Živý bič

Milo Urban - Živý bič

Fabula:

I. časť : Stratené ruky
I.
Do dediny Ráztoky pomaly, ale isto prichádzala vojna. Ráztočania, obyvatelia tejto dediny ležiacej pánubohu za chrbtom v najsevernejšej časti Slovenska, spočiatku nechápali čo to je vojna, až kým neprišla osobne až do ich dediny. Jej krutosť pocítili na vlastnej koži, keď matkám odchádzali deti, otcom synovia a ženám manželia. V dedine bolo stále menej mužov a v dedine chýbalo čoraz viac potravín.

Už pre nich nebola vojna len niečím, čo sa deje niekde ďaleko od nich, prenikla im hlboko do srdca cez ich mŕtvych a zranených príbuzných a spravila im v nich veľké rany. Do dediny sa vracali len muži, ktorí už neboli schopní bojovať. Takým bol aj Ondrej Koreň, ktorý sa z vojny vrátil v hroznom stave. Na ceste ho stretla Ilčíčka, jeho krstná mama, ktorá ho skoro nespoznala. Tvárou sa mu tiahla veľká jazva a rana po úderoch biča a na mieste ľavej ruky sa mu visel len prázdny rukáv vojenskej uniformy.

II.
Štefan Ilčík, syn Ilčíčky, bol tiež povolaný do vojny, aj keď mal len devätnásť rokov. Zo začiatku sa mu to zdalo veľmi dobré, lebo si pripadal dôležitý. Jediné čo mu prekážalo bolo to, že musel svoju mamu nechať samu doma. Mal s ňou totiž veľmi dobrý vzťah. Bol povolaný do Vranova, a tak sa jedného dňa vyobliekal a vybral aj s tridsiatimi inými chlapcami z okolitých dedín do Vranova. Až vtedy začal rozmýšľať nad tým prečo tam vôbec musia ísť, nevedel čo ho vo vojne čaká a začínal sa toho báť. Jeho život bol do vtedy bezstarostný a šťastný, jeho matka mu vytvorila bezpečný domov plný lásky.

III.
Štefan aj s ostatnými vojakmi dorazili do Vranova, ale čakal ich tam hrozný pohľad na ľudí bezmocne čakajúcich pri mestskom úrade na svojich príbuzných. Nárek žien bol neznesiteľný. Medzi ostatnými chlapcami Štefan stále viac pociťoval nezmyselnosť vojny. Keď musia muži odchádzať od rodín a bojovať za vlasť. Vlasť, ktorá ho vo vojne zabije. Štefana potom ešte čakala prehliadka u doktora a prísaha.

IV.
Ilčíčka odviedla Ondreja s veľkým nárekom ku Koreňom. Ondrejov otec od nehody, kedy mu nohy rozdlávilo len sedel pri peci s pohľadom večne akoby zamysleným. Keď zbadal Ondreja jeho tvár sa ani nemihla, akoby to už dávno vedel, že jeho syn nemá ruku a je nemý. Jeho matka to už niesla horšie, keď ho zbadala zalial ju bolestivý plač. Ilčíčka, nežná matka, ale tvrdá žena, hneď začala Ondrejovi rozprávať všetky dedinské klebety. Aj jeho lásku Kristu Dominovú spomenula, ako sa za inými vláči, že si dokonca s nejakým žandárom začala.

V.
Dedinský notár Okalický býval v dome s gazdinou Markou a vždy po obede si rád zdriemol. Raz po jednom takom spánku za ním prišiel richtár Vorčiak, aby mu vyrozprával, čo je v dedine nové. Hlavnou klebetou v tom období bolo údajne tehotenstvo Evy Hlavajovej, ktorá mala muža Adama na vojne a doma sa starala o malého syna Adamka. Po jeho odchode prišla za ním sama Eva, lebo dieťa, ktoré nosila pod srdcom bolo plodom notárovho zneužitia chuderky Evy, ktorá len chcela, aby jej muža z vojny domov dostal. Jej návšteva ho rozrušila, ale dohodli sa, že Eva nikomu nevyzradí koho je to dieťa, ak on dostane Adama z vojny domov.

