Obsah:

Je to román – balada. Je obžalobou z krutosti a neľudskosti fašizmu, ktorý sa postavil proti láske dvoch mladých ľudí (čistých ľudí). Fašizmus a zlo autor opisuje ako niečo kruté, temné, čierne, plaziace sa okolo vysokej veže a postupne zahaľujúce celé mesto...

Autor v diele opisuje osudy Židov počas 2. svetovej vojny. S osudom židovského dievčaťa Evy je úzko spätý život mladého chlapca Igora Hamara. Obaja žijú na periférii, v štvrti chudobných, na námestí svätej Alžbety. Igor bol jedináčik, otec mu zomrel na týfus, matku trápi choroba, nemôže ani poriadne vstať z postele. Igor je na všetko sám. Kvôli otcovej smrti nedokončil štúdium, je nezamestnaný, pomáha ako robotník, upratovač či nosič na stanici. Z týchto starostí ho chce dostať Žltý Dodo, jeho "kamarát". Zavedie ho do krčmy, no Igorovi sa tamojšia spoločnosť opilcov a prostitútok nepáči, uteká odtiaľ. Stretne sa, ako každý večer, pod orechom neďaleko kostola na námestí s Evou. Dozvedá sa od nej, že do mesta prišli nemecké vojská a od ďalšieho dňa musí každý Žid nosiť Dávidovu hviezdu.

Do lásky mladých ľudí zasahuje protižidovská ideológia, ktorá ako mor zasahuje do mysle a činnov obyvateľou mesta. Igor sa obáva o Evin osud. Ďalšiu noc sa vyspí s pani Ernou, mladou vdovou, ktorej bol zo stanice odniesť kufor a tá ho z roztopaše zviedla. Igor sa preto cíti voči Eve previnilo a rozhodne nepriznať sa jej. Obuvník Maguš mu poradí, aby dal Evu prekrstiť. Navštívi miestneho farára, no ten od neho chce 10 000 korún za prekrstenie. Igor ukradne v noci zo zlatníckeho výkladu zlatý klenot, no zistí, že to bola len sadrová atrapa.

Kariéra bývalého holiča Flórika zatiaľ naberá grády. Je povýšený na plukovníka, pretože vstúpil do HSĽS, má moc. Využíva ju na svoje obohatenie. Sľúbi bohatej židovskej rodine kožušníka Heldera, že ju prevedie za hranice, no odvezie jej členov do poľa a tam postrieľa, zakope a užíva si ich majetok. Platí aj Žltému Dodovi za to, aby spisoval mená Židov, čo nenosia hviezdu. Ten však píše toho, kto mu napadne.

Igor nemôže zohnať peniaze. Nedá mu ich ani Evin otec, Samko Weimann, ani pani Erna. Nakoniec Maxi Schlesinger, spoločník Samka, odpredá tomuto kone a 12 000 korún dá Igorovi. Kňaz sa však nechce nechať zavrieť, preto Evu odmietne prekrstiť.

Igor s Evou žijú spolu v Igorovom dome. Spolu spriadajú plány do budúcnosti. Igorova matka zomiera. Obuvník Maguš chce Igorovi pomôcť. Posiela ho na horniaky za bratom, horárom. No keď sa Igor vracia domov pre Evu, tá tam už nie je. Flórik so spolupracovníkom Hasom zhromaždili na námestí všetkých mladých Židov a zavreli ich do židovskej školy. Medzi nimi aj Evu. Keď takmer všetkých Židov zhromaždia na lúke za mestom, nemecký major dá bezdôvodne zastreliť osemročného chlapca. Keď Eva a ďalší dvaja mladí židia, čo s ňou boli zavretí v židovskej škole, chcú pochovať mŕtvolu, padnú pod výstrelmi zo samopalov nemeckých vojakov. Igor, ktorý pribehol v poslednej chvíli, vidí umierať Evu... Eva zomiera s Igorovým menom na perách. Samko, Evin otec, si až vtedy uvedomil, že jeho skúposť mu zabila dcéru. Rozhodne sa, že nebude ďalej žiť v strachu a v ponížení. Na večeru preto jeho žena prichystá otrávenú polievku. Najskôr zomiera najmladší syn, Róbert. Potom jeho rodičia.

V Igorovi dozrieva pomsta za Evinu smrť. Vystriehne si Flórika v noci, železnou tyčou ho umláti na smrť do hlavy a odvlečie na nezastavaný priestor. Sám sa chce potom utopiť v rieke, kam najskôr hodil tyč - vražedný nástroj. No obuvník Maguš ho odhovorí od jeho činu a spolu odídu z mosta. Je ešte noc. Noc...

