Živý bič

Živý bič
(Milo Urban)

Tento román patrí medzi najvýznamnejšie a najviac prekladané novodobej slovenskej prózy. Podáva nepriame svedectvo o neľudskosti vojny. Jeho dejiskom je hornooravská dedinka Ráztoky, ktoré ležia „pánubohu za chrbtom“. Ozveny frontových udalostí doliehajú aj sem. Pod ich vplyvom sa zauzľujú ľudské osudy a silnie živelný odpor dediny. Popri celom rade výrazných, až monumentálne vykreslených postáv, má Živý bič aj svojho kolektívneho hrdinu. Je ním prostý dedinský ľud, ktorý na vonkajšie popudy reaguje ako jedna bytosť. Preto sa tento druh románu označuje ako unanimistický (lat. una anima = jedna duša).

Idea: Boj za slobodu, oslobodenie
Téma: Utrpenie dedinského ľudu zasiahnutého krutými následkami vojny
Časopriestor: obdobie 1. sv. vojny v dedinke Ráztoky na Orave

Kompozícia: román sa skladá z 2 častí: Stratené ruky- 24 kapitol a Adam Hlavaj- 24 kapitol (Stratené ruky- ruky, o ktoré Ráztoky prišli, ruky mužov, ktorí museli narukovať- nemá kto robiť na poliach. V tejto časti ešte ľud oslavuje vojnu ako vrchnosť káže, avšak ku koncu tejto časti začne vojna veľmi zasahovať i do osudov Ráztočanov, preto svoje názory radikálne menia)...............(Adam Hlavaj- ukazuje návrat -útek- Adama z frontu. V tejto časti ľud zotročený vojnou prahne po pomste. Zúčtuje zo zlom, vrchnosťou i vojakmi................Každá kapitola je relatívne samostatná, každá má svoju pointu.

Živý bič preto, lebo vojna ľud bičovala, kamkoľvek sa pohli. Bič bol večne prítomný a udrel, keď bol najmenej očakávaný: napr: pri odvodoch „..schopný...ozývalo sa v miestnosti, a toto slovo sťa bič plieskalo po nahých chrbtoch“ alebo rozhovor medzi Kramárom a Hlavajom po jeho úteku: „Hlavajove slová pôsobili naň ako bič: vyvolávali zvláštny druh bolesti, ktorá príjemne šteklila a rozčuľovala človeka“

Postavy: sú odlíšené sociálne... vrchnosť -dedina, chýba podrobnejšia priama charakteristika.
Nosným príbehom románu je príbeh Evy a Adama Hlavajovcov. Najvýraznejšou postavou, ktorá sa ukazuje od začiatku je Ilčíčka.

Eva Hlavajová: muž jej odišiel na vojnu a ona bola zvedená notárom Okolickým. Ostala tehotná- celá dedina ju odcudzovala. Nadovšetko milovala svojho muža a chcela, aby sa vrátil. Nik nevedel, kto bude otcom. „Okolický pozrel nepokojne na ňu, no zbadal hneď, že je to už nie Eva Hlavajová z Ráztok, hanblivá dedinčanka, ktorá na svojho predstaveného hľadí ako na nadprirodzeného tvora a každé jeho slovo je sväté. Nie, už to nebola Evička s očami srny a s telom pokorným ako páperie.....jej krok bol dnes rozhodný a tvár mala odhodlaný výzor.“ Narodí sa jej chlapec. Opäť sa stáva tichou a pasívnou. Bojí sa, že Adam na ňu zanevrel, keď jej dlho neprichodí list a utopí sa v rieke.

Adam Hlavaj: prchký rebelant. Utečie z frontu. Dozvedá sa o smrti Evy a veľmi sa nahnevá, lebo vie, že si to nespôsobila sama. Zažil ruský front. Keď videl, čo spôsobila vojna zúri a nastáva u neho čas pomsty a odplaty. Ukrýva sa pred políciou. Nakoniec vyburcuje vzburu v Ráztokách. Nakoniec podpáli krčmu, so smiechom sa díva, ako horí všetko staré a zlé.