VI.
Ilčíčka sa nevedela zmieriť s tým, že jej jediného syna musí do vojny poslať. Išla sa najprv vyrozprávať na faru za dekanom Mrvom, potom sa vybrala za notárom či jej nemôže on pomôcť. Keď jej nevyhovel postavila sa mu vykričala mu, že je on len obyčajný zloduch a nie notár. Čím ho veľmi urazila. Ľuďom sa páčilo, že sa mu konečne niekto postavil. Všetci v sebe niesli veľký hnev na pánov aj na celú vojnu. Zrazu ich niečo všetkých spájalo, boli si blízki ako bratia.

VII.
Štefanovi, po matkinom výstupe u notára napadlo, že pred vojnou ujde a schová sa v Piľsku. Dokonca nahovorila aj dvoch kamarátov aby išli s ním. Keď sa v deň odchodu zdôveril so svojím planom svojej matke tá mu to zatrhla. Nechcela, aby jej syna zbehom a krivoprísažníkom nazývali. Nemal teda inú možnosť ako odísť.
VIII.
Krista bola mladá krásna žena s jamkami a šošovičkou na lícach, a preto bol o ňu veľký záujem zo strany mladých chlapcov. Predtým ako Ondrej odišiel na vojnu chodili spolu, keď odišiel dala sa dokopy so žandárom Angyalom.

IX.
Richtár Vorčiak, žandár Angyal a Jano Krútňava chodili popisovať ľuďom dobytok, ktorý mal poslúžiť ako potrava pre vojakov na fronte. Ľuďom sa to nepáčilo, ale nemali odvahu sa vzoprieť. Iba Kramár sa nedal a hodil Krútňavu do hnoja.

X.
Krútňava sa po tomto incidente cítil veľmi zahanbený. Ľuďom, ktorí sa tam vtedy na Kramárovom dvore zišli, prišlo ľúto čo sa stalo, tak sa im všetkým trom chodili odprosovať. Táto udalosť, ale mala dohru na súde, lebo to bola svojím spôsobom vzbura proti vrchnosti, a tak sa títo ľudia stretli na súde. K ničomu sa nepriznali, ani nikoho neudali, a tak sa notár hneval. Svoju zlosť si chcel vybiť na Ilčíčke, na ktorú mal ešte stále ťažké srdce, aj keď ona tam ani nebola. Dal si ju zavolať a postavil proti nej aj Krútňavu, ktorý mu prisvedčil, že tam bola aj keď klamal.

XI.
Štefana a Chovanca pridelili do jednotky v Trenčíne. Podmienky, v akých cestovali a neskôr aj bývali boli hrozné. Uniforma bola tvrdá a v posteliach mali hmyz. Pomaly si privykali, jediné čo im pomáhalo prežiť tieto strašné časy boli surové vtipy, z ktorých išli niekedy až zimomriavky po chrbte.

XII.
Veliteľom Štefana bol neznesiteľný hnusný muž Róna, ktorý vojakov doslova týral. Stále ich bil a škaredo im nadával. Najviac si zlosť vybíjal na malom slabom vojakovi, ktorého ostatní nazývali pánča. Čím viac mu Róna ubližoval, tým viac si ho vojaci zastávali.

XIII.
Život v Ráztokách plynul pomaly. Kňaz Létay, veľký vlastenec, mal veľmi zlé kázne, ktoré ani ľudia nemali radi. Vybral sa za ním dekan Mrva, že musí zmeniť svoje kázne, lebo na to sám doplatí. Že chce meniť ľudí, a to nie je náplňou jeho práce.

XIV.
Prišlo leto, ale jeho krásu si akosi nevedeli vychutnať. Jeho krása bola veľkým kontrastom tej hroznej vojny. Krista sa rozišla s Angyalom a keď stretla Ondreja a ponúkla sa mu len si pred ňou odpľul a odišiel.

XV.
V dedine už ubúdalo potravín a ženám sa žilo stále horšie. Cítili veľkú krivdu, aj keď vedeli, že za všetko môžu páni žijúci z ich mozoľov, stále zatínali päste a zuby aj keď nevedeli do kedy to ešte vydržia.

XVI.
Eva Hlavajová bola tehotná, mala ťažké tehotenstvo a bola chorá. Ľudia ňou stále viac opovrhovali a nikto jej nechcel pomôcť aj keď už naozaj nevládala. Iba Ondrej Koreň sa nad ňou zľutoval a občas jej pomáhal, aj keď mu to matka zakazovala.

XVII.
Evin zdravotný stav sa každým dňom zhoršoval. Nemali s malým Adamkom už ani čo jesť. Zavolal si ju dekan Mrva dal jej jedlo a psychicky ju podporil, aj keď mu nepovedala kto je otcom jej dieťaťa podporil ju a dodal jej silu. Ľudia ho za to potom odsudzovali, že takej žene pomáha, ale jemu to nevadilo.

