1. Úvod

Mnohí z nás sa už v tejto dobe nezaoberajú antickou literatúrou a toto obdobie pokladajú za zabudnutú kapitolu. Po významnej gréckej literatúre sa začala na jej základoch rozvíjať rímska literatúra. Dominovala tu najviac poézia, ktorá dokáže upútať svojich čitateľov práve svojou výnimočnosťou a jedinečnosťou. V snahe zistiť viac o tejto rímskej poézii som sa rozhodla pátrať v histórii literatúry a priblížiť si práve toto obdobie.

2. BÁSNICI ZLATÉHO VEKU

Rímska literatúra za vlády cisára Octaviana – Augusta (29 pred n. l. – 14 n. l.) vrcholí v takzvanom zlatom veku, teda v období troch najväčších rímskych básnikov, Vergilia, Horatia a Ovidia. Občianke vojny sa skončili, moc v ríši si rozdelil triumvirát na čele s Octavianom, ktorý sa skoro zbavil svojich dvoch spoluvládcov a opierajúc sa o légie sústredil všetku moc v ríši vo svojich rukách. Jeho vojenská moc a diktatúra skoncovala s demokratickým hnutím nižších vrstiev práve tak ako s rozpínavým liberalizmom mocných aristokratických rodov. Aj keď sám Octavianus vystupoval ako ochranca republiky a chudobných vrstiev a tiež i ako osloboditeľ vlasti. Keď už získal všetku moc a pevne ju držal v rukách, zriekol sa diktatúry, vyhlásil formálne republiku, vrátil čiastočne senátu jeho práva a seba pokladal len za princepsa – prvého občana, no realita bola iná, v skutočnosti si všetku svoju moc ponechal aj naďalej. Jeho ríša sa rozprestierala od Čierneho mora až k hraniciam Germánov na Rýne. Sám sa pokladal za Caesarovho nástupcu a je známe, že od Octavianovej vlády sa vládcovia ríše volali cézarmi a tiež príjmali vznešený titul “božský” i pocty patriace bohom. Octavianus sa sám venoval literatúre a zhromažďoval okolo seba básnikov, ktorých viedol k literárnej činnosti. A v tom mu pomáhal bohatý šľachtic Gaius Cilnius Maecenas.

3. PUBLIUS VERGILIUS MARO
(70-19 pred n. l.)

Publius Vergilius Maro bol syn statkára, ktorého majetok pridelil štát veteránom, nadobudol vzdelanie, ale nemal záujem o úrad. Nemal rád veľké mesto, chcel žiť v ústraní a venovať sa poézii. Na spôsob gréckeho Teokrita sa stal oslavovateľom pastierskeho a roľníckeho života v dielach ako Pastierske spevy (Bucolica) a Básne o roľníctve (Georgica). Vzory občianskych cností videl práve v pastieroch a roľníkoch , pracovitosť, statočnosť, mierumilovnosť a ideálny rodinný život. Týmito básňami upozornil na seba Maecenata i Octaviana, ktorí ho zahrnuli poctami a obdarovali majetkom. Vergilius, uznávajúc Octavianove zásluhy o nastolenie vytúženého mieru, bol ochotný osláviť ho veľkou epickou skladbou. Tak vznikol najväčší rímsky národný epos Aeneis, v ktorom básnik vedie svojho hrdinu Aenea z dobytej Tróje cez mnohé dobrodružstvá a útrapy na mori i v Afrike až na brehy Itálie, kde sa stane zakladateľom Ríma, a tak aj Rímskej ríše.

Aenea predstavil ako vzor rímskych cností, ktorý vždy kladie povinnosti k svojmu rodu nad osobné záujmy a ktorý odmieta i lásku kartáginskej kráľovnej Didóny, aby svoj rod priviedol do zasľúbenej zeme. Aeneidou Vergilius básnicky oslávil vznik Rímskej ríše a jej svetodejné určenie. Toto dielo sa stalo vzorom všetkým novovekým eposom, najmä v klasicizme pri vznikaní nových národných literatúr. Ale Vergilius bol najčítanejším básnikom i v stredoveku. Dante ho urobil svojím sprievodcom v Božskej Komédii. Pravda, pre romantikov a realistov bol už priveľmi slávnostný a strojený. Celá Vergiliova poézia je oslavná a slávnostná, a preto v nej prevažuje živel idealizujúci nad realistickým. Ale aj v tomto oslávení kladných stránok života, práce a hrdinských cností bol vzorom celému radu diel svetovej literatúry.

