Všetky literárne diela sa vyznačujú určitými znakmi, na základe ktorých ich môžeme zoraďovať do skupín. Tieto skupiny sa nazývajú literárne druhy alebo žánre. Poznáme 3 literárne druhy : epika, lyrika, dráma. V rámci každého žánru možno lit. Diela ďalej triediť a na základe istých znakov – (obsahu, rozsahu, kompozície) pričleňovať k rozličným druhovým (žánrovým) formám.
Náuka o lit. druhoch – genológia.
Pôvodcom základného členenia literatúry na epiku, lyriku a drámu je starogrécky filozof Aristoteles.
Epika:
-Najdôležitejší znak – rozprávanie, ako hlavný slohový postup žánru
-Obsahom rozprávania – príbehy, udalosti minulé, a to aj vtedy, keď ich autor podáva v prítomnom čase ( historický prézent )
-autor sám, alebo prostredníctvom rozprávača rozpráva o ľudských osudoch
-osudy ľudí sa napĺňajú v rozličných udalostiach. Sled týchto udalostí tvorí epický dej
Žánrové formy epiky sa delia na veršované a neveršované (prozaické). Z hľadiska rozsahu – na veľké, stredné a malé.
Veršovaná epika:
Epos – veľká epická forma, ktorá od čias vzniku najstarších poznaných eposov prekonala veľké zmeny. Ako žánrovú formu epiky ho ani nemožno charakterizovať vo všeobecnosti, pretože eposy jednotlivých vývinových etáp sa od seba podstatne odlišujú.
Hrdinský (bohatiersky) epos – reprezentanti európskeho hrdinského eposu sú starogrécke Ilias a Odysea. Pripisujú sa slepému básnikovi Homérovi (homérské eposy) – 9stor. pred n.l.
Homérsky epos vznikol z menších veršovaných povestí ľudového pôvodu. Starogrécky epos predpokladal poslucháča, nie čitateľa. Bol umením verejným. Prednášali ho osobitní prednášatelia (rapsódovia) pre veľké zhromaždenie ľudí. Kvitol v čase mytologického náhľadu na svet, v čase, keď verejné a súkromné záujmy človeka tvorili jednotu. Rozpráva o významných udalostiach, ktoré mali význam pre život celého národa. Hlavná dejová línia sa sústreďuje okolo hlavného hrdinu –vyznačuje sa mimoriadnými vlastnosti, koná mimoriadne činy. Na vývin udalostí v epose pôsobia bohovia – zasahujú do deja, majú zásluhu na jeho náhlych zvratoch. Vedľa hlavnej dejovej línie sa nachádza obšírne odbočenie od hlavného deja, dôkladných opisov prostredia, bitiek, súbojov, predmetov i postáv. Zdržuje, retarduje sa nimi hlavný dej. Vzniká epická šírka.
Epická šírka sa odráža i v štýle: podrobné opisy, rozsiahle epizódy, doširoka rozvinuté (homérske) prirovnania.
Kompozícia – ustálené postupy. Na začiatku býva invokácia a propozícia. Invokácia je vzývanie múz, ktoré mali básnikovi pomáhať pri skladaní diela. Takýmto spôsobom môže získať náklonnosť nadpozemských bytostí. Propozícia je krátke naznačenie deja. (in medias res – priamo do stredu udalostí). V epose chýba podrobnejšia charakteristika vnútorného psychického sveta hrdinov. Podrobne sa opisuje zovňajšok, oblečenie a výzbroj ľudí, ale samotní sú najčastejšie charakterizovaní iba stálym prívlastkom (epiteton constans). Vnútorný svet hrdinov zastupuje v starovekých eposoch svet bohov, ktorí určujú konanie ľudí, pôsobia na ich rozhodovanie pomocou snou, vnuknutí a pod. Pre vzťah autora k opisovaným skutočnostiam je príznačná nestrannosť (epická objektivita). Význam starogréckych eposov prameňom poznania antickej, gréckej spoločnosti. Na homérske grécke eposy nadviazal rímsky bohatiersky epos – Vergiliov Eneis (1.stor. pred n.l.). V stredoveku reprezentoval hrdinský a rytiersky epos ( Pieseň o Rolandovi, pieseň o Nibelungoch, Slovo o pluku Igorovom, Tristan a Isolda.