XVIII.
Adam sa domov nevracal, Eva bola už bezradná, a tak sa vybrala za Okolickým. Veľmi na neho kričala on ju oklamal, že Adama mali prepustiť už dávno, že možno on sa nechce vrátiť. Všetko to počul Krútňava. Eva porodila bol to chlapec.

XIX.
Vojna ľudí v dedine stále viac ničila, už boli všetci vyhladovaní, podvyživení a chorí. Jediný kto mal z vojny úžitok bol krčmár a obchodník Áron a ten svoje postavenie využíval ako vedel. To čo sa ľudu už naozaj nepáčilo bolo to, že museli aj zvon nazvaný Ondrej z kostola dať vojakom, aby si ho mohli roztopiť a spraviť si z neho kanón. To už bolo aj na nich moc...
XX.
Najprv ho chceli chlapi odniesť do lesa, že ho vojakom nedajú, ale dekan Mrva ich prehovoril. Tak vojaci prišli jeden štvrtok do dediny pre zvon. Všetci dedinčania sa s ním prišli rozlúčiť, a keď vojakom spadol a rozbil sa, cítili sa akoby pred nimi zomrel.

XXI.
Komár s Krútňavom boli veľmi dobrými priateľmi, často chodili k Áronovi do krčmy piť. Krútňava často skončil opitý v priekopách, ľudia sa mu potom posmievali a on ich za to notárovi udával.

XXII.
Pánča už nevydržalo vo vojsku a obesilo sa. Štefan sa vtedy akoby vzbúril proti všetkému a prestal poslúchať, už mu bolo všetko jedno. Raz, keď išli vojaci kopať, boli už hladní a vyčerpaní, ale Róna im nedal oddych, len po nich stále viac kričal. Štefan sa vtedy tak nazúril, že ho sekol rýľom po tvári, čím spadol na zem.

XXIII.
Štefana za to odsúdili a uväznili, najprv bol odsúdený smrť povrazom, ale potom to zmenili a 21. septembra ho troma strelami zabili. Jediné na čo myslel pred smrťou boli Ráztoky, jeho mama a láska Hanka Belanovie.

XXIV.
Eva žila s dvoma deťmi vo veľkej biede, Létay jej nechcel dieťa pokrstiť. Krstnými rodičmi mali byť Ondrej Koreň a Sivonka. Raz sa Eva vybrala na prechádzku, išla k rieke, spadla a utopila sa.

XXI.
Evin pohreb. Na ktorom sa zišla celá dedina.

II. časť: Adam Hlavaj
I.
Adam Hlavaj ušiel z vojny. Vrátil sa po dlhej vyčerpávajúcej ceste do Ráztok. Bol vyčerpaný a hlavou mu blúdili hrozné myšlienky, obrazy mŕtvych tiel, ale aj vypálené dediny, ktoré cestou videl.

II.
Okolický videl, že Krútňava sa na neho usmieva akoby niečo vedel. Dal si ho zavolať, že to z neho vytiahne, ale Jano sa nedal. Ako tam tak sedeli prišiel Angyal oznámiť, že majú zbeha Adama Hlavaja.

III.
Adam sa vybral k Ilčíčke, keď zistil, že u nich niet doma nikoho. Dozvedel sa všetko o Eve a zmocnil sa ho strašný hnev, toto naozaj nečakal. Adama už vtedy hľadali žandári a prišli aj k Ilčíčke. Adam sa utekal schovať do kuchyne, a potom im ušiel von oknom do lesa.

IV.
Na druhý deň museli ísť všetci čo tam boli na žandársku stanicu. Doplatila na to len Ilčíčka, tú previezli do Vranova. Okolický bol rozhodnutý, že sa musí Adama zbaviť sám.

V.
Krútňava mal veľké dlhy v krčme, už mu mali chalupu zobrať. Zavolal si ho k sebe Okolický, aby mu pomohol chytiť Adama. On nechcel, až keď mu povedal, že mu chalupu zachráni sa dohodli.