Ukážky:

„Daj sem tú hviezdu! - nadstavil dlaň a Eva musela cítiť tento pohyb, lebo ustúpila a nahlas, s akýmsi bôľom sa zasmiala:
- Chceš ju nosiť namiesto mňa?
- Daj.
Podala. Ohmatal látku a rozdrapil. Aj tu veci stáli akosi čudne – kúsok látky a človek. A tento človek sa tej látky bojí. Musí sa báť. A tým človekom je Eva. Prečo Eva? Prečo nie niekto iný, prečo vôbec niekto? Veď život je jeden a krátky, a všetko v ňom nezmyselné, čo neslúži láske…“

„Teraz sa k mojej duši prisala bolesť…Všetko ma bolí, lebo všade vidím jej obraz…Ona v lopúchových listoch, ona v prachu môjho dvora, vo farbe domov, ona všade, kam dovidí moje oko, aj tam, kam preniknúť nemôže. Ona neuveriteľne prítomná, neuveriteľne živá, ona na dosah mojej ruky, a predsa tak ďaleko a tak neuveriteľne mŕtva.“

„Láska je nesmrteľná.. Neumiera. Ide do hrobu. Len ide do hrobu. Neumiera. To iba myšlienky tlejú a ostáva z nich popol. A spomienky. Eva sa usmieva. Láska je nesmrteľná, ide za hrob. Netlie, len horí večne, horí ako život. Evine ústa žalujú. Sú krvavé. A smejú sa. Preklínam ruky, ktoré krvavia ústa nevinných milencov!“

Maxi o Židoch: "Však sme my biedny národ! Celý svet je naším domovom a všade sme cudzí. Stovky rokov sa len prispôsobujeme a práve toľko rokov nami opovrhujú. Bože, bože! Igor! Ani nevieš, ako ti závidím. Ty máš svoje mesto, svoju krajinu, materinskú reč a čo mám ja? Rodné mesto mám, ale čo k nemu cítim? Už v kolíske ma štyrmi rečami nadájali, a ktorá z nich je tá pravá, tá materinská? Ani jedna, všetky sú pre mňa rovnaké. Som Žid a najnepochopiteľnejšie je to, že po hebrejsky neviem, roztiahol prsty oboch rúk a krúžil nimi okolo hlavy.“

Flórik o Židoch: "Ja ich nenávidím, pán tajomník. Ja ich ignorujem. Pre mňa sú mŕtvou vecou. Kameň, kus dreva a nič viac.“

"Lebo láska je večná ako život. Nedá sa obsiahnuť jedným objatím, ani jedným pohľadom. Krásne je vždy večné.“

"A Eva Weimannová, dievčina s hviezdou, vkročila do kruhu smrti. Priepasť. V kruhu smrti stojí šesť ľudí, šesť žltých hviezd. Mladí ľudia a hviezdy z lacného súkna. Ani jeden nedovŕšil dvadsaťpäť rokov, každý mal viac ako pätnásť.“

Dieťa padlo na ľavý bok. Na temene hlavy malá dierka. Krátke vlasy sú polepené krvou. Guľka vytrhla kus čela. Mozog tečie širokým otvorom ani bránou a má farbu kriedy, ktorá nasiakla vodou. Tvár bez čela nie je strašná. Ostala detsky krásna, len trochu prekvapená. Ani oči sa nezakalili, svietia. Akoby pozerali na žltú mandarínku neďaleko.“

Vlastný názor

Tento román dosť pripomína Romainov román- Peter a Lucia. Aj tu ide o tragickú lásku dvoch mladých ľudí, plných života na pozadí absurdity vojny. Tu však ide nielen o nezmyselný boj medzi národmi, ale aj o chamtivosť, ktorá spôsobila bezcitné vyvražďovanie Židov. Využíva tragický osud protagonistov románu, aby poukázal na absurditu doby a ukázal svoj odpor k fašizmu (na čo využíva aj iróniu a výsmech s trpkou príchuťou). Dej je popretkávaný úvahami o fašizme- akoby cez Maxiho úvahy o živote Židov sám autor podával svedectvo o hnuse z fašizmu.

Použil obraz hviezd na hrudi Židov a tých na nebi- žiaria rovnako. Najviac asi šokoval obraz zastreleného osemročného chlapca. Ako a kde sa nájde v človeku toľko zloby, bezcitnosti, keď dokáže urobiť niečo také- využiť naivitu dieťaťa a potom ho chladnokrvne zastreliť. Vidíme - čoho všetkého je sfanatizovaný človek schopný a ako málo stačí, aby sa v ľuďoch prebudili krvilačné zvery...