Adolf Hitler a Anna Franková

V Nemecku od roku 1933 vládla Nemecká nacionálne-socialistická robotnícka strana Adolfa Hitlera (tzv. nacisti). Odstránil v Nemecku demokraciu, prenasledoval ľudí s odlišnými názormi a menšiny, predovšetkým Židov. Hitler a jeho prívrženci verili, že Nemci (tzv. árijci) sú nadradení ostatným národom. V roku 1939, keď Nemecko zaútočilo na Poľsko, sa začala 2. svetová vojna, behom ktorej Nemecko obsadilo veľkú časť Európy. Na obsadených územiach vo východnej Európe plánovali rozsiahle presuny obyvateľstva, časť "podradených“ národov mala byť vysídlená, časť vyvraždená.

Za najväčších nepriateľov považovali nacisti Židov, ktorých sa rozhodli vyhladiť. Za 2. svetovej vojny zahynulo okolo 50-55 miliónov mužov, žien a detí, medzi nimi 6 miliónov európskych Židov. Mnoho židovských rodín utekalo z Nemecka a z jeho okupovaných krajín a hľadalo útočisko v iných krajinách. Doma im hrozilo väzenie, či koncentračný tábor, bol im zabavený majetok a nemali z čoho žiť. Niektorí utekali kvôli politickému prenasledovaniu, iní kvôli svojmu židovskému pôvodu.

Rozhodnutie opustiť vlasť nebolo a nie je jednoduché. Utečenec prichádza do novej krajiny bez majetku, častokrát neovláda jazyk a zvyky, nemá tam styky ani priateľov. V nových krajinách utečenci nesmeli pracovať a boli odkázaní na pomoc dobrovoľných organizácii. Boli kontrolovaní políciou a museli pravidelne žiadať o povolenie pobytu. Obyvatelia a úrady na nich častokrát zazerali s nedôverou - nielen kvôli ich odlišnému jazyku a zvykom, ale tiež z obavy, že by mohli byť cudzími agentmi.

Na konci 30. rokov 20. storočia vyostrili nacisti prenasledovanie Židov. Státisíce z nich sa narýchlo pokúšalo z Nemecka a bývalého Rakúska utiecť. Väčšina európskych štátov vrátene Česko-slovenskej republiky ich odmietla prijať. Z podnetu Švajčiarska sú dokonca cestovné pasy nemeckých Židov označené razítkom "J“ (Žid).

V roku 1941 nacisti emigráciu Židov zakázali a začali ich deportovať do koncentračných a vyhladzovacích táborov. V čase vypuknutia vojny bolo na území Nemeckej ríše (vrátene Rakúska) šesť koncentračných táborov: Dachau, Sachsenhausen, Buchenwald, Flassenburg, Mauthausen a ženský tábor v Ravensbrucku. V týchto táboroch sa nachádzalo 25000 nemeckých občanov - politickí väzni, odporcovia režimu, členovia siekt, zločinci, žobráci, prostitútky, Cigáni, tuláci, psychopati, špekulanti, ale aj poľnohospodárski robotníci, ktorí nedodržali pracovnú zmluvu. Väčšina z nich bola založená v roku 1933 a v rokoch 1935-1939 sa pretransformovali na trestné tábory pre odporcov tretej ríše.

Po vypuknutí vojny sa však situácia razantne zmenila. Odporcami ríše sa vlastne stali všetci príslušníci okupovaných národov, a tak sa ich Hitler potreboval zbaviť. Počas vojny sa zvýšil samostatný počet táborov zo 6 na 20, ktoré mali ešte 165 filiálnych táborov. Pre Židov sa začalo obdobie holokaustu, ktoré sa na Slovensku začalo 6. októbra 1938 vyhlásením autonómie. Zo 136 737 Židov, ktorí na Slovensku žili pred napadnutím Poľska, ostalo nažive 1294.