* Pastierske spevy (Bucolica) – zbierka idýl
Zbierka desiatich básní z pastierskeho života v hexametroch podľa syrakúzskeho básnika Teokrita. Skutočný život pastierov sa odráža len v polovičke básní. Niektoré básne odzrkadľujú vtedajší politický a literárny život rímskej spoločnosti a životné osudy autora a jeho priateľov. Ich skutočný obsah a zmysel je alegorický. Prvou idylou sa prostredníctvom pastiera Tityra vyjadruje vďaka Octavianovi za vrátenie majetku skonfiškovaného veteránmi. Alegorické básne získali Vergiliovi vplyvných priaznivcov a priateľov. Uvedenie idyly do rímskej literatúry zodpovedalo romantickým sklonom obdobia. Idyly vynikajú lahodným veršom, jednoduchou rečou a nádhernými opismi prírody.
* Roľnícke spevy (Georgica) – báseň
Náučná báseň, patriaca k najkrajším Vergiliovým dielam, napísaná v štyroch knihách, venovaná Maecenatovi. Je to umelecký skvost rímskej literatúry s vlasteneckým poslaním. Mala vzbudiť záujem o roľníctvo, ktoré upadalo za občianskych vojen. Obsahom je opis obrábania poľa, pestovania ovocných stromov, viniča, olivy, chovu dobytka a včelárstvo. Poučné state, ktoré zaberajú asi polovicu textu, básnik spestril a oživil lyrickými digresiami. Básnická skladba je oslavou ľudskej práce.

* Aeneas (Báseň o Aeneovi) – epos
Najznámejšia epická báseň rímskej literatúry, napísaná v dvanástich spevoch. Je to vlastenecký epos, ktorý oslavuje starobylosť rímskeho národa a panujúceho cisára Augusta. Najrozsiahlejšie Vergiliovo dielo osnovou i tematicky pripomína Homérov epos → Odysseia (prvá polovica) aj epos → Ílias (druhá polovica). Hlavnou postavou je obyvateľ Tróje, ktorý prežil pohromu mesta. S druhmi, s otcom Anchisom a synom Ascaniom – Julom odchádza na lodiach hľadať novú vlasť. Po sedemročnom blúdení Stredozemným morom ho búrka zaženie k africkému pobrežiu, k mestu Kartágo, kde vládne krásna Didóna, ktorá ho priateľsky prijme. Pri hostine jej rozpráva nešťastný osud Tróje. Dido sa do Aenea zaľúbi a s nevôľou pozoruje tajné prípravy na odchod.

Aeneas však plní Jupiterov príkaz a odchádza, čo Didónu doženie k samovražde. Na ďalšej plavbe pri západnom pobreží Itálie vystúpi v Kumách, kde je vchod do podsvetia. Zostúpi tam a stretne sa aj s otcom Anchisom, ktorý mu ukáže duše jeho
potomkov až po Augusta a prezradí mu osudy, ktoré ho ešte len čakajú. Napokon sa Aeneas dostáva do ústia rieky Tiber. Tam ho milo privíta kráľ Latinus a ponúkne mu svoju dcéru Laviniu za ženu. Jej matka Amata ju však chce dať Turnovi, kráľovi Rutunov. To vyvolá spor medzi Aeneaom a Turnom a vojnu medzi Trójanmi a Rutulmi. Obidve strany si hľadajú spojencov. Bojuje sa so striedavým šťastím, vojna sa preťahuje. O víťazstve rozhodne súboj medzi dvoma hlavnými postavami tejto vojny. Víťazný Aeneas sa stáva praotcom rímskeho národa a jeho syn zakladateľom juliovského rodu, ku ktorému patril cisár Augustus. Hrdinský národný epos si obľúbili Rimania i iné európske národy.

