Peter Jilemnický - O dvoch bratoch, z ktorých prvý druhého vôbec nepoznal

PETER JILEMNICKÝ - O DVOCH BRATOCH, Z KTORÝCH PRVÝ DRUHÉHO VÔBEC NEPOZNAL

I.KAPITOLA

Pod svahmi Havraniska sa nachádza kysucká dedina, v ktorej žije rodina Haviarovcov. Starý gazda Haviar so starou Haviarkou, ich syn Vendel so ženou Terezou, ktorí majú dcéru Bertinku. Bola to chudobná rodina, ktorá bola závislá od svojej zemiakovej roli, ktorá im poskytovala hlavnú obživu. Chovali aj dve kravy. Po dlhej a tuhej zime sa Vendel s Terezou vybrali na majere, aby zarobili nejaké peniaze. Ľudia v dedine hovorili o Tereze, že je samodruhá, že načo ju do roboty a o Vendelovi, že je skúpy a narieka viac ako treba. Terezu nezobrali a tak nešiel ani Vendel. Bol čas orby a tak sa Vendel vybral orať. Šiel s ním aj starý Haviar, ktorého Vendel nechcel so sebou brať, lebo je starý a bude mu na obtiaž. Haviar mu však zdôraznil, že on je gazda a ako správny gazda nebude v čase orby sedieť doma.

II.KAPITOLA

V ten istý deň, keď boli Vendel s otcom na poli, Bertinka sa hrala s ostatnými dievčatami, ktoré boli od nej o niečo staršie a tak sa z nej smiali a robili posmešky. Bertinka sa urazila a šla si sadnúť k potoku. Všimla si ako po vode a bahne kráča bláznivý Ondrej, bol odlišný ako ostatní ľudia a mal plno zaujímavých vecí. Bertinka bola očarená zo škatuľky, ktorú mal Ondrej a tak si ju obzerala. Dúfala, že jej škatuľku daruje, lenže Ondrej ju mal veľmi rád a tak si ju nechal. Medzi tým sa starý Haviar potkol o pluh a spadol a ostal na zemi. Vendel mu pripomenul, že by mal radšej oddychovať doma, no Haviar sa vynašiel – prežehnal sa a pobozkal zem. Vendel vedel, že otec bozkáva zem až po oračke, ale nechcel mu nič vravieť.

Keď sa už vracali domov, prišiel k nemu poštár a dal mu do rúk dva listy. Vendel sa zamyslel a spomenul si ako zvýšil poistku proti ohňu z tritisíc na desaťtisíc korún. A teraz je čas platiť. Na majere ho nezobrali a teraz nemá z čoho platiť. Tri dni v kuse Vendel oral a nedbal na nič, ani na otca. Príčinou bol druhý list, ktorý poslal jeho brat Jozef. Písalo sa v ňom, že sa spolu so svojou rodinou vráti do rodného domova. Jozef odišiel z domova na front a potom sa usídlil v meste, kde si našiel ženu. No prestalo sa mu dariť, roboty niet a tak sa vracia domov. Odkedy dostali list, tak Vendel s Terezou sa poriadne od roboty ešte nezastavili. Starí Haviarovci spomínajú na Jozefa, aký bol vždy dobrý, tichý, poslušný. Z Jozefa prešli na Vendela a nevedia odkiaľ sa v ňom vzala tá vzdorovitosť a surovosť. Vendel v tej dobe premýšľa nad tým, ako splatiť poistku a nad príchodom brata.

III.KAPITOLA

Jozef so ženou Hanou, so synom Jurkom a s malou Elenkou, ktorá je ešte v kočiari sú na ceste k Haviarovcom. Boli už tesne pred dedinou, keď už Hana nevládala a tak si dali prestávku. Jozef sa pozeral hore dolinou, na chalupy, kde práve vyskočil biely dym, ktorý sa mohol valiť aj z komína jeho otcovského domu. Jozef sa veľmi tešil a bol nedočkavý. Kým tam oddychovali prišli k nim zo zvedavosti malé husiarky. Začali si pošuškávať a smiali sa. Jozef im dával hádanky. Najmenšej z nich sa Jozef opýtal čia je. Bola to Bertinka. Jozef jej povedal, že je jej strýko, pobozkal ju a ona ich zaviedla domov.


IV.KAPITOLA

Dva dni trvalo, kým sa oboznámili s novým prostredím. Tereza videla v Hane panštinu. Ohŕňa nos nad jej šatami a aj že sa chce umyť v umývadle, keď jej stačí len hrnček s vodou. Nie je ani kúsok miesta, keď sa všetci poschádzajú v izbe. Preto sa presťahovali na humno. Tereza sa obom vyhýbala, dokonca zakazovala aj Bertinke hrať sa s Jurkom. Všetko chcela robiť sama, keď jej chcela Haviarka pomôcť, tak jej povedala, že ona si stačí sama. Nestačila sama, no tak ako Vendel aj ona si svojou prácou chcela zabezpečiť majetok v podobe gazdovstva. Bála sa, že sa bude musieť s nimi deliť o majetok a to jej zatemňovalo hlavu.