VI.
Hlavaj sa veľmi dobre skrýval, až raz ho Kramár zavolal k sebe. Krútňava ho videl a udal notárovi. Hlavaj už nestihol utiecť, žandári ho chytili a aj s Kramárom ho uväznili.
VII.
Krútňava dostal odmenu a išiel s Komárom piť. Keď sa mu priznal Komár mu vynadal do judášov a odišiel. Krútňava sa zmocnil hnev na Okolického a tak išiel Adama aj Kramára oslobodiť. Podarilo sa mu oslobodiť len Adama a ešte mu povedal, že to Okolický znásilnil jeho Evku.

VIII.
Adam sa po úteku stal stelesnením smelosti pre celu dedinu. Všetci sa tešili, že konečne niekto prešiel aj pánom cez rozum. Adam sa ukryl k Evinmu bratovi Trnčíkovi.

IX.
Hlavaj už vedel, že Okolického musí zabiť za to čo spravil jeho Evke. Vybral sa teda do dediny Okolického stretol na ceste a hneď sa ho spýtal, či mu on z jeho ženou bol. Okolický ho nepoznal, ale keď mu povedal že jeho žena bola Eva začal kričať, aby ho chytili, že je to zbeh. Ľudia sa len pozerali a Adam hneď zakričal, aby všetci vedeli, že notár Okolický im ženy przní a odišiel. Ľudia to hneď povedali každému v dedine a jeho decko mu s krikom išli domov zaniesť. On na nich začal strieľať, a tak sa zľakli a ušli.

X.
Kaplán Létay si dedinčanov stále viac podával, nadával im do synov diabla a lotrov. Mrva mu zase prišiel dohovárať, ale zbytočne. Do Ráztok prišli vojaci. Boli ti bohatí jedináčikovia, pre ktorých bola vojna len zábava. Vyhľadávali najmä ženy , viacerým sa páčila aj mladučká krásna Krista. Chodili za ňou traja, ale najviac si ju získal nedoštudovaný medik, ktorý mal príbuzného veľkostatkára od Nitry, Lányi. Povedal jej, že ju vezme do mesta a to sa jej veľmi páčilo.

XI.
Koreňová ochorela, malého Adamka museli dať Ilčíčke. Jej posledné želanie boli bryndzové halušky, ktoré už nemala sily ani zjesť. Ale zomrela s úsmevom na tvári.

XII.
Adam sa znovu stretol s Okolickým, ale tento krát v hore. Oklamal Adama, že sa mu Eva núkala, ale Adam mu neveril a chytil ho pod krk, ani mu nestihol ublížiť, keď prišlo Okolickému zle a spadol na zem.

XIII.
Okolického priduseného doniesli domov. Lekár určil čiastočné ochrnutie pravej strany tela následkom rozčúlenia. Všetci vojaci hľadali Adama v hore, a tak sa on vybral do dediny. Zachránil Kristu pred zneužitím jedným nemeckým vojakom.

XIX.
V Ráztokách vypukla červienka. Deti ju dostali, lebo nebolo čo jesť a jedli nedozreté ovocie. Každým dňom viac nakazených a mŕtvych detí. Bolo to hrozné nevedeli tomu nijako zabrániť.

XV.
Aj Evin a Okalického syn zomrel, veľa detí tejto chorobe podľahlo. Veľa žien od žiaľu začalo piť. Hlavne Matajka, ktorej jediný syn zomrel. Kaplán ich chodil z krčmy vyháňať, ale ona ho nikdy neposlúchla.

XVI.
Krista s Lanyim sa rozišli. On sa jej už nasýtil a ona pochopila, že jeho sľuby boli len plané.

XVII.
Ľudia cítili, že sa niečo deje, ale nevedeli čo. Už notár nečítal v novinách o vlasti a kráľovi, ale o slobode, prezidentovi a republike. Ľudia si stále viac uvedomovali nezmyselnosť vojny. Cítili aj svoju silu , vyšli medzi ľudí a vykrikovali heslá: „Nech žije sloboda! Preč s vojnou!“ Boli presvedčení, že musia zabiť pánov a až vtedy budú môcť začať po štyri a pol roku konečne normálne žiť.
XVIII.
Vojna skončila. Vojaci sa vrátili do Ráztok ku svojim rodinám. Všetci sa zišli v krčme a už vtedy ich napadlo, že by mohli Áronovi vrátiť jeho správanie počas vojny. Sedmík sa do neho pustil ako prvý, potom si ho podali vojaci. Prišli vojaci, vojaci sa aj s nimi chceli biť, ale Adam Hlavaj ich odhovoril.