Ilčíčka: na vojne jej zabili jediného syna Štefana. „Ilčíčka, hoci nežná matka, v živote bola pravým dieťaťom svojej zeme: tvrdá, nepoddajná.“Bola smelšia ako ostatní. Chcela susedov vyduriť k činu. Pod povrchom bola láskavá, pomáhala Eve i synovcovi Ondrejovi Koreňovi. Na konci, keď sa ostatní chlapi vracajú z frontov akoby sa pomätie. Vedie zástup k policajnej stanici a žiada si syna. Keď sa dotkne veliteľa, prebodnú ju bodákom.

Ondrej Koreň: mládenec, ktorého vojna zmrzačila- ostal bez ruky i jazyk mu vojna vzala- onemel. Akoby ním sa vojna dostáva i do Ráztok. „ Tak žobráka vám z neho urobili, zjedli vám ho. darmo ste ho vychovali. Čo si teraz počne? Žobrák na celý život.“

notár Okolický: zviedol Evu Hlavajovu, k dieťaťu sa ale nepriznal- bál sa o svoje zemianske meno. „ Ako muž v plnej sile s mäsitou červenou tvárou, z ktorej vynikala dvojica belasých očí so silne vyvinutými bielkami , podobal sa vtedy podráždenému medveďovi , ktorého vyhnali z brloha.“ Dedinčania ho nemajú radi, v ich očiach predstavuje štátnu moc, ktorá ich obrala o všetko, ešte aj o životy ich synov. Rozbesnený dav ho ponorí do potoka tak, že mu len podopretá hlava trčí, ale ktosi tú podperu zoberie a notára nájdu utopeného na tom istom mieste, kde kedysi Evu.
Ďalšie postavy: Krista Dominová: „Bola mladá, pekná s hnedou šošovičkou na pravom líci, a keď jej mládenci začali pochlebovať, tu čoskoro si uvedomila, že je čosi viac ako jej rovesníčky. Áron: židovský krčmár, Angyal: žandár. Chodil s Kristkou Dominovou., richtár Vorčiak- vtieral sa notárovi, navonok sa chválil jeho kamarátstvom. Štefan Ilčík: narukoval. Zabil čatára, ktorý sa k nim správal ako ku psom. Odsúdený a zabitý.


Dej: Do zaostalejšej dedinky Ráztok začínajú prenikať prvé zvesti o vojne. Doteraz ľudia celkový význam slova vojna nepoznali... “poznali to slovo i užívali ho vo svojich rečiach , týkajúcich sa minulosti, ale vtedy nebolo na ňom nič strašné.“
Oči sa im začínajú otvárať až príchodom Ondreja Koreňa. Vracia sa z vojny ako mrzák. Chýbala mu jedna ruka a nemohol hovoriť. Až teraz si ľudia začínajú uvedomovať, že vojna sa týka aj ich, že nie je ďaleko a postihne i Ráztoky. Jedným z jej prejavov bolo i odvádzanie vojakov. Musel narukovať i Štefan Ilčík, syn Ilčíčky, hrdý ako ona.

Celá dedina pozoruje aj Evu Hlavajovú, ktorá má muža na fronte a čaká dieťa. Nikto nevie, kto má byť otcom. Ona a vinník- notár Okolický –o tom mlčia. Ondrejova milá- Krista Dominová ho už nechce. Šťastie hľadá u žandárskeho strážmajstra Angyala, ktorý ju berie len ako hračku.

V dedine sa prejavy vojny objavujú čoraz častejšie. Ľudia musia odovzdávať dobytok. Keď sa ich pár vzbúri, je to len neuvedomelý prejav odporu: „Bol to mimovoľný prejav bytosti, živého tela, ktoré pichli a ktoré sa pri tom mimovoľne trhlo.“
Ilčík neznáša prísnu disciplínu a ti najmä disciplínu čatára Rónu. „ Rýle škrípali v kamenistej zemi sťa čiesi rozhnevané zuby, duše sa zapálili i horeli neviditeľnými plameňmi hroznej zlosti. Zdalo sa že ktosi nalial do nich olej a zapálil ho: plamene šľahali, v duši sa varilo ani v kotle a popred oči behali čierno-červené kolesá.“ Zabije ho lopatou a je odsúdený a popravený.

