Osvald Zahradník: Omyl chirurga Moresiniho

Dráma

Má 8 obrazov
Osoby: 12 m, 4 ž
Postavy: ALBERTO MORESINI, lekár (chirurg)
CESARINA, jeho gazdiná
GENNARO, jeho žiak
PÁTER CARLO
DONÁTO, sochár, má prezývku Plavý
BIANCA, dcéra bohatých rodičov Colliniovcov
FELICITA, prostitútka
COLLINIOVÁ, matka Bianci
HIPPOLIT, žobravý mních
STEFANO VOLPINI, kňaz a prokurátor
ORSINI
HLAS 1
HLAS 2
HLAS 3
PREDSEDA SENÁTU
BEPPE, hrobár

Divadelná hra z obdobia talianskej renesancie. Zahradník sa pokúsil o vytvorenie modelovej situácie, v ktorej sa výnimočný talent vymyká surovej moci. Autor tak zobrazil dramatické stretnutie človeka prebíjajúceho sa k lepšiemu poznaniu bojujúc s dejinami a obmedzenou spoločnosťou zaťaženou predsudkami. Hra je alegóriou na súčasnosť, pretože hrdina zrádza svoje ideály, aby si zachránil život.

Dej sa odohráva v roku 1589 v talianskom meste Bologna. Príbeh začína jedného slnečného dňa na trhovisku, kde sa koná jarmok. Medzi hodujúcimi sa prediera vínom potužený lekár Alberto, páter Carlo, sochár Donáto, Felicita a pomocník Gennaro. Spolu sa oddávajú bujarej, neviazanej ľudovej zábave a opíjajú sa. Takto sa končí prvá časť, ktorá sa nazýva Prológ. Chirurg Alberto Moresini je diplomovaný lekár, ktorý je okrem toho 6 rokov vedúci katedry anatómie a teoretickej medicíny. Má vďaka svojim mimoriadnym schopnostiam všeobecnú úctu ale aj napriek tomu nie je namyslený a lieči aj chudobných ľudí, kvôli ktorým mnohokrát stráca svojich bohatých „zákazníkov“ ako ich nazýva jeho gazdiná Cesarina.

Cesarina ho neraz kritizuje, že keby chcel tak sa môže mať lepšie a, že iný na jeho mieste by mal už dávno postavený mramorový palác. Alberto si však uvedomuje, že choroba si nevyberá a práve preto si ani on nevyberá pacientov, ktorých ošetrí. Peniaze v jeho živote nehrajú dôležitú úlohu, na prvom mieste u neho je svedomie. Jedného dňa k nemu prichádza pani Collinová so svojou dcérou Biancou, ktorá takmer vykrvácala, keď si chcela podrezať žili črepom zo zrkadla. Alberto Biancu ošetrí a zachráni jej život. Spočiatku mu Bianca vyčíta, že jej prekazil samovraždu ale vzápätí ho prosí aby ju zbavil utrpenia, ktoré jej spôsobuje jej vyčnievajúci nos. Žiada ho, aby jej urobil plastickú operáciu nosa, ktorý jej zohyzďuje tvár. Biancu od 14 rokov nikto nevidel bez závoja, dokonca ani služobníctvo nie. Výzor jej spôsobuje také psychické utrpenie, že v dome porozbíjala všetky zrkadlá.

Alberto sa jej snaží poskytnúť útechu, ale Bianca ju odmieta, pretože ju nepotrebuje. Kŕmia ju ňou kňazi už celé roky. Z nekonečného opakovania slov: mravná krása, čistota duše a hĺbka srdca jej je už nanič. Alberto sa ju snaží upokojiť a vtedy ho Bianca nazve kazateľom a urazená chce odísť. Moresini sa po dlhom prehováraní rozhodne, že Biancu bude operovať, aby ju zachránil pred samovražednými náladami. Ešte v ten večer ju pošle Alberto za sochárom Donátom, aby vyhotovil z hliny čo najpresnejšie a bez idealizácie jej bustu. Alberto má z operácie strach, pretože ešte nikto iný pred ním sa o takýto zákrok nepokúsil. Jeho žiak Gennaro sa dobrovoľne a s radosťou chce pustiť do tohto riskantného zákroku spolu s Albertom. Gennaro nevidí v Albertovi len učiteľa a chirurga, ale je pre neho predovšetkým veľkým vzorom.