V roku 1940 vznikli ďalšie tábory: Osvienčim, Treblinka, Bergen Belsen, Terezín, Majdanek, Belžec a Sobibor. Prvé transporty na Sovensku sa začali v marci 1942. Deportovaní však nevedeli, kam idú a často im bolo povedané, že idú pracovať do Nemecka. Prvej vlne transportov sa vyhli väzni, ktorí si už odpykávali trest, vojaci a hospodársky dôležití Židia. V druhej vlne deportácií, ktorú prerušilo povstanie, boli transporty častejšie a masovejšie. Hocikto, kto kládol odpor, bol namieste zastrelený. Deportácie sa uskutočňovali v dobytčákoch, kde obvykle napchali 100 alebo 150 ľudí. Pri každej zastávke esesáci vyhodili vždy 10 až 20 ľudí, ktorí tento transport neprežili. Cesta trvala dva alebo tri dni a väzni nedostávali žiadne jedlo.

Po príchode museli všetko odovzdať. Potom nasledovala selekcia, ktorá rozhodovala o živote a smrti. Žiť, aj keď nie dlho, mohli ženy a deti v produktívnom veku. Často sa matky nechceli oddeliť od svojich detí a tým, že sa preradili z jednej rady do druhej, si dobrovoľne podpísali rozsudok smrti. Na smrť posielali deti, starých ľudí a tehotné ženy. Niektorí však neboli zaradení ani do jednej rady, ale boli odstavení úplne nabok. Tí boli odsúdení na najkrutejšiu smrť. Zomreli pri rozličných výskumoch. Vedci pochybnej povesti tu vykonávali pokusy s nebezpečnými vírusmi, ktoré boli vštepované zdravým ľuďom.Kto nebol odsúdený na smrť, bol ostrihaný dohola, aj ženy. Potom bol nastriekaný prípravkami, ktoré akože slúžili na dezinfekciu a udržovanie hygieny. Nakoniec mu bolo pridelené číslo, lebo väzni mali prísny zákaz používať mená. Nemci celý tento proces volali premena na surovinu. V zime a v daždi sa celé hodiny vykonávalo sčítavanie väzňov, alebo boli vydávané rozkazy. Kto nevydržal stáť celé hodiny v pozore a padol, bol odstrelený. Po zámienkou preverenia zdravotného stavu väzňov, alebo iba z čistej zábavy, museli vyhladovanci pod dohľadom esesákov preskakovať dlhé priekopy. Kto nepreskočil, bol zastrelený. Väzni, prichytení pri úteku, boli namieste zastrelení. Pri najmenšom podozrení prípravy na útek boli zastrelení tiež, bez súdu. Keď sa niekomu podarilo ujsť, boli potrestaní jeho spoluväzni.

Každý deň v tábore plynul monotónne, postupne si väčšina prestala všímať každodenné obete. Ráno, výnimočne na obed a večer dostávali prídel stravy v podobe chleba a vody, alebo čaju a kaše, ktorá však nebola veľmi jedlá. Ak sa do kuchyne dostali nejaké zemiaky alebo kúsok zeleniny, dostali to väčšinou tí najsilnejší. Väzni spávali na studených priečkach a v jednej budove ich bolo niekedy až tisíc. Aj v noci vládol strach, lebo väzni sa medzi sebou niekedy okrádali, ale niekedy sa naopak v najhorších situáciách pomáhali. Tu sa ukázali aj rozdiely medzi väzňami. Slovenskí a maďarskí Židia sa zvyčajne neznášali. Nič to však nemenilo na fakte, že vďaka veľkému fuhrerovi zomrelo kvantum ľudí vinných farbou svojej pleti, pôvodom a náboženstvom. To, čo Hitler prezentoval sa volá rasizmus, proti ktorému sa dnes vedie nespočetne veľa kampaní na celom svete.

Rasizmus skutočne je celonárodná posadnutosť. Univerzity sú ním preplnené, politici a noviny ho odcudzujú, kazatelia kážu proti nemu. Čo to vlastne ale rasizmus je? Rasizmus je diskriminačná teória, ktorá hlása nerovnocennosť ľudských rás. Obvykle je spojená s genocídou, vyhladzovaním menejcennej rasy nadradenou. Jedná sa o spoločenské presvedčenie, ktoré sa dá získať výchovou, a ktoré môžeme zmeniť. Spravidla sa spája s nejakou ideológiou ako patriotizmus alebo nacionalizmus, teda lásku k vlasti spájame s odstránením nejakej inej rasy alebo národa.

