Všetky literárne diela sa vyznačujú určitými znakmi, na základe ktorých ich môžeme zoraďovať do skupín. Tieto skupiny sa nazývajú literárne druhy alebo žánre. Poznáme 3 literárne druhy : epika, lyrika, dráma. V rámci každého žánru možno lit. Diela ďalej triediť a na základe istých znakov – (obsahu, rozsahu, kompozície) pričleňovať k rozličným druhovým (žánrovým) formám.

Náuka o lit. druhoch – genológia.

Pôvodcom základného členenia literatúry na epiku, lyriku a drámu je starogrécky filozof Aristoteles.

Epika:

-Najdôležitejší znak – rozprávanie, ako hlavný slohový postup žánru
-Obsahom rozprávania – príbehy, udalosti minulé, a to aj vtedy, keď ich autor podáva v prítomnom čase ( historický prézent )
-autor sám, alebo prostredníctvom rozprávača rozpráva o ľudských osudoch
-osudy ľudí sa napĺňajú v rozličných udalostiach. Sled týchto udalostí tvorí epický dej

Žánrové formy epiky sa delia na veršované a neveršované (prozaické). Z hľadiska rozsahu – na veľké, stredné a malé.

Veršovaná epika:

Epos – veľká epická forma, ktorá od čias vzniku najstarších poznaných eposov prekonala veľké zmeny. Ako žánrovú formu epiky ho ani nemožno charakterizovať vo všeobecnosti, pretože eposy jednotlivých vývinových etáp sa od seba podstatne odlišujú.

Hrdinský (bohatiersky) epos – reprezentanti európskeho hrdinského eposu sú starogrécke Ilias a Odysea. Pripisujú sa slepému básnikovi Homérovi (homérské eposy) – 9stor. pred n.l.

Homérsky epos vznikol z menších veršovaných povestí ľudového pôvodu. Starogrécky epos predpokladal poslucháča, nie čitateľa. Bol umením verejným. Prednášali ho osobitní prednášatelia (rapsódovia) pre veľké zhromaždenie ľudí. Kvitol v čase mytologického náhľadu na svet, v čase, keď verejné a súkromné záujmy človeka tvorili jednotu. Rozpráva o významných udalostiach, ktoré mali význam pre život celého národa. Hlavná dejová línia sa sústreďuje okolo hlavného hrdinu –vyznačuje sa mimoriadnými vlastnosti, koná mimoriadne činy. Na vývin udalostí v epose pôsobia bohovia – zasahujú do deja, majú zásluhu na jeho náhlych zvratoch. Vedľa hlavnej dejovej línie sa nachádza obšírne odbočenie od hlavného deja, dôkladných opisov prostredia, bitiek, súbojov, predmetov i postáv. Zdržuje, retarduje sa nimi hlavný dej. Vzniká epická šírka.

Epická šírka sa odráža i v štýle: podrobné opisy, rozsiahle epizódy, doširoka rozvinuté (homérske) prirovnania.