Historický epos – čerpá námety z histórie. Na rozdiel od bohatierskeho eposu, ktorý tematicky čerpal zo starých povestí a mytológie, historický epos vychádza zo skutočných dejinných udalostí. Umeleckou výstavbou sa môže odlišovať viac alebo menej podľa toho, v akej dobe, na akom stupni literárneho vývinu vznikol. Obdobie renesancie a klasicizmu sa snažilo zachovať čistotu antických epických postupov. ( U nás Ján Hollý v historických eposoch Svätopluk a Sláv.) Obdobie romantizmu epos zosubjektívňuje, a tak spôsobuje rozklad pôvodnej epickosti (A. Miskiewicz : Konrád Wallenrod).
Idylický epos – sa tematicky viaže na udalosti z dedinského života, ktorý je blízky prírode. Pozadím deja sú často významné historické udalosti. Idylický epos :napr.: dielo nemeckého básnika Goetheho Herman a Dorothea, v našej literatúre je Kuzmányho Bela.
Komický epos – vznikol parodovaním vážneho, napr. hrdinského eposu. Stavebné a štylistické prostriedky eposu sa využili na vyrozprávanie nízkeho, bezvýznamného deja. Vznikol v antickej gréckej literatúre (Batrachomyomachia – Žabomyšia vojna). Je paródiou na homérske eposy.
Zvierací epos – je meštianskou paralelou rytierskeho eposu. Jeho hrdinami sú zvieratá. Vznikal v stredoveku zo starších literárnych i ľudových rozprávaní o zvieratách. Vo francúzskej literatúre najznámejší zvierací epos – Roman de Renart. Základom deja je nepriateľstvo lišiaka s vlkom.
Duchovný epos - čerpal námety z Biblie a svojím obsahom slúžil potrebám náboženstva. Často sa však stával prostriedkom na vyslovenie aktuálnych dobových názorov. Najznámejší duchovný epos je Stratený raj od Johna Miltona. Zo slovenskej napr.: sem patrí Ján Hollý Cyrillo – Metodiáda.
Moderný (reflexívny) epos – epické skladby od čias romantizmu. Nastal rozpad pôvodnej epickosti, pretože sa rozdvojuje aj ľudská osobnosť na človeka verejného a súkromného. Umelecká literatúra si začína všímať osobné práva človeka, ktoré sa často dostávajú do rozporu so záujmami všeobecnými (spoločenskými, národnými a pod.)Zobrazovaniu osobných zážitkov zodpovedajú viac postupy lyrické ako epické. Epická tradícia však v literatúre žije aj naďalej, avšak preberá, vstrebáva do seba lyrické prvky. Vznikajú lyrickoepické básnické diela. Moderný epos obdobia romantizmu sa nazýva lyrickoepickou básnickou poviedkou. Prvým tvorcom v európskej literatúre je anglický básnik Byron – Childe Haroldova púť- ovplyvnil celú európsku literatúru. Z ruskej literatúry je známy : Puškinov Eugen Onegin, z poľskej Miczkiewiczov Pán Tadeáš, v českej literatúre reprezentuje Máchov Máj, v slovenskej Bottova Smrť Jánošíkova, Sládkovičov Detvan. Názvom moderný možno označiť i básnické diela nasledujúcich epoch, ktoré sa pôvodnému eposu podobajú už iba svojím veľkým rozsahom, napr.: Hviezdoslavove diela Hájnikova žena, Ežo Vlkolinský, Gábor Vlkolinský, Vajanského Herodes, Rázusov Bača Putera. Najcharakteristickejším znakom je, že čerpá námety zo života spoločnosti, umelecky stvárňuje najzákladnejšie problémy doby a epický dej je často prerušovaný opisom duševných stavov zobrazovaných hrdinov, opismi prírody a rozsiahlymi úvahami autora.