4. QUINTUS HORATIUS FLACCUS
(65-8 pred n. l.)

Quintus Horatius Flaccus, syn prepustenca a malého úradníka. Práve študoval v Aténach, keď bol zavraždený Caesar. V občianskej vojne sa pridal na stranu republikánov a spolu s inými študentmi bojoval v bitke pri Filippách po boku nešťastného Bruta. Po návrate si získal svojimi satirami priateľstvo Maecenata, ktorý mu daroval vidiecky dom neďaleko Ríma, kde sa mohol úplne venovať literatúre a svojej tvorbe. Vergilius svojou poéziou unikal rímskej spoločenskej realite, ospieval len vidiek a dávnu minulosť národa, zato Horatius v satirách zaujal posmešný postoj proti bezstarostnému životu boháčov, nasledujúc v tom prvého rímskeho satirika Lucilia. Svoj pomer k súčasnej dobe však najlepšie vyjadril v Ódach (Carmina). V nich predovšetkým chválil tichý život, vzdialený od zhonu mesta, lásku, priateľstvo, filozofiu a umenie. Skvele zobrazil prírodu vo všetkých obdobiach, podfarbujúc ju pocitom pominuteľnosti a odporom k pôžitkárskemu životu Ríma i k slávybažnosti najvyššej vrstvy.

Jeho morálka bola epikurejská. Človek má rozumne užívať radosti, ktoré prináša deň. V jeho občianskej poézii sa odrazilo zmýšľanie rímskej inteligencie, vďačnej za nastolený mier v Augustovej dobe, ale zračí sa v nej aj rezignácia, útek od politiky k umeniu. Bola to labutia pieseň republikánskeho Ríma na prechode k Rímu cézarov a diktátorov. Bol posledným veľkým lyrikom otrokárskeho staroveku. Jeho poézia zahrnula všetky formy gréckej lyriky bez toho, aby oslabila originálnosť autorovho ducha. Hlbokú znalosť všetkých druhov básnického umenia prejavil vo veršovanom liste Umenie básnické (Ars poetica). I v tomto zanechal vzor básnikom budúcnosti. Na zásadách jeho poetiky sa budovala poetika klasicizmu, vyjadrená dielom Boileaua Umenie básnické z roku 1674. Jeho ódy sa napodobňovali v renesancii i v novoveku. Imponovali vždy kladným postojom k životu, miernym skepticizmom, konkrétnosťou obrazov a jedinečne prostou a jasnou rečou.

*Ódy (Carmina) – zbierka básní
Súbor 103 príležitostných lyrických básní napísaných v trinástich metrických strofách. Obsah básní je veľmi rozmanitý: láska, víno, priateľstvo, pozvanie na obed, odchod alebo návrat priateľa, príchod jari, krásy prírody, zasvätenie chrámu, sviatok niektorého božstva, hymny a modlitby k bohom, oslavné básne na priaznivcov, priateľov i vplyvných činiteľov, útechy a rady, oznámenie víťazstva a tiež vlastenecky ladené básne. Zbierka je bohato popretkávaná myšlienkami praktickej filozofie.
5. PUBLIUS OVIDIUS NASO
(43 pred n l. – 18 n. l.)

Publius Ovidius Naso pochádzajúci z bohatého šľachtického rodu. Otec ho poslal do Ríma, aby študoval rečníctvo, stal sa však z neho básnik, ktorého verše sa všeobecne páčili pre svoj prirodzený rytmus a sloh. Oženil sa s cisárovou príbuznou a dostal sa tak do dvorských kruhov. Vtedy napísal svoje najslávnejšie dielo Premeny (Metamorphoseon libri) a začal písať dielo Fasti o pôvode rímskych sviatkov a slávností. To však už nedokončil, lebo cézar ho poslal do vyhnanstva, do prístavného mestečka Tomi pri Čiernom mori, pretože vraj kazil mravy, alebo pre nejakú inú nám neznámu príčinu. Ani vo vyhnanstve neprestala jeho úžasná tvorivosť. Bola to však už celkom iná poézia, ako písal predtým. Vyjadroval v nej ľútosť za životom v Ríme a svoju túžbu vrátiť sa späť.