Večer sa zišli chlapi, aby privítali Jozefa. Rozprávajú sa o pracovných príležitostiach. Vendel povedal: „Keď budem chcieť robiť, isto si prácu nájdem. Lenže niekto o ňu ani tak veľmi nestojí.“ Jozefa sa dotkli bratove slová. Jozef pracoval v meste ako murár, viedlo sa mu dobre. No nastali zlé časy, nebolo stavieb, nebolo roboty. Bývali s Haniným otcom, ale po jeho smrti sa presťahoval ku kamarátovi Mackovi, ktorý mu prenajal izbu. Macek mal chorú ženu a tak sa zišla aj Hanina ruka v domácnosti. Jozef začal spomínať, ako sa mu núkala práca na železnici, ale pre malý zárobok sa mu tam neoplatilo cestovať a pracovať. Ten kto odmietol prácu, stratil nárok na podporu. Preto prišiel skúsiť štastie domov.
V.KAPITOLA

Hoci Tereza zakazovala Bertinke hrať sa s Jurkom, nebolo jej to nič platné. Rada sa s ním hrala, lebo vedel vymýšľať nové hračky a používal slová, ktorá Bertinka v živote nepočula. Jurka brala za múdreho chlapca, ktorý vie toľko vecí. Jurko sa zahanbil, lebo nevedel, čím sa „podsype“ kura a tak ho Bertinka riadne vysmiala. Zahanbený Jurko odišiel od nej preč. Bertinke to bolo ľúto. Haviarka chytila vnučkine ruky, ktoré boli ako ľad a tak ju dala ležať do postele. Vendel bol v meste. Bertinka sa v noci prehadzovala v horúčkach. Vendel sa vrátil z mesta riadne opitý. Keď ho zbadala Tereza, hneď mu začala nadávať. Jozef sa v podvedomí rozčúlil, lebo ráno požičal bratovi sto korún. Aj Hanu to trápilo, vlastne ju trápilo skoro všetko odkedy sa sem prisťahovali.

VI.KAPITOLA

Ráno sa vybral Jozef s otcom orať. Tereza budila Vendela aby vstal, aby šiel orať on. Kričala na ňho: „Vstávaj Vendel! Uvidíš, začnú si gazdovať ako vo svojom, keď budeš takto robiť...Bože môj!“ Ponúkla sa sama do roboty, no stará Haviarka jej prízvukovala, že ju potrebuje Bertinka, ktorá je chorá. Starý Haviar z diaľky ukazuje Jozefovi školu, ktorá stojí v dedine už päť rokov. Jozef je rád, že sa tu vybudovala škola, aj keď otec má na to iný názor. Keď sa vrátili domov, Vendel už bol hore. Zastaví Jozefa a začne mu vyčítať, že sa vrátil domov. Teraz keď nemá nič, sa tu objaví a berie si všetko, čo si on za tie roky budoval. Nemá právo sa priživovať na jeho úrok. Jozef mu začne prízvukovať, že nemá záujem o majetok, vysvetľuje mu že nič do gazdovstva nedal, ale ani nič od neho nebral. No Vendel len stále svoje. „Na oko sa odhŕňaš, hovoríš, že nič nechceš, a naostatok by si...Eh ,neboj sa, dobre ti ja vidím do žalúdka.“ Jozefa sa zmocnil voči bratovi hnus.

VII.KAPITOLA

Bertinka je stále chorá a má horúčky. Tereza to beria na ľahkú váhu. Myslí si, že je to normálna choroba a že dieťa sa čoskoro vyzdraví. Baby jej poradili akési staré prírodné recepty, ktoré vyznievajú hlúpo. Hana s Jozefom sa čudujú, že nezavolali doktora. Tri dni čakali a nič nerobili. Jozef sa začal vyhrážať bratovi, že on sám ju odnesie k doktorovi a jeho oznámi. Na druhý deň ju kdesi zobrali a vrátili sa až večer. Dievčatku však bolo horšie a horšie. Vendel si uvedomil, že dieťa mu odchádza a tak sa vybral do školy za učiteľom po pušku. Keď bol ešte Jozef malý chlapec, vyliečil sa tak , že strelili do studničky , on sa v nej vykúpal a bol zdravý. Učiteľ ho vysmial a spýtal sa ho, prečo nešli za doktorom. Šli, ale po ceste im tetky poradili nech idú pod Makytu, tam je najlepší lekár - akási bohyňa. Učiteľ sa čudoval nad jeho rozumom. Zobrať choré dieťa pod Makytu? Bol z toho zhrozený. Vendel sa vybral po pušku za hájnikom. Započul umieráčik a tak sa vybral domov. Vydýchol si, že umieráčik nespieval jeho dcérke, ale starej Mičkovej. No o niečo neskôr ozval sa umieráčik opäť. Tentoraz pre Bertinku.