Idyla – patrí medzi stredné epické formy. Je predchodcom moderného eposu. Hrdinami sú najčastejšie pastieri a roľníci. Vyzdvihuje život prostých vidieckých ľudí, jeho spätosť s prírodou a stavia ho do protikladu so životom v meste. Idyla má tradície už v antických literatúrach. Pastierske idyly písal starogrécky Theokritos. V rímskej literatúre - Vergilius. Zo slovenskej – Ján Hollý – Selanky. Ako druhová forma epiky idyla zanikla v období preromantizmu. Mnoho však z nej prevzal moderný epos. U nás napr.: Sládkovičov Detvan, Hviezdoslavova Hájnikova žena.
Balada – stredná epická forma ľudového pôvodu. Umelú literatúru formu balady u nás využil romantizmus. Dej je pochmúrny a tragický. Vystupujú v ňom nadprirodzenéa záhrobné bytosti, personifikované prírodné javy, umrlci, víly, strašidlá... Hrdina balady obvykle zahynie, alebo ho stihne krutý trest. Pôvodne bola balada ľudovou tanečnou piesňou. Romantickí básnici ju využili na vyjadrenie svojich romantických pocitov (lyrické momenty). Vyznačuje sa zhusteným dramatickým dejom. Etické(morálne) jadro ľudovej slovesnosti zachováva balada bezo zvyšku: za previnenie prichádza trest. Najkrajšie romantické balady v českej: K. J. Erben (Kytice),v slovenskej: J. Kráľ (Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Kríž a čiapka, Bezbožné dievky), J.Botto: (Žltá ľalia, Margita a Besná). Balada ako žánrová forma nezanikla ani v poromantickej literatúre. Pestovali ju Hviezdoslav, Podjavorinská ...
Nový typ balady –
sociálna balada. Tragika hrdinov sociálnej balady vyplýva z nespravodlivých sociálnych vzťahov. Známe sociálne balady v českej liter.: P.Bezruč a J. Wolker, v slovenskej liter.: L. Novomerský (Haviari), M. Rázus (Matka).
Romanca – spracúva radostnú, optimistickú tematiku. Vznikla v Španielsku ako ľudová epická báseň. V niektorých národných literatúrach sa zotrel pôvodný rozdiel baladou a romancou (ruská literatúra pozná len termín balada). Tento rozdiel sa neraz stieral i v našich literatúrach (J. Neruda: Balady a romance). Romancou nazval J. Botto svoju Smrť Jánošíkovu.
Veršovaná i neveršovaná epikaLegenda – stredná epická forma ľudová i umelá. Rozpráva o udalostiach zo života svätých a predstavuje príklady kresťanských cností. Bola obľúbenou žánrovou formou stredovej i barokovej literatúry. Zdôrazňoval sa v nej asketický (odriekavý) život, zacielene na posmrtný život. Má literárny význam. Obsahuje svetské prvky a sú neraz zdrojom poznania života v dávnych časoch.
-dôležitá jazyková pamiatka – tzv. Moravsko- panónske legendy
-stredoveká legenda- Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi (autor-Maurus)
Legenda po čase stratila svôj pôvodný duchovný ráz a dostávajú sa do nej komické prvky.
Umelé legendy – česká literatúra – J. Vrchlický, J. Zeyer, slovenská literatúra – M. Rázus –dielo Návšteva
Bájka – malá epická forma.
- jej cieľ: alegorickým spôsobom vysloviť nejaké, najčastejšie mravné ponaučenie, alebo sa vysmiať nejakému zlu.