Mnohí ľudia si neuvedomujú, že prejavovanie rasizmu je aj rozprávaním vtipov na tému znevýhodnených skupín, menšín. Nazývaním Rómov cigáni. Diskrimináciou v autobusoch, obchodoch, v reštauráciách, segregáciou v nemocniciach. Opovrhovaním druhými. Neistotou, nevôľou spoznať jedincov len preto, že patria k nejakej skupine, voči ktorej máme už pripravené názory, ktoré sme automaticky prevzali od niekoho iného, lebo je nám autoritou, lebo je to tak jednoduchšie, pohodlnejšie. Lenže spomíname si vždy pri rasisticky mierenej myšlienke na najväčšieho zástancu a nepriameho obhajcu rasizmu? Na človeka, ktorého rasistické myšlienky natoľko sfanatizovali, že zabil milióny ľudí? Isteže nie. Ale pri otázke, čo zlé vykonal Adolf Hitler, by vám aj malé decko vedelo povedať: robil zle nevinným ľuďom.

A tu prichádza otázka pre všetkých tých, čo prechovávajú negatívne myšlienky voči "iným“. Prečo sa pridávate k Hitlerovi? Prečo zastávate rasistické názory? Zamysleli ste sa niekedy nad myšlienkou rozhovorov, ktoré sa vedú vo vašom okolí o "iných“? Pretože ak nazriete na koreň problému, zistíte, že Hitler robil to isté, len v masovejšom duchu. Ale ešte stále existujú a vždy existovali ľudia, ktorí jeho činy popierali. Popierajú existenciu násilia v koncentračných táboroch. Popierajú hrôzu, ktorú opísali tí, čo možno len omylom a možno len vďaka šťastiu prežili a dosvedčili hrôzu prítomnú v táboroch smrti. Popierači holokaustu, často nazývaní aj ako revizionisti alebo negationisti, sú stíhaní v mnohých krajinách na základe zákona o tzv. "Osvětimskej lži", ktorý trestá ľudí popierajúcich fašistické/nacistické, vo viacerých krajinách aj komunistické, zločiny proti ľudskosti a genocídy.

V prípade holokaustu ide o genocídu a systematické vyvražďovanie Židov a Rómov počas druhej svetovej vojny. Nesieme zabúdať ani na mnohých politických a vojenských väzňov, homosexuálov a ďalšie obete fašizmu. Samotné slovo holokaust je pôvodom z gréčtiny a znamená úplne zničenie, prevažne ohňom. Prvýkrát ho použili tvorcovia amerického dokumentu v 70. rokoch. Odvtedy sa používa po celom svete. Prvé dielo popierajúce holokaust vyšlo v roku 1948 M. Bard‘ech - Norimberk neboli Zaslíbená země, odvtedy až po dnes sa popierači holokaustu vyskutujú vo viacerých krajinách a na pamät ľudstva útočili vo viacerých "prúdoch". Medzi ich obdivovateľov patria väčšinou neonacisti a iní pravicoví extrémisti. O existenci holokaustu existujú množstvá očitých svedectiev, priznaní nacistických vrahov, fotografií, filmových záznamov a aj 37 miliónov strán o obetiach holokaustu v U.S. Holocaust Memorial Museum, takže je úplne jasné, že popieračom ide iba o glorifikáciu nacizmu, ktorý by s jeho krvavými rukami už nikto rozumný nikdy nebral. Ako dôkaz môže slúžiť aj to, že takmer každý popierač je v spojení s ultrapravicovými extrémistami. Je teda na nás, aby sme tieto prejavy ako spoločnosť odsúdili.Nejde o žiadne potlačovanie slobody slova alebo diskusie, ale o boj s extrémizmom a ďalšími zvrátenými ideológiami, ktorých prejavy sú dosiaľ v našej spoločnosti bohužiaľ prítomné. Dôkazom o zašlej "sláve“ holokaustu je aj smrť dievčatka, ktoré vojna obralo o detstvo a prinútila ho rýchlo dospieť, ako to len krízové situácie- akou je napríklad vojna, dokážu.