Jeho knihy žalospevov Tristia a jeho Listy od Čierneho mora ( Epistulae ex Ponto) sa v Ríme čítali, ale nepohli cisárom, aby mu dovolil vrátiť sa. Ovidiov život a dielo sú už symbolom nastávajúceho kultúrneho a mravného úpadku Rímskej ríše. Popularitu si založil na troch knihách Lásky (Amores), ktoré boli lákavým, ale vôbec nie výchovným obrazom voľného erotického života v Ríme. Tento dojem nenapravil ani ďalšími knihami: Umenie milovať(Ars amatoria) a Lieky proti láske (Remedia amoris). Potom prešiel k vážnym témam. V pätnástich knihách svojich Metamorfóz zbásnil vyše 250 gréckych a rímskych bájí a povestí, z ktorých mnohé prešli do svetovej literatúry ako nesmrteľné symboly ľudských túžob i vášní. Najznámejšie z nich sú báje o Faetontovi, Daedalovi a Ikarovi, Pyramovi a Thisbe, o Philomenovi a Baucide, verných manželoch, o Orfeovi a Eurydike a iné.
Ovidius bol dieťaťom a obeťou svojej triedy, smerujúcej k ľahkému spôsobu života v období všeobecného mieru, nastoleného vojenskou mocou Ríma.

*Listy od Čierneho mora (Epistulae ex Ponto) – zbierka básnických listov
Zbierka štyridsiatich siedmych listov v elegickom dvojverší v štyroch knihách adresovaných manželke a dvadsiatim priateľom. Básnikov žiaľ, bolesť, bieda, trápenie, zúfalstvo a opustenosť vo vyhnanstve sa v nich prehlbujú a rastie jeho túžba po vlasti, ktorú si približuje aspoň v spomienkach. Prosí priateľov, aby mu pomohli obmäkčiť panovníka Augusta, aby ho omilostil, alebo mu umožnil prejsť na lepšie, znesiteľnejšie miesto. Dielo je svedectvom umeleckého úpadku, ktorý nastal vytrhnutím básnika z domáceho prostredia.

*Listy heroín (Heroides) – zbierka básní
Zbierka obsahuje dvadsaťjeden fiktívnych listov v elegickom dvojverší od slávnych žien alebo dievčat, bájnych hrdiniek, svojim vzdialeným mužom, snúbencom, v ktorých opisujú smútok a žiaľ z nešťastnej lásky a túžbu, aby sa k nim milovaní muži vrátili. List píše napríklad Penelopa Odyseovi, Faidra Hippolytovi, Ariadna Teseovi, Deianeira Heraklovi, Medea Iasonovi, Didóna Aeneovi, Sapfo Faonovi atď. V diele sa prejavuje autorova obdivuhodná znalosť ženskej duše a schopnosť každú pisateľku listu výstižne charakterizovať. Zbierka listov ako celok pripomína ľúbostný román vo veršoch.

*Lásky (Amores) – zbierka elégií
Zbierka obsahuje štyridsaťdeväť lyricko – epických básní, zväčša ľúbostného obsahu v elegickom dvojverší, opisujúcich lásku mladíka prežívanú s milenkou, ktorej básnik dal vymyslené meno Corinna, Básne sa vyznačujú vtipom, fantáziou, jemným psychologickým postrehom, výstižnou a živou kresbou situácií. Sú tu aj niektoré básne bez ľúbostného obsahu. Dielo charakterizuje svieža ľahkosť, jasnosť a plynulá veršovaná forma.

*Umenie milovať (Ars amatoria) – báseň
Formálne najvýznamnejšie Ovidiove dielo so všetkými prednosťami básnického umenia, napísané po latinsky v elegickom dvojverší v troch knihách. Prvá kniha obsahuje rady mládencom, kde si možno nájsť dievča a ako si získať jeho náklonnosť. Druhá kniha radí, ako si udržať jeho lásku. V tretej knihe sú rady pre dievčatá. Niekedy až veľmi rozpustilý obsah, spestrený príhodami z každodenného i súkromného života a epizódami z mytológie, je podaný rozmarným slohom a uhladeným veršom. Dielo bolo obľúbené a je cenné z hľadiska literárnej a kultúrnej histórie