-poučenie vyplýva zo samotného príbehu, alebo sa podáva priamo na konci príbehu
-tematicky čerpá zo života zvierat
-v starovekej gréckej literatúre písal bájky EZOP (Pes a kúsok mäsa, Havran a líška, Lev a myš) v 17. storočí to bol franc. básnik J. de la FONTAINE, z ruských sú najznámejšie od I.A. KRYLOVA, zo slovenských od J. ZÁBORSKÉHO, V. Paulíny –TÓTH
Báj (mýtus) – epický útvar, v ktorom sa odráža primitívny názor človeka na svet
- človek si nevedek vysvetliť mnohé prírodné javy, atk ich pripisoval nadprirodzeným bohom, škriatkom a pod., ktoré sú hlavnými postavami bájí
-súbor mýtov – mytológia (bájoslovie)
-najznámejšie bájoslovia mali starí Gréci
-niektoré prvky mytológie sa v rozličných dobách dostávali do umelej literatúry a aktualizovali sa, napr. prométeovský motív starogréckej mytológie (Prometeus –symbol utrpenia, odboja a služby človeku)
-P.O. HVIEZDOSLAV – Slovenský Prométej
Neveršovaná epika /krásna próza/:
Román
-rozsiahle epické dielo
-postavy sa vyvíjajú, menia
-zobrazuje široký okruh života v dlhšom časovom rozpätí
-veľa postáv
-viac dejových línii
-autor charakterizuje postavy rečou (monológ, dialóg, vnútorný monológ), konaním
-má dej- základom deja je rozprávanie udalostí, v ktorých autor necháva postavy konať, hovoriť, myslieť a cítiť
-aby zobrazenie ústredného konfliktu bolo účinné, musí spisovateľ podávať jeho postupné narastanie a vyvrcholenie
-využíva všetky 3 druhové zobrazovacie postupy: epický postup je základný – román je rozprávačským typom lit. diela; lyrický postup sa uplatňuje pri zobrazovaní pocitov románových postáv, pri opisoch, úvahách ; dramatický postup sa využíva pri zobrazovaní priameho rozhovoru medzi postavami
-1. hlavná dejová línia sleduje hlavné postavy
-2. vedľajšia dejová línia sleduje vedľajšie postavy
-Všetky zložky románového diela musia byť starostlivo, logicky a umelecky účinne usporiadané. Premyslené usporiadanie zložiek románu – kompozícia
-Spojenie románov do jedného celku vznikajú dilógie (2 romány), trilógie (3) a románové cykly.
-Epopeja- zobrazenie výynamnej etapy vo vývine spoločnosti (L.N. Tolstoj –Vojna a mier)
HISTÓRIA ROMÁNU:
-pôvod slova román je v stredovekom Francúzsku- kde sa každé dielo písané ľudovým jazykom (lingua romana) považovalo za román
-v 13. – 15. st. označujú román tzv. rytierske romány – veršované epické útvary
-skutočný román má ale svoj pôvod v drobných epických prozaických útvaroch (poviedkach, novelách), ktoré vznikli v Taliansku v 14. st. (Boccaccio – Dekameron)
-dôležitý stupeň vo vývine románu – tzv. pikareskný román (16. – 17. st.) – hl. postava tulák, ktorý sa pohybuje z miesta na miesto. Putovanie hlavného hrdinu umožnilo spájať do jedného celku rozličné udalosti, zážitky, tak mohol dôkladnejšie opísať jeho charakter- najznámejší román –Španielsko (16.st.) - Lazarillo z Tormesu –neznámy autor
-ďalší stupeň – Cervantesov román Don Quijote,
-17 .st – angl. autor Defoe- Robinson Crusoe
!!! výnimkou –
psychologické romány (18.st)
-autor sa ponára do duše jednej postavy a sleduje viac psychické stavy človeka ako vonkajšie udalosti
-rozvinul sa v 19. st. – Honore de Balzac, L.N. Tolstoj, F.M. Dostojevskij- tvoria skutočnú etapu vo vývoji románu
-18. st. vývoj slovenského románu – Bajza (René mládenca príhody a skúsenosti)
Novela -stredná epická forma
-vznikla v Taliansku v období renesancie
-názvom novela sa pôvodne chcelo označiť umelecké zobrazenie udalosti, alebo epizódy, ktorá sa vyznačuje novotou
-zobrazuje len určitý úsek, súbor niekoľkých udalostí
-menší počet postáv
-jednoduchší dej
-menej zložitá kompozícia
-postavy sú už na začiatku sformované, počas deja sa nevzvýjajú
-dej má rýchly spád a nastáva v ňom obyčajne prekvapujúci zvrat
-Spisovatelia: Boccaccio, franc. realista G. de Maupassant, ruskí realist I.S. Turgenev, A.P. Čechov, slovenskí – S.H. Vajanský, Timrava, Kukučín, Jesenský, Hronský,..
