Nejde o žiadne potlačovanie slobody slova alebo diskusie, ale o boj s extrémizmom a ďalšími zvrátenými ideológiami, ktorých prejavy sú dosiaľ v našej spoločnosti bohužiaľ prítomné. Dôkazom o zašlej "sláve“ holokaustu je aj smrť dievčatka, ktoré vojna obralo o detstvo a prinútila ho rýchlo dospieť, ako to len krízové situácie- akou je napríklad vojna, dokážu.

V roku 1929 prišla vo Frankfurte nad Mohanom na svet Anna Franková. Anna sa narodila zámožnému obchodníkovi Ottovi Frankovi a jeho manželke Edith. Jej sestra Margot prišla na svet len o tri roky skôr. Bolo to práve v čase, keď šialený netalentovaný maliar z Rakúska začal rozdeľovať ľudí na nadľudí a podľudí. Manželia Frankovci v roku 1933 po zverejení rasových zákonov pochopili, že Nemecko už pre nich nie je bezpečné. Presťahovali firmu a rodinu do Amsterdamu. Až do roku 1940, keď Holandsko obsadil Hitler, bolo všetko v poriadku: Anna chodila do školy a patrila k najlepším. V roku 1942 dostala na svoje trináste narodeniny denník, do ktorého si ihneď začala písať. "Dúfam, že mi budeš oporou," napísala na prvú stranu zošita. Dva týždne po tom, čo Anna dostala denník, jej rodičia oznámili, že nepôjdu do tábora ako ostatní Židia z Amsterdamu. Povedali jej, že ona, jej sestra Margot, zubár Dussel a rodina van Daanovcov sa spolu s nimi schovajú do tajného bytu za dielňou jej otca. Bolo tam šesť izieb a musel tam byť maximálny pokoj. Hlavne vtedy, keď sa v dielni pracovalo. Kým prišli robotníci, muselo osem ľudí zvládnuť hygienu, raňajky, a potom byť až do obeda tíško, trochu sa natiahnuť počas obednej prestávky a až do večera byť opäť ticho.

Po čase to bolo neudržateľné: Anna bola príliš živá, upadala do depresie z hladu, strachu, stálych hádok s rodičmi a so sestrou. Zajatie v zadnom trakte otcovej dielne odhalilo aj defekty v jej rodine: Anna pochopila, že láska jej rodičov sa vytráca. Ona sama prežívala úplne opačné pocity. Zamilovala sa do Petra van Daana, chlapca, s ktorým obývala stiesnené priestory. Všetko, čo cítila, si zapisovala. Literárni kritici hovoria, že písala nezvyčajne zrelo. "Chcem, aby ma ľudia potrebovali, aj tí, čo ma nepoznajú. Chcem žiť aj po smrti," napísala si do denníka.

Aj v Holandsku Frankovcov zastihli rasové zákony. Nasledovali dva roky v úkryte a zrada. Ktosi zavolal na gestapo a obyvatelia zadného traktu dielne putovali do koncentráku. Písal sa 2. september 1944. Keď gestapáci prehadzovali úkryt, spadli na zem stránky, popísané Annou. Ženy, ktoré Frankovcom nosili jedlo a noviny, ich neskôr ukryli, lebo vedeli, že Anna na nich lipne. Anna prežila posledné mesiace svojho života so sestrou Margot. Najprv boli v Osvienčime, potom v Bergen - Belsene. Tam obe ochoreli na týfus. "Anna prišla k plotu. Už to nebola Anna, len jej tieň, zlomené dievča. Zrazu sa rozplakala: už nemám svojich rodičov. Myslím, že keby vedela, že jej otec žije, vydržala by," opísala posledné dni Anninho života jej spoluväzenkyňa Hannah Goslarová. Anna to však nevedela a niekedy v apríli 1945, pár dní pred oslobodením tábora, zomrela. Rovnako Margot.

Z ľudí, ktorí obývali skrýšu v Amsterdame, prežil jediný - Annin otec. Annina láska Peter zomrel pri pochode smrti. V koncentračných táboroch bolo zavraždených viac než 100 000 Židov z Holandska. Po vojne sa Annin otec vrátil späť do Amsterdamu. Jej denník sa zachránil. Otto Frank to považoval za zázrak. Najprv ho nechcel čítať, pretože jeho smútok bol príliš veľký. Neskôr s tým pomaly začal a každý deň si prečítal malý kúsok. Zo svojej dcéry bol úplne užasnutý. V denníku odhalil úplne inú Annu, akú poznal. V denníku boli aj veci, o ktorých mu nikdy nerozprávala. Taktiež sa dočítal, že Anna mienila po vojne napísať knihu o svojich skúsenostiach v zadnom trakte. Okrem toho objavil, že pre túto knihu prepracovala veľkú časť denníka a nanovo prepísala na voľné listy farebného papiera. Otto Frank bol toho názoru, že by si ho nemal nechať pre seba, a preto ho vydal ako knihu pod názvom: "Zadný trakt“. Táto kniha si našla milióny čitateľov po celom svete.