Slovenská poprevratová próza sa rozvíjala dvoma smermi.

1. smer nadväzoval na tradície domáceho realizmu a jeho hl. znakom bola typizácia postáv.
2. smer sa utiahol k lyrizácii, pretože autori prestávajú veriť vo všemocnú silu rozumu (spôsobovala to hrozba fašizmu a vojny) a snažili sa o obnovenie citovosti v próze.

- Prvky lyrizácie do slovenskej literatúry vniesol už Milo Urban a J. C. Hronský. Tak isto ich nájdeme v románe Petra Jilemnického – Víťazný pár.
- Lyrizovanú prózu ovplyvnila aj inonárodná literatúra – Grono, Ramuz (predstavitelia franc. regionalizmu – hnutie, kt. sa snaží poznať a zviditeľniť určitý kraj, oblasť).
- Lyrizovaná próza sa v 2.polovici 30tych rokov vyčleňuje ako samostatný lit. prúd označovaný ako próza prírody (naturizmus).
- Najvýznamnejší aurori píšuci lyrizovanú prózu sú Ľudo Ondrejov, Margita Figuli, Dobroslav Chrobák, František Švantner.

Charakteristické znaky literatúry:

1. protestuje proti neľudskej dobe a vyzdvihuje kladné hodnoty ako sú láska, priateľstvo, česť, hrdosť
2. v týchto prózach chýba čas, nevieme, kedy sa odohráva dej
3. príbeh sa odohráva v prírode na vidieku, lebo mesto je symbolom zla, špiny a skúsenosti
4. príroda je oživená zasahovaním do deja a môže hrdinu trestať
5. príbehy sú rozprávkové a tajuplné
6. keďže sú rozprávkové, dobro víťazí nad zlom
7. hrdina je osamelý, tajomný, individualista, koná vo vynimočných situáciách, je hlboko citovo založený
8. autor využíva básnické ozdoby(metafory, perzonifikácie, prirovnania, symboly)
9. často nie je určený čas a miesto deja

mesto= zlo
dedina= dobro