VIII.KAPITOLA

Po pohrebe starej Mičkovej sa kňaz i pohrební speváci ponáhľali k Haviarovcom. Tereza bola nesmierne zarmútená. Bola zúfalá, ani na nohách sa poriadne nevedela udržať. A tak spolu so starou haviarkou ostali doma. Kňaz na dvore skončil svoj obrad. Vendel sa rozplakal. Pohrebný sprievod sa pohol na cintorín. Truhličku zasypali. Vendel si uvedomil, že treba zvať ľudí na kar a tak sa aj pohol od hrobu. Pri hrobe ostal už len Jozef s rodinou. Vendel hneď začal taktizovať, že otec sa teraz s majetkom prikloní k bratovi, lebo má deti. Len čo všetci prišli domov, dozvedeli sa veľkú novinu. Tereza má syna!

IX.KAPITOLA

Tereza by najradšej na druhý deň vstala. Vadilo jej, že sa všetko robí bez jej pomoci. Haviarka s Hanou ju museli prehovárať, aby ostala ležať. Tereza si zdriemla a Hana zatiaľ nachystala obed. Kaď sa zobudila, išla sa najesť. Hana pripravila kuru na smotane. Tereza sa rozčúlila, že oni také jedlo nejedia, že to obsahuje veľa drahých vecí. Znovu v nej videla panštinu. Každému chutilo, len Tereza sa jedla ani nedotkla. Keď počula, ako ju každý chváli, prišla do izby a začala vrieskať: „Nech varí! Nech si len varí! Ale nás najprv vydeľte...a potom si prežerte všetko, čo máte!“ Každí onemel. Vendel sa pridal na ženinu stranu a začal zase prezentovať tie svoje názory o delení majetku. Starý Haviar to nemohol vydržať a poriadne na Vendela a Terezu nakričal. Haviarka sa z toho rozplakala.
X.KAPITOLA

Keď už bolo pomenej roboty, chlapi s dediny spomínali na dobré časy. Jozef spomínal na Macka a na murárske remeslo. Ostatní na krajiny v ktorých pracovali a bolo im radosť pracovať. Do debaty sa zapojil aj Vendel a znovu sa pochytil s bratom. Jozefovi sa jeho slová priečili. Keď sa pobrali domov, Jozef počkal Vendela. Začal sa ho pýtať, či sa nehanbí pred ostatnými ľuďmi a že sa ukazuje sa v zlom svetle a robí hanbu rodine. Vendel mu opäť vyčíta jeho plány s nárokom na majetok a Jozef mu znovu hovorí, že nemá záujem o otcovské gazdovstvo. Vyčíta mu sto korún, ktoré prepil v krčme, tristo korún, ktoré neľutoval dať na kar, ale na zaplatenie doktora pre choré dieťa nedal ani korunu. Jozef mu chcel dobre, ale on je zaslepený len do majetku a nevidí, že pred ním stojí jeho vlastný brat. Jozef bol rozčarovaný nad bratovou zlobou a krutosťou a tak povedal, že chce svoj podiel majetku, lebo nechce aby ho mal taký zahľadený človek ako Vendel.

XI.KAPITOLA

Bol pondelok. V meste bol jarmok. Od Haviarovcov sa naň vybrali starí a Tereza. Hana s deťmi šla do hory na drevo. Zrazu sa Hana vrátila a mala od poštára list. Spolu s Jozefom si ho prečítali. Bol od Macka. V liste ich prosil, aby sa vrátili k nim, že sa im za nimi cnie. Po dočítaní listu sa Hana opýtala manžela: „Nuž ako?“ Jozef odriekol, že teraz nemôžu odísť, keď len nedávno prišli. Hana sa pobrala späť do hory. Jozef sa rozhodol urobiť poličku z jedľového dreva. Ako tak hobľuje, spomína keď bol vo vojne a na matkinu modlitebnú knižku, ktorú nosil stále so sebou. Nemohol sa rozpamätať, kde ju odložil. Polička sa mu akosi nepodarila a tak spratúva náradia a všimne si rebrík, ktorý vedie hore na povalu. V okamihu si spomenul. Rozpamätal sa, že knižka je na povale. Vyšiel hore a videl Vendela ako zapaľuje slamu. “Čo tu robíš?“ skríkol na Vendela „Prac sa odtiaľto!“ Začali sa s bratom naťahovať po žeravej slame. Vendel ušiel dole a Jozef zhasínal oheň. Jozefovi bolo ihneď jasné, že ich chcel vypáliť z domu a zinkasovať poistku. „Oznámim ťa! Čuješ?...oznámim!“ kričal na Vendela. Na Vendela doľahol veľký strach. Zobral do rúk sekeru a keď Jozef schádzal z rebríka, Vendel sa sústredil len na jeho hlavu. V zápätí sa Jozef otočil, chytil bratovu ruku a odhodil sekeru.

XII.KAPITOLA

Keď sa Hana vrátila z hory, videla Jozefa ako si balí veci. „Pôjdeme“, povedal Jozef. Hana sa veľmi potešila. Haviarovci ich prehovárali, no nepomohlo. Jozef nepovedal nikomu, čo sa stalo. Nechal si to sám pre seba. A pobrali sa späť k Mackovi a jeho žene. Premýšľa ako sa tešil domov a ako teraz odchádza. Všetko by bolo inakšie, keby jeho brat s družkou neboli takí hladní a nenásytní po majetku.