Opätovne hľadá odpoveď na základné otázky: kto je človek, odkiaľ prichádza a kam speje? V snahe objaviť faktory ľudskej povahy vydáva sa na dlhé exkurzy. Zistenia, ktoré odtiaľ prináša, sú pesimistické: človek sa v priebehu stáročí nemení, zostáva v podstate "zvieraťom", riadiacim sa zákonmi prírody. Toto v podstate ahistorické chápanie človeka ho spája s ideovo-estetickými princípmi naturalizmu a nevyvhnutne ústi do existenciálneho pesimizmu. Na tejtoceste "z tmy k svetlu" stavia ako protiváhu k pudovo štylizovanému človeku idál ušľachtilého jednotlivca, ktorý sa zbavuje živočíšnosti a ktorého postoje motivujú morálne pohnútky. Začiatkkom 30. rokov postupne opúšťal historickú tému a po vydaní zbierky noviel Itália (1931) sa intenzívnejšie obrátil k súčasnosti. Príklon k nej signalizuje skryte autobiografický román Cesta životom (1930), v ktorom ho zaujala bezprostredne predprevratová skutočnosť. Aj romány Alina Orságová (1934), S duchom času (1937) a zbierka noviel Medzi nimi (1934) tematicky zasahujú do bezprostrednej prítomnosti. Cestu životom označila kritika za najpesimistickejšie dielo dovtedajšej slovenskej literatúry. Jégé tu bez akýchkoľvek príkras zobrazil fenomén "dvojtvárnosti", pustý, prázdny a parazitický život predstaviteľov oravskej džentry a ich malomestských príživníkov. V románe S duchom času sleduje, hoci s menším citovým zaujatím, osudy prísllušníkov zemianskych vrstiev po prevrate a ich márnu snahu začleniť sa do nových pomerov. V románe Alina Orságová a zbierke noviel Medzi nimi vyložil svoje názory na citivé vzťahy muža a ženy. Odsúdil pritom erotickú neviazanosť, ktorú pokladá za produkt tzv. modernej doby. Príbeh sa pre autora stával len zámienkou na vyslovovanie kategorických súdov a názorov, vyznievajúcich už vo vzťahu k hybným silám doby značne konzervatívne. Životné fakty sa mu postupne stávali dôkazovým materiálom. Viac ako stovky humoristických poviedok a čŕt uverejňoval v novinách, obrázkových časopisoch a v kalendároch. Niektoré z nich vyšli v zbierkach Wienawského legenda (1927) a Kozinský mlyn (1931), ďalšie sa dostali neskôr do rôznych výberov alebo vybraných spisov. Pomerne veľkú aktivitu vyvíjal Jégé aj v oblasti literárnokritickej publicistiky. Veľký rozhľad o aktuálnych prúdoch európskej literatúry preukázal už v článku o Zolových peniazoch z r. 1891, v ktorom zaujal pozitívne stanovisko k francúzkemu naturalizmu. K modernej literatúre 20. stor. (svetovej i domácej) sa staval skepticky a nepochopil najmä literatúru osonvanú na princípoch socialistickej ideológie.