Štúrovci
- O Štúrovcoch
- Ľudovít Štúr
- Samo Chalúpka
- Janko Kráľ
- Ján Botto
- Revolúcia (1848-1849)

O Štúrovcoch

Je mnoho kníh, ktoré spomínajú mená týchto mladých vzdelancov no je len málo takých, ktoré spomínajú a spájajú mená týchto autorov v jeden harmonický celok. Je a bolo známe, že u slobodných národov sa kultúrna práca a tvorba podobá veľkému orchestru, v ktorom má každý svoju úlohu a tú môže plniť dokonale, lebo jej dáva svoju dušu, svoj talent, svoje všetko. Avšak u malých, potlačených národov, medzi ktoré patrilo aj Slovensko, nebolo orchestra. Vždy sa vyskytli iba jednotlivci, na ktorých boli kladené veľké úlohy. To však naopak spôsobilo to, že sa plne nemohli venovať ani jednej.

Až štúrovci, ako prví pochopili, čo chýba národu slovenskému, a tak, ako prví tvoria orchester. Nejde tu o mechanickú súdržnosť, ale o istú bratskú krv, pretože čo nepovedal jeden, povedal druhý, a to tak, akoby to povedal ktorýkoľvek z nich, bez ohľadu na to kde sa práve nachádzal. A tak ako orchester, v ktorom dirigentom bolo srdce mohli čeliť i tým najťažším prekážkam, a ako mohutná zurčiaca rieka budiť a prebúdzať vyschnuté byle národa.

Ak chceme pochopiť veľkosť diela štúrovcov, musíme spoznať obdobie, v ktorom žili, a v ktorom tvorili. Bolo to obdobie „smrtného spánku“ (Fándly) a „hniloby predkov“ (Bajza). V tom čase sa za maďarizáciu škôl a teda aj za uhorskú ideológiu stavali aj slovanskí zemania a cirkevní vzdelanci. A taktiež je i historicky podložený fakt, že do maďarskej opozície sa slovenská inteligencia dostáva len postupne, a to len s požiadavkami jazykovými. Sociálne práva pre Slovákov žiadali až štúrovci, ktorých pri tom brzdila už spomenutá vlna maďarizácie. Potvrdzujú to i slová Hurbana na sneme v Záhrebe: „Opustený je národ slovenský od svojej šľachty, opustený od meštianstva, opustený z väčšej čiastky od kňažstva svojho...“ O tom, že to nebol názor len jednotlivca nás presvedčí i výrok Hodžov v Slavomierskom: „Kňažstvo, učiteľstvo, šľachta, meštianstvo a všetko, čo len kus hlavy nad vrstvu pospolitosti ľudovej zdvihlo, všetko je od národa svojho a nášho slovenského, všetko je proti nemu.“ Áno, hniloba predkov i súčasníkov, smrtný spánok minulých i prítomných je atmosféra, ktorú našli štúrovci.

A čo urobili? Ako prví ukuli Slovákom spoločný program kultúrny a sociálny, oni prví ukázali Slovákom svetlo nádeje, tak ako to napríklad o sebe napísal Janko Kráľ: „maják v čiernej noci, lampa v zapadnutej izbe“. Túto nádej však neponechali iba nehmatateľnú. Ich najdôležitejším cieľom bolo toto svetlo zhmatateľniť, ich cieľom boli činy. Ich láska patrila ich povinnosti. Pociťovali, že niet idey, ktorá by národ celistvo spájala, a pochopili, že jediným riešením je začať od počiatku. Bolo to však ťažké a namáhavé a oni často zúfalí, váhajúci, nad prínosom svojej práce. Tak napríklad Janko Kráľ, ktorý napísal verš: „Načo som ja medzi mŕtvych jeden živý na svet prišiel.“ Oni však verili, že všetko sa dá zmeniť, ich viera bola silnejšia ako kopance neprajníkov. Boria legendy „tak bolo súdené...“ slovami „Keď ide komu do života, i smrti sa chopí“ a učinili slovo telom, chopili sa smrti, išli do revolúcie, lebo chceli národ svoj vyviesť von zo zakliatia a z povestí, von na pole dejov.

Osamostatnenie slovenčiny je jedným zo spomínaných činov štúrovcov, no pre svoju podstatu je činom najdôležitejším, preto aj najpodstatnejšie štúrovské argumenty sa vzťahovali protirečenie bibličtine a obhajovanie slovenčiny. Podľa Štúra je reč biblická v mladom slovenskom živote len starožitnosťou: „za reč biblickú ten, kto chce, aby i naďalej národnosť naša len na kostol bola obmedzená.“ Hurban dôvodil takisto: „Pokým Slováci spali, pokým ukazovali, že žijú iba v modlitbe a v duchovnej piesni, dovtedy stačila bibličtina.“

Čo ešte robili štúrovci? Vraj básnili, rečnili, vydávali, budovali. Ale len to? Historici, ktorí sa nimi zaoberali ich takto časovo vymedzili, no ich dielo a činy sa časovo obmedziť nedajú, pretože to, čo vytvorili časovo prečnelo dobu a zasahuje aj nás. Ich myšlienky vyrastajú z doby no prerastajú ju. O ich diele nám viac povie láska, pretože len tá nám vie popísať úsilie, ktoré vynaložili. Kde tú lásku hľadať? V ich dielach, v dielach, ktoré mali, majú a budú mať , čo povedať budúcim generáciám.

Ich diela vychádzali z romantizmu, z ktorého podržali myšlienku nacionálnu, ideu, že malý národ ako to povedal Hurban: „má právo na intenzívnu veľkosť ako národ veľký.“ Z romantizmu vylúčili anarchickosť a aristokratickosť a nahradili ich ľudovosťou a demokratizmom. Z poézie, ktorú Štúr chápal ako čosi zavŕšeného, tiež vylúčili všetko subjektívne. Chceli a boli v teórii vedome protiromantický, pretože nepripúšťali osobné vzrušenia, city, žiale. Týmto činom chceli dostať národ do polohy jediného inšpiračného prvku. A tak básnili o národe, vlasti, slobode, spievali „bolo a bude.“ Oni prví vnikli do hlbín národnej podstaty a vylovili odtiaľ hodnoty, ako môže len ten, kto sa vie započúvať do mlčania a poskladať z kúskov celok. Básnili tiež o pravlasti všetkých básnikov, o domove a spolu o vesmíre, o ktorom jeden z nich napísal „môj dom v ktorom bývam konca-kraja nemá.“ Básnili o blížnych i o sebe, o čujných a skôr ešte nečujných prameňoch kolektívneho žitia, o čase, v ktorom žili, o vlastnom osude, o bolesti pre nič, o nevyhnutnosti ľudského úsilia a o zmare všetkého.