Poviedka
- malá epická forma. Umelecky stvárňuje jednotlivú udalosť zo života človeka. Vystupujú v nej malé množstvo postáv, sú však vykreslené ako opravdivé ľudské charaktery (Maco Mlieč, Ondráš Machuľa, Adam Krt). Do deja vstupujú sformované, nevyvíjajú sa. Tematicky čerpá z najrozličnejších oblastí života. Z hľadiska umeleckej výstavby sa poviedka pokladá za voľnejší útvar ako novela. Závisí od rozsahu.
Poviedky alebo novely so žartovnou tematikou sa nazývajú
humoresky. (napr.: Jesenského Slnečný kúpeľ, Štvorylka). Krátke prózy s hrôzostrašnými námetmi sa označujú ako
romanetá (J. Arbes: Newtonuv mozek, Ukrižovaná). Krátke prozaické útvary, ktoré vtipne charakterizujú povahové črty jednotlivcov alebo istého typu ľudí vykreslením jedinej situácie sa nazývajú
anekdoty. Stoja však už na periférii literatúry. V stredoveku a v období renesancie sa krátke žartovné rozprávania, podobné dnešným anekdotám, nazývali facécie.
Názvom
črta sa označujú krátke poviedky, ktoré literárne spracúvajú skutočnú udalosť. Postrádajú zložitejší dej a prenikavú kresbu charakterov.
Reportáž a fejtón. Pôvodne sa tieto útvary nepočítali do umeleckej literatúry. I dnes stoja na rozhraní medzi umeleckou a tzv. vecnou literatúrou. Pôvodným cieľom: - informácie o skutočných udalostiach a faktoch využívajúc prostriedky umeleckej literatúry.
Sú to predovšetkým novinárske žánrové formy. S umeleckou literatúrou ich spája používanie zhodných jazykových, najmä štylistických prostriedkov: prirovnanie, metafora, metonymia...
Umelecká reportáž, ktorá sa i vnútorne diferencuje: reportáž s prvkami reflexívnymi a esejistickými, cestopisná reportáž... Reportáž začína ovplyvňovať i ostatné prozaické žánrové formy: poviedku, novelu i román.
Fejtón – kratší ako reportáž. Obsahovo i štylisticky s ním tesne súvisí causerie (kozrí – rohovor). Nazývajú sa besednicou. Sú typickými novinárskymi žánrovými formami. Ich témou sú rozličné aktuálne otázky kultúrneho, spoločenského a politického života. Pre besednice sa používa i pomenovanie kurzíva podľa odlišného (ležatého) typu písma, ktorým sú v novinách vysádzané.
Žánrové formy vecnej (odbornej) literatúryEsej - najbližšie k umeleckej literatúre. Hovorí o vedeckých problémoch rozličných odvetví spoločenských i prírodných vied a využíva pritom jazykové prostriedky umeleckého štýlu. Pre umeleckú literatúru majú význam literárne eseje. Známym esejistom z českej literatúry je F.X. Šalda a zo slovenskej A. Matuška.
Z ďalších žánrových foriem vecnej literatúry sú umeleckej literatúre blízke:
-dejepisné kroniky (Dalimilova kronika, Kronika Šimona z Kézy)
-životopisy(biografie)
-vlastné životopisy (autobiografie)
-nekrológy (zhodnotenie života zomrelej osobnosti)
-pamäti (memoáre)
-denníky
Odborné prozaické žánrové formy: -výťah (konspekt)
-referát (odborná informáca o nejakom probléme)
-recenziu (krátky odborný referát o vyjdenej knihe alebo novej divadelnej hre)
-kritiku (podrobný rozbor a posudok diela umeleckej alebo odbornej literatúry)
-rozpravu
-dizertáciu
-monografiu
Lyrika:
-pôvod slova lyrika je v starom Grécku, súvisí s hudobným nástrojom lýra
-v dávnych dobách sa poézia prednášala za sprievodu lýry (to znamená, že poézia musela byť rytmická a hudobná)
-lyrika predstavuje opis a úvahu (záznam osobných pocitov, nálad, myšlienok,..)