Eva Hlavajová mlčí o tom, kto je otcom, pretože notár Okolický jej sľúbi, že dostane Adama z frontu, ale v skutočnosti nič nepodniká pre jeho návrat. Eve sa narodí syn. Ľudia z Ráztok musia obetovať zvon pre vojnové účely. Zvon- Ondrej. Najprv ho nechcú dať, ale dekan Mrva- priateľ ľudu- im vysvetlí, že odpor by bol zbytočný. „ „Ondrej“ sa pohol v otvore, a strhnúc so sebou kus vakovky, zletel dolu. Zem zahučala pod ním, „Ondrej“ bolestne zastenal a – zomrel.“

Evino dieťa niesol na krst Ondrej Koreň a žena Sivonka, ale kaplan Létay ho nechcel pokrstiť. Raz išla Eva cez potok a nešťastnou náhodou sa utopila. Notár Okolický sa potešil, keď vyzvedel, že Eva nikomu neprezradila tajomstvo otcovstva. Avšak boženík Kúrňava to tuší.

Adam Hlavaj utečie z frontu a vráti sa domov. Keďže doma nikoho nenájde, zájde k Ilčíčke. Tam sa dozvie o zhanobení Evy, aj o jej tragickom konci. Veľmi sa nahnevá, lebo nevie, ako to vlastne bolo, že Okolický Evu znásilnil. Musí však utiecť do hôr, pretože ako na zbeha je na neho vydaný zatýkač. Raz bol na návšteve v dedine u Kramára a Kúrňava ho zradil. Hlavaj aj Kramár sa dostanú do väzenia, avšak Kúrňava ich oslobodí a Hlavajovi prezradí zvodcu jeho ženy. Adam sa vyberie k Okolickému, že sa pomstí, ale nevykoná pomstu, iba celej dedine označí Okolického ako przniteľa žien. Ľud sa opäť začína živelne búriť. Adam ešte raz chce pomstiť Evu, avšak Okolický sa ho natoľko zľakne, že ho raní mŕtvica.

V dedine zomierajú deti od červienky, aj nemanželské Evino dieťa. Do dediny sa vracajú vojaci z frontu a opäť začínajú Ráztoky revolučnieť. A sedľač, pracujúci ľud, zem začala sa hýbať, aby zadrhla zbytočnosť, šialenstvo."...... “ Ľudia zúrili od hladu. V tom bahne rozbitého ľudstva, zdeptaných, zvrátených pojmov, v tej nahote vyzlečeného človeka, v pekle najpodlejších vášní čosi padalo, čosi sa odhaľovalo. Ľudia začali cítiť v celej hĺbke svoje otroctvo, svoju bezmocnosť: videli len že sú prostriedkami na sprosté vraždenie. Kadiaľ išli, len krv tiekla zbytočne za nimi, len dediny horeli a polia sa obracali naruby. Krádeže, zbojstvá podlosť na podlosti, hriech na hriechu. Nikde ani záblesk dobra. len samé borenie, surové pustošenie krvopotne nadobudnutých vecí. Len plač, preklínanie, len slzy a...“ V krčme ľud vyháňa žida Árona, ale jeho odpor je potlačený vojskom. Notár sa bojí vrenia ľudu a chce odísť. Je však s hanbou zadržaný a poslaný späť do dediny. Hlavaj, Kramár a niektorí iní pochytajú vojakov a zatvoria.

Ľud sa opäť búri. Ilčíčka ako pomätená pýta späť svojho syna. „Syna mi dajte!“ Vrhne sa na policajta Györiho a je zabitá jedným z vojakov. To ľud pobúri ešte viac. Vtrhne na strážnicu a odzbrojí vojakov. Vtrhne aj k notárovi, vyvlečie ho von a priviaže ku kôlu do potoka, kde sa Eva Hlavajová utopila. Potom vydrancuje aj Áronovu krčmu a spije sa.

Adam, aby priviedol Ráztočanov k rozumu, zapáli krčmu a to je posledný výkrik jeho duše. „ Potom sa zasmial. Zasmial. A bol to smiech človeka, ktorý po dlhom utrpení vstal, vzal rukavicu a smelou, dravou rukou hodil ju budúcnosti do tváre, nie aby bol hrdinom, tým pochybným cukríkom ľudských úst, ale aby dosiahol to, čo mu od vekov záležalo: slobodu."