Ešte pred operáciou varuje Moresiniho páter Carlo, ktorý je jeho dobrým priateľom, že sú mu v pätách tzv. Boží psi. Členovia inkvizície sa dozvedeli o jeho úmysle operovať Biancu a kvalifikujú to ako zásah do diela božieho a vyvyšovanie sa nad stvoriteľa. Alberto je pobúrený a aj napriek Carlovým varovaniam sa rozhodne Biancu operovať. Výsledkom náročného operačného zákroku je krásna Biancina tvárička, lenže inkvizícia žiada, aby Moresini verejne svoj čin oľutoval. Chirurg, hrdý na výsledok svojej práce, to odmieta. A tak sa s ním inscenuje súd, ktorý vedie prokurátor Volpini. Pritom tento človek sám chcel predtým od Moresiniho chirurgický rez na veľmi chúlostivom mieste, ale Alberto ho po tom ako sa dozvedel, že spáva s Felicitou poslal s náznakom zlomyseľnosti k rabínom aby mu urobili obriezku. Na to sa Volpini urazil a upozornil Moresiniho aby sa mal pred ním na pozore.
V miestnosti Generálneho komisariátu inkvizície je prítmie, z ktorého sa z rozličných strán ozývajú 3 hlasy, ktoré vypočúvajú jednotlivých svedkov a obžalovaného Moresiniho. Vo výpovediach pred súdom sa Moresini usiluje aspoň neublížiť svojim priateľom – sochárovi Donatovi, žiakovi Gennarovi a gazdinej Casarine. Zato nádeje, ktoré vkladal do svedectva Biancy, sa rozplynú, keď evidentne prinútená, začne vypovedať proti nemu. Pod nátlakom povie, pred inkvizíciou, že Moressini na ňu robil nátlak, že ak sa nepodstúpi operácia, tak nemá šancu vydať sa. Moresinimu hrozí prísny trest a nepomôže mu ani zúfalý pokus jeho milenky Felicity rovnako ako Volpiniho, ktorá chce, verejne zdiskreditovať prokurátora a nazve ho pred všetkými sadistom a zvrhlíkom. Volpini dá vtedy Felicitu vyviesť zo siene a označí ju za šialenú.

Aby sa vyhol trestu, rozhodne sa Moresini predsa prijať možnosť verejne sa kajať. V poslednej časti drámy nastupuje scéna jarmoku ako v Prológu. Na roztancované trhovisku vchádza Alberto Moresini v rúchu kajúcnikov. Hlavu mu pokrýva na znak potupy čiapka podobná tej, ktorú mu v úvode hry nasadil na hlavu podnapitý chasník. Alberto urobí pár pomalých, unavených krokov a pokľakne na znak verejného pokánia. Z vrecúška na opasku vyberá priehrštie popola a vyčerpaným gestom si ním pomaže tvár. Väčšina jarmočníkov tomu nevenuje pozornosť. Veselia sa, tancujú, obchytkávajú dievčatá a vyhrávajú na hudobných nástrojoch akoby sa nič nestalo. Z davu a vynorí žobravý mních Hippolit, ktorého Moresini v minulosti nazval šmatlavým potkanom, a so zrejmým zadosťučinením sa kochá v Albertovom ponížení. Prichádza Felicita s krčahom vína a utiera Albertovi tvár s kusom bielej spodnice. Gennaro je tam tiež a spoločným úsilím pomáhajú Albertovi na nohy. Vtedy gennaro povie energicky: „Už stačilo! Ideme, majstre!“ V tom sa na okraji davu ozvú výkriky a prinášajú bezvládneho, raneného muža. V tej chvíli Alberto s nadľudsým úsilím vstáva aby prezrel raneného. Znova nachádza v sebe silu, aby sa výsmechom postavil proti panujúcim poriadkom.