V roku 1929 prišla vo Frankfurte nad Mohanom na svet Anna Franková. Anna sa narodila zámožnému obchodníkovi Ottovi Frankovi a jeho manželke Edith. Jej sestra Margot prišla na svet len o tri roky skôr. Bolo to práve v čase, keď šialený netalentovaný maliar z Rakúska začal rozdeľovať ľudí na nadľudí a podľudí. Manželia Frankovci v roku 1933 po zverejení rasových zákonov pochopili, že Nemecko už pre nich nie je bezpečné. Presťahovali firmu a rodinu do Amsterdamu. Až do roku 1940, keď Holandsko obsadil Hitler, bolo všetko v poriadku: Anna chodila do školy a patrila k najlepším. V roku 1942 dostala na svoje trináste narodeniny denník, do ktorého si ihneď začala písať. "Dúfam, že mi budeš oporou," napísala na prvú stranu zošita. Dva týždne po tom, čo Anna dostala denník, jej rodičia oznámili, že nepôjdu do tábora ako ostatní Židia z Amsterdamu. Povedali jej, že ona, jej sestra Margot, zubár Dussel a rodina van Daanovcov sa spolu s nimi schovajú do tajného bytu za dielňou jej otca. Bolo tam šesť izieb a musel tam byť maximálny pokoj. Hlavne vtedy, keď sa v dielni pracovalo. Kým prišli robotníci, muselo osem ľudí zvládnuť hygienu, raňajky, a potom byť až do obeda tíško, trochu sa natiahnuť počas obednej prestávky a až do večera byť opäť ticho.

Po čase to bolo neudržateľné: Anna bola príliš živá, upadala do depresie z hladu, strachu, stálych hádok s rodičmi a so sestrou. Zajatie v zadnom trakte otcovej dielne odhalilo aj defekty v jej rodine: Anna pochopila, že láska jej rodičov sa vytráca. Ona sama prežívala úplne opačné pocity. Zamilovala sa do Petra van Daana, chlapca, s ktorým obývala stiesnené priestory. Všetko, čo cítila, si zapisovala. Literárni kritici hovoria, že písala nezvyčajne zrelo. "Chcem, aby ma ľudia potrebovali, aj tí, čo ma nepoznajú. Chcem žiť aj po smrti," napísala si do denníka.

Aj v Holandsku Frankovcov zastihli rasové zákony. Nasledovali dva roky v úkryte a zrada. Ktosi zavolal na gestapo a obyvatelia zadného traktu dielne putovali do koncentráku. Písal sa 2. september 1944. Keď gestapáci prehadzovali úkryt, spadli na zem stránky, popísané Annou. Ženy, ktoré Frankovcom nosili jedlo a noviny, ich neskôr ukryli, lebo vedeli, že Anna na nich lipne. Anna prežila posledné mesiace svojho života so sestrou Margot. Najprv boli v Osvienčime, potom v Bergen - Belsene. Tam obe ochoreli na týfus. "Anna prišla k plotu. Už to nebola Anna, len jej tieň, zlomené dievča. Zrazu sa rozplakala: už nemám svojich rodičov. Myslím, že keby vedela, že jej otec žije, vydržala by," opísala posledné dni Anninho života jej spoluväzenkyňa Hannah Goslarová. Anna to však nevedela a niekedy v apríli 1945, pár dní pred oslobodením tábora, zomrela. Rovnako Margot.

Z ľudí, ktorí obývali skrýšu v Amsterdame, prežil jediný - Annin otec. Annina láska Peter zomrel pri pochode smrti. V koncentračných táboroch bolo zavraždených viac než 100 000 Židov z Holandska. Po vojne sa Annin otec vrátil späť do Amsterdamu. Jej denník sa zachránil. Otto Frank to považoval za zázrak. Najprv ho nechcel čítať, pretože jeho smútok bol príliš veľký. Neskôr s tým pomaly začal a každý deň si prečítal malý kúsok. Zo svojej dcéry bol úplne užasnutý. V denníku odhalil úplne inú Annu, akú poznal. V denníku boli aj veci, o ktorých mu nikdy nerozprávala. Taktiež sa dočítal, že Anna mienila po vojne napísať knihu o svojich skúsenostiach v zadnom trakte. Okrem toho objavil, že pre túto knihu prepracovala veľkú časť denníka a nanovo prepísala na voľné listy farebného papiera. Otto Frank bol toho názoru, že by si ho nemal nechať pre seba, a preto ho vydal ako knihu pod názvom: "Zadný trakt“. Táto kniha si našla milióny čitateľov po celom svete.