-lyrika = lit. žáner, v ktorom sa zobrazuje subjektívny svet autora
-lyrické motívy sú statickejšie a samostatnejšie
-najčastejšie je veršovaná, obsahuje vlastnosti, ktoré majú u čitateľa vyvolať pocit krásna podľa lyrického prístupu autora k téme sa delí na:
-náladovú ( impresívnu)
-opisnú (deskriptívnu)
-úvahovú ( reflexívnu)
podľa tematiky na:
-osobnú ( intímnu)
-prírodnú
-spoločenskú
Najznámejšie lyrické druhové formy:Óda- rozsiahlejšia lyrická báseň, ktorej základným cieľom bolo osláviť nejakú osobnosť alebo sa slávnostným spôsobom vyjadriť k významnej téme: národ, sloboda, ...
-zo štylistického hľadiska je to úvaha (forma reflexívnej lyriky)
-vznešenosť témy sa podčiarkuje aj výberom jazykových prostriedkov
-F. Schiller –Óda na radosť, J. Záborský – Óda na Slovákov
Hymna (hymnus) – tematicky a jazykovo blízka óde. Je však kratšia a má pôvod v náboženskej poézii , neskôr sa oslavná funkcia preniesla aj do svetskej, najmä politickej oblasti
-symbol štátu
-existujú aj hymny rôznych organizácii, spolkov, sociálnych skupín ( Gaudeamus igitur, iuvenes dum sumus )- študentská hymna
-P.O. Hviezdoslav – Hymny a žalmy
Žalm- pôvodne náboženská pieseň
-vznikol v hebrejskej náboženskej literatúre, odkiaľ ho prebralo aj kresťanstvo, kde sa stal súčasťou náb. obradov
-je to nerýmovaný dvojverš s rozličnou slabičnou dĺžkou
-Hviezdoslav, Kuzmány, Sládkovič
Elégia (žalospev)
-lyrická báseň, v ktorej básnik vyjadruje žiaľ nad nejakou smutnou udalosťou
-J. Hollý –Žalospevy, J. Kollár v predspeve k Slávy dcere
Epigram - krátka satirická báseň, v kt. básnik vyjadruje vzťah k osobám, k spoločnosti
- skladá sa z 2 častí :
1. časť- nastoľuje problém
2. časť –problém rieši vtipným a prekvapivým spôsobom
-J. I. Bajza, J. Záborský, J. Jesenský, ...
Alba - tematicky patrí do ľúbostnej lyriky
-je to básnické stvárnenie lúčenia milencov na úsvite po spoločne strávenej noci
-od 13. st. súčasť európskej literatúry
Epitaf – krátka báseň (niekedy úryvok z dlhšej básne), dáva sa na náhrobok básnika
Gnóma – výpoveď, ktorá je súčasťou lit. diela
Aforizmus – krátka výpoveď s vtipným postrehom
Maxima –osobitný druh aforizmu, vyjadruje nejakú trpkú skúsenosť
Pieseň – ľudová a umelá (vzniká pri spolupráci básnika a hudobného skladateľa)
Intímna (osobná) lyrika:
-básnici tu vyslovujú osobné pocity, myšlienky, nálady, vyvolané subjektívnymi potrebami (láska, radosť, smútok,..)
-najväčší počet básní
-môžeme ju rozdeliť na rodinnú a ľúbostnú
Prírodná lyrika:
-básne vznikli pod silným pôsobením prírody
-má neobmedzené hranice – od opisu prírody básnik často prejde k všeobecným ľudským problémom
-môže prerásť v lyriku spoločenskú
Spoločenská (občianska, politická) lyrika:
-obsahuje básne, v ktorých básnici opisujú svoje myšlienky, pocity, postoje vyvolané spoločenskými podmienkami (hrdinský boj slobodných národov, túžba po slobode,..)
-významné básne vznikali v prelomových etapách života (revolučná poézia J. Kráľa, obdobie Slov. národného povstania)