XIX.
Vojaci zbili Krútňavu. Dedinčanov to veľmi nahnevalo. Chceli ho pomstiť. Vymysleli plán, že pôjdu na vojakov postupne a pomaly ich porazia. Gyori, veliteľ vojakov, cítil bezmocnosť, a tak chcel z dediny odísť. Keď to oznamoval Okolickému aj ten si uvedomil, že bude lepšie odísť.

XX.
Aj v okolitých dedinách sa ľud búril ako vedel. Ráztočania to počúvali s radosťou, inokedy by sa zhrozili pri takých slovách, ale teraz im to prišlo normálne. Hlavaj s chlapmi napadli a zajali niekoľko vojakov. Keď išli pre ostatných do školy, už tam neboli. Domin totiž niektorých pustil.

XXI.
Hnev vyvrcholil 27. októbra, kedy sa dedinčania na čele s Ilčíčkou, vybrali k žandárskej stanici, kde sa vojaci skrývali. Vojaci na nich nemilosrdne začali strieľať. Hlavaj s chlapmi ich, ale prekvapili zozadu a tak ich rýchlo porazili. Ešte ich povyzliekali, priviazali o plot a bili opaskami. Potom sa vybrali ešte k Áronovi vybiť svoj hnev.

XXII.
Vojaci zastrelili Ilčíčku aj syna Matajov-Dolných. Ľudia smerovali k Áronovi.

XXIII.
Okolický sa chcel vytratiť z dediny, zavolal si Vorčiaka, aby ho odviezol. Ten ho teda chcel odviesť v slame, ale nepodarilo sa im to. Keď zistili, že je v slame Okolický hneď sa okolo neho všetci zhŕkli, ale keď ho tam chudáka zbadali normálne im ho prišli ľúto. Doviedli ho k rieke a pod hlavu zaviazali poleno a hodili ho do vody.

XXIV.
Árona rozzúrení Ráztočania už naozaj nešetrili. Odnášali si od neho všetky veci, pili a jedli všetko čo videli. Boli ako zmyslov zbavení, každý sa snažil ukradnúť si toho čo najviac. Jediné čo ich, ale len na sekundu zastavilo bol zvuk bijúcich kostolných zvonov. Hlavaj potom podpálil Áronov dom a ako tam horel akoby horel jeden hnusný vred a oni cítili konečne slobodu.

Postavy:

Adam Hlavaj
- veľký rebelant
-dezertoval z vojny a nakoniec viedol vzburu v Ráztokách
-veľmi šikovne sa vedel skrývať
-bol silný a vytrvalý (vydržal dlhú cestu z frontu do dediny)

Štefan Ilčík
-dedinčan, bol odvážny a silný
-mal veľmi rád matku a jeho láska bola Hanka Belanovie
-proti vojne sa vzbúril, ale neúspešne
„Štefan bol od prírody zápalistý mládenec, jeho široká smädná duša svojim prirodzeným rozumom pila všetko ako huba„

notár Okolický
-bezcharakterný muž
-dedinčania ho nemali radi
„Štyridsaťpäť rokov žil, a predsa nebolo človiečika, ktorý by mu bol zaviazaný vďakou. Polovicu svojho života narábal s ľudom, a predsa ani iskierky lásky k sebe nevykresal z neho. Jediný život doniesol na svet, no aj ten zaprel: jeho dieťa, vynútené násilím z Evy Hlavajovej, zomrelo a s ním zomrel i zmysel jeho života, to, čo by mohlo odôvodniť jeho jestvovanie.“
„Ako muž v plnej sile svojich 54 rokov, s mäsitou červenou tvárou, z ktorej vynikala dvojica belasých očí so silne vyvinutými bielkami, podobal sa vtedy podráždenému medveďovi.“
Eva Hlavajová
-nadovšetko milovala Adama bola schopná spraviť čokoľvek, aby sa jej vrátil domov
-bola to silná žena, aj keď bola všetkými odsudzovaná
-mala pevnú vôľu napriek všetkej tej bolesti neprezradila muža, ktorý ju zneužil

Ilčíčka
„Ilčíčka, hoci nežná matka, v živote bola pravým dieťaťom svojej zeme: tvrdá, nepoddajná. “
-akoby žila len pre syna , veľmi ho milovala, po jeho smrti začala šalieť
-asi najviac nenávidela vojnu a sama sa jej aj postavila
-bola to prostá dedinská klebetná žena, s ktorou sa život nemaznal