*Lieky proti láske (Remedia amoris) – báseň
Básnická skladba v elegickom dvojverší žartovne poúčajúca o prostriedkoch, ktoré pomáhajú vyliečiť sa z beznádejnej a nešťastnej lásky. Odporúča zamerať svoj záujem inam – na poľovačku, na činnosť na vidieku, zveličovať chyby a nedostatky milovaného objektu alebo nahradiť lásku inou. Touto skladbou Ovidius zavŕšil ľúbostný tematický cyklus svojej tvorby.
*Metamorfózy (Metamorphoses) – súbor básní
Najvýznamnejšie Ovidiove dielo, najpôvabnejšia básnická skladba rímskeho epického
básnictva, napísaná daktylským hexametrom v pätnástich knihách. Je to básnické spracovanie vyše 250 bájí, ktoré autor pospájal do súvislého umeleckého celku. Vynikajúci je opis štyroch ľudských vekov, opis potopy, umelecké stvárnenie bájí: Deukalion a Pyrrha, Pyramus a Tisba, Nioba, Orfeus a Eurydika a iné. Každá báj predstavuje umelecký výtvor, vynikajúci bohatou fantáziou, mimoriadnym rozprávačským umením a majstrovským ovládaním výrazových prostriedkov. Ovidiovo dielo je zakončené predpoveďou o vlastnej nesmrteľnosti.

*Žalospevy (Tristia) – zbierka elégií
Zbierka päťdesiatich elégií v piatich knihách, napísaných v elegickom dvojverší. Básnik ich posiela z vyhnanstva od pobrežia Čierneho mora z Tom manželke, dcére a nemenovaným priateľom do Ríma. Obsahom elégií je bolestné a dojemné lúčenie s Rímom, neznesiteľná plavba na rozbúrenom mori, ťažké životné podmienky v cudzom prostredí a túžba vrátiť sa nazad do Ríma. Vyjadrujú žiaľ nad nešťastím, ktoré básnika postihlo, a volanie o pomoc. Autor prosí Augusta o milosť alebo o zmiernenie osudu. Posledná báseň (desiata) vo štvrtej knihe je Ovidiov životopis. Žalospevy vynikajú úprimnosťou a pravdivosťou prežívaných citov, žiaľu za strateným domovom.

6. ĎALŠÍ ELEGICI

V ľúbostnej poézii popri Ovidiovi vynikli dvaja elegici, Albius Tibullus (asi rok 55-19) a Sextus Propertius (asi rok 50-19). V ich básniach sa výrazne odrazil život, zmýšľanie i morálka patricijského Ríma v Augustovej dobe. U Tibullusa sa stretávame s básňami plnými túžob a u Propertiusa zas plnými vášne.

Gaius Valerius Catullus (87-54 pred n. l.) bol prvý rímsky básnik – lyrik. Hlavným inšpiračným zdrojom jeho tvorby bol milostný vzťah k staršej Clodii.

* Básne (Carmina) – zbierka básní
Stošestnásť zväčša príležitostných básní rozličného obsahu a rozsahu od 2 až do 408 veršov, venovaných autorovmu krajanovi Corneliovi Nepotovi. Tvoria tri skupiny: lyrickú, lyricko-epickú, ironickú. Prvá skupina po prvýkrát predstavuje v rímskej literatúre intímnu subjektívnu lyriku, opisuje básnikove city, túžby, lásky, sklamania a nenávisť, ktoré prežíval a pociťoval k Lesbii (pseudonym Clodie). Druhú skupinu predstavujú väčšie celky. Tretia skupina obsahuje básne žartovného, výsmešného až útočného charakteru. Catullus použil trinásť metrických foriem, najčastejšie jedenásťslabičný verš.

7. Záver

Pri spracovaní tejto témy som zistila mnoho nových a zaujímavých informácií z tohto obdobia. Som rada, že sa mi podarilo získať nové vedomosti aj z takejto neobyčajnej témy z histórie. S touto témou sa pracovalo dobre a bola pre mňa zaujímavá a hlavne pútavá.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Rímska poézia - Seminárna práca