V tomto období sa zaujímal nielen o literatúru, ale aj o sociálne dejiny,. dejiny umenia, o filozófiu, psychológiu a nové objavy prírodných vied. V kontakte s dobovým európskym myslením si formoval názor na život, na svet a človeka. Po príchode do Kubína prestal literárne pracovať. R. 1897 uverejnil ešte v Slovenských pohľadoch poviedku Pomsta. Do slovenskej literatúry sa vrátil pod pseudonymom Jégé (sú to iniciály pseudonymu Ján Grob) až po r. 1918. Zaradil sa do skupiny spisovateľov, ktorí sa nazývali autormi "rozviazaných jazykov". Svoju predvojnovú tvorbu humoristickými poviedkami s malomestskou a dedinskou tematikou uverejnil v Národných novinách, Slovenskom denníku, Národnom denníku a i. Tlačou vyšli pod názvom Krpčeky sv. Floriána (1925). Dostali sa aj na scénu činohry Slovenského národného divadla (29.4.1926) ale ostali bez väčšej ozveny. R. 1922 poslal Jégé na súbeh SND hru s aktuálnou témou Prevrat. Získal tretiu cenu, ale hra sa nikdy nehrala a jej rukopis sa stratil. Nezachovali sa ani rukopisy hier Miraculín, Janko Sokol a i. R. 1925však tlačou vyšla jeho veselohra Mia. Prvá práca, novela Wienawského legenda (Slovenské pohľady 1922), presvedčila verejnosť, že do literatúry sa vracia osobnosť s pevným životným a umeleckým presvedčním. V ďalších prácach, v románe Adam Šangala (1923), v novelách Magister rytier Donč, Kuruci, Horymír a i. (knižne vyšli v súboroch Wienawského legenda, 1927, a Z dávnych časov, 1927), najmä však v románe Svätopluk (1928), vzopäl sa autorov prozaický talent k novým métam. V priebehu niekoľkých rokov sa Jégé dostal do centra slovenskej povojnovej literatúry a stal sa tvorcom novodobej historickej prózy. Je to próza s výrazne realistickým rukopisom. Pozornosť sústreďuje na zobrazenie životných osudov tzv. nehistorických postáv. Typický z tohto hľadiska je román Adam Šangala. So zmyslom pre drsný, až surový realistický detail a s hlbokým prienikom do tajov ľudského charakteru odhaľuje autor podstatné črty zobrazovaných čias zvnútra. Vyzlieka ich zo slávnostného historického kostýmu a priblližuje dnešku cez všedný deň, cez chvíle plné ľudského utrpenia a zloby. V takomto svetle vidí Jégé v románe Svätopluk i heroickí nimbus veľkomoravskej epochy. Neľútostne demaskuje aj ústrednú postavu vládcu, ktorý v záujme svojich štátnych zámerov neváha použiť brutálnu silu, ba nevyhýba sa ani vražde. V jégého próze prevládajú tmavé farby. Je v nej oveľa viac neľudskej surovosti ako hrdinstva či ušľachtilosti.