Rudolf Sloboda: Smutné slnko

Idea, téma:

Obraz problémov súčasníka , sťaženej komunikácie medzi najbližšími , úniky k nepodstatným veciam.

Postavy:

Autor v podstatnej časti príbehu nepomenováva. Figurujú pod všeobecnými menami muž, žena, deti, matka... Len o jednej postave sa dozvieme viac. V prvej časti figuruje ako muž, vo vyhrotenej situácii sa stáva reálnejšou postavou Šuťkom a v závere splýva s autorom.

Ešte raz opakujem, že nemôžem vedieť o svojom hrdinovi celkom všetko. Viem len to, čím sa Na mňa podobá a čo máme spoločné. Je to muž stredného veku, má ženu a dve deti. Myslí často na veľa zbytočných vecí, reálny svet mu uniká, pod nánosom zbytočností spia skutočné problémy, keď na ne zasvieti smutné slnko matkina
smrť, objavia sa.

Motívy:

1. Strata koreňov, zmena rodiska: Jeho rodná dedina sa podobala starcovi, čo má už len časť vlastného tela, a všetko ostatné sú protézy. Ešte aj meno tej dediny skomolili
2. Malá vnímavosť problémov blízkych, neprejavovanie si lásky v rodine, pokrivená komunikácia

Ach, nevieme, aké sme mali krásne detstvo, neboli sme dosť vďační rodičom. ...pozrel zblízka na starú ženu a uvedomil si, že ju nebozkal možno tridsať rokov. Bola to
jeho matka. Pristihol sa, že si nepamätá presne matkine posledné slová. Nielen posledné, ale ani slová predtým. Nevedel, že budú posledné, nemal záujem, aby si ich vryl do pamäti.

...videl, že tie vrásky by mohla mať aj pred desiatimi rokmi a nebola by škaredá, ako nebola s nimi škaredá dnes – ale hoci si to pomyslel, predsa jej povedal čosi iné: Nemáš zmysel pre humor.

3. Pred problémami unikajú každý iným spôsobom: žena do mesta, k domácim prácam a deťom, muž do sveta citátov, novinových správ a vlastných predstáv. Nie, nie som blázon, to len rozmýšľam o veciach, ktoré sú mi zväčša cudzie. Je ich v hlave plno, a možno je dobré, keď tam iba spia.

Dej:

Je horúci deň. Muž a žena sa hneď ráno pohádajú, aj by sa chceli zmieriť, ale miesto vľúdnych slov kopia len frázy, komunikačné rampy a urážky. Situáciu sťažuje aj to, že je pred výplatou a rodina je bez peňazí. Mužovi zatelefonuje brat, že matke je zle. Odchádza do dediny, ktorá sa stala súčasťou mesta. Cestou si premieta podoby rodiska z detských čias, uvažuje nad sebou, rodinnými vzťahmi. Krátko po príchode muža matka umiera. Zrazu ho premkne strach, že doma sa môže niečo stať. Túži sa oprieť o niekoho blízkeho – prirodzene prichádza na to, že je to jeho žena. Matkina smrť odhalila hrdinovi hodnoty, ktoré si v každodennom živote neuvedomoval.

Kompozícia:

Dielo má potlačenú dejovú líniu. Dôraz je na prežívaní postavy – časté využitie vnútorného monológu. Autor cez vnútorný monológ ukazuje na bežnú komunikáciu dnešnej doby – podvojný dialóg, v ktorom iné slová prednáša postava navonok a iné v mysli. Zaujímavé je poňatie hlavnej postavy – muža. On jediný presiahne modelovú podobu abstraktného človeka. Konkretizuje sa do Šuťka - toto meno má súvis s hrdinovým detstvom a cez stotožnenie sa autora s ním, získava aj
konkrétny fyzický vzhľad.

Celý príbeh je vedený v rozprávaní v tretej osobe, ktorá poskytuje autorovi dostatočný nadhľad a zároveň mu dáva možnosť dať tomuto príbehu zovšeobecňujúci charakter. V záverečnom priamom prehovore autora k čitateľovi dostáva rozprávanie osobný, až apelatívny ráz.