V Nemecku od roku 1933 vládla Nemecká nacionálne-socialistická robotnícka strana Adolfa Hitlera (tzv. nacisti). Odstránil v Nemecku demokraciu, prenasledoval ľudí s odlišnými názormi a menšiny, predovšetkým Židov. Hitler a jeho prívrženci verili, že Nemci (tzv. árijci) sú nadradení ostatným národom. V roku 1939, keď Nemecko zaútočilo na Poľsko, sa začala 2. svetová vojna, behom ktorej Nemecko obsadilo veľkú časť Európy. Na obsadených územiach vo východnej Európe plánovali rozsiahle presuny obyvateľstva, časť "podradených“ národov mala byť vysídlená, časť vyvraždená.

Za najväčších nepriateľov považovali nacisti Židov, ktorých sa rozhodli vyhladiť. Za 2. svetovej vojny zahynulo okolo 50-55 miliónov mužov, žien a detí, medzi nimi 6 miliónov európskych Židov. Mnoho židovských rodín utekalo z Nemecka a z jeho okupovaných krajín a hľadalo útočisko v iných krajinách. Doma im hrozilo väzenie, či koncentračný tábor, bol im zabavený majetok a nemali z čoho žiť. Niektorí utekali kvôli politickému prenasledovaniu, iní kvôli svojmu židovskému pôvodu.

Rozhodnutie opustiť vlasť nebolo a nie je jednoduché. Utečenec prichádza do novej krajiny bez majetku, častokrát neovláda jazyk a zvyky, nemá tam styky ani priateľov. V nových krajinách utečenci nesmeli pracovať a boli odkázaní na pomoc dobrovoľných organizácii. Boli kontrolovaní políciou a museli pravidelne žiadať o povolenie pobytu. Obyvatelia a úrady na nich častokrát zazerali s nedôverou - nielen kvôli ich odlišnému jazyku a zvykom, ale tiež z obavy, že by mohli byť cudzími agentmi.

Na konci 30. rokov 20. storočia vyostrili nacisti prenasledovanie Židov. Státisíce z nich sa narýchlo pokúšalo z Nemecka a bývalého Rakúska utiecť. Väčšina európskych štátov vrátene Česko-slovenskej republiky ich odmietla prijať. Z podnetu Švajčiarska sú dokonca cestovné pasy nemeckých Židov označené razítkom "J“ (Žid).

V roku 1941 nacisti emigráciu Židov zakázali a začali ich deportovať do koncentračných a vyhladzovacích táborov. V čase vypuknutia vojny bolo na území Nemeckej ríše (vrátene Rakúska) šesť koncentračných táborov: Dachau, Sachsenhausen, Buchenwald, Flassenburg, Mauthausen a ženský tábor v Ravensbrucku. V týchto táboroch sa nachádzalo 25000 nemeckých občanov - politickí väzni, odporcovia režimu, členovia siekt, zločinci, žobráci, prostitútky, Cigáni, tuláci, psychopati, špekulanti, ale aj poľnohospodárski robotníci, ktorí nedodržali pracovnú zmluvu. Väčšina z nich bola založená v roku 1933 a v rokoch 1935-1939 sa pretransformovali na trestné tábory pre odporcov tretej ríše.

Po vypuknutí vojny sa však situácia razantne zmenila. Odporcami ríše sa vlastne stali všetci príslušníci okupovaných národov, a tak sa ich Hitler potreboval zbaviť. Počas vojny sa zvýšil samostatný počet táborov zo 6 na 20, ktoré mali ešte 165 filiálnych táborov. Pre Židov sa začalo obdobie holokaustu, ktoré sa na Slovensku začalo 6. októbra 1938 vyhlásením autonómie. Zo 136 737 Židov, ktorí na Slovensku žili pred napadnutím Poľska, ostalo nažive 1294.

V roku 1940 vznikli ďalšie tábory: Osvienčim, Treblinka, Bergen Belsen, Terezín, Majdanek, Belžec a Sobibor. Prvé transporty na Sovensku sa začali v marci 1942. Deportovaní však nevedeli, kam idú a často im bolo povedané, že idú pracovať do Nemecka. Prvej vlne transportov sa vyhli väzni, ktorí si už odpykávali trest, vojaci a hospodársky dôležití Židia. V druhej vlne deportácií, ktorú prerušilo povstanie, boli transporty častejšie a masovejšie. Hocikto, kto kládol odpor, bol namieste zastrelený. Deportácie sa uskutočňovali v dobytčákoch, kde obvykle napchali 100 alebo 150 ľudí. Pri každej zastávke esesáci vyhodili vždy 10 až 20 ľudí, ktorí tento transport neprežili. Cesta trvala dva alebo tri dni a väzni nedostávali žiadne jedlo.

Po príchode museli všetko odovzdať. Potom nasledovala selekcia, ktorá rozhodovala o živote a smrti. Žiť, aj keď nie dlho, mohli ženy a deti v produktívnom veku. Často sa matky nechceli oddeliť od svojich detí a tým, že sa preradili z jednej rady do druhej, si dobrovoľne podpísali rozsudok smrti. Na smrť posielali deti, starých ľudí a tehotné ženy. Niektorí však neboli zaradení ani do jednej rady, ale boli odstavení úplne nabok. Tí boli odsúdení na najkrutejšiu smrť. Zomreli pri rozličných výskumoch. Vedci pochybnej povesti tu vykonávali pokusy s nebezpečnými vírusmi, ktoré boli vštepované zdravým ľuďom.