Hájnikova žena

V tejto lyrickoepickej skladbe jedinečným spôsobom opisuje súžitie človeka a prírody, zobrazuje základný spoločenský rozpor doby a to rozpor medzi šľachtou a ľudom. On tvorí dejovú os skladby i základný konflikt diela. Autor stojí na stanovisku ľudu a odsudzuje príživníctvo, egoizmus, zhýralosť, zaháľku a spupnosť pánov, proti ktorým stavia čestnosť, priamosť a statočnosť prostého človeka. Svojou kritikou neobišiel ani príslušníkov slovenskej buržoáznej inteligencie, ba dotkol sa aj nedostatkov ľudu, odhaľujúc ich sociálne korene a príčiny. To všetko svedčilo o demokratickom postoji básnika k súvekej spoločnosti. Hájnikova žena oplýva nielen bohatstvom básnických obrazov, nielen jedinečným využívaním jazykových prostriedkov, ale aj bohatstvom veršových foriem. Osem a deväťslabičný jambický verš s rôznymi variáciami rytmovej výstavby je oživený piesňovými vložkami, ktoré majú trochejský alebo daktylo - trochejský verš.

Sujetová organizácia diela
1. Expozícia: oboznámenie čitateľa s dobou a prostredím, v ktorom sa dej odohráva, s hlavnými postavami a niekedy už aj s prvými náznakmi konfliktu
2. Zápletka: udalosť, ktorá má rozhodujúci vplyv na ďalší priebeh deja. Uvádza dej do pohybu.
3. Zauzľovanie: sled udalostí, ktorými sa vyhraňujú vzťahy a narastajú konflikty medzi postavami (rastie dejové napätie)
4. Zauzlenie (vyvrcholenie): dejová situácia v ktorej dochádza k rozhodujúcej zrážke medzi postavami diela
5. Rozuzlenie: vedie k rozuzleniu konfliktu medzi postavami

1. Začína sa opisom horskej prírody a stavby podvršianskej hájovne. Potom sa čitateľ dozvedá o smrti starého hájnika Čajku a zoznamuje sa s jeho synom Michalom, ktorý si vyžiada hájnické miesto po nebohom otcovi a ožení sa s Hankou, sedliackym dievčaťom. Expozícia Hájnikovej ženy sa končí zábermi pokojného, šťastného života mladomanželov.
2. Zápletka sa začína Hankinou a Mišovou návštevou kostola, kde sa prvý raz uprú na Hanku z panskej lavice "vlčie oči" Artuša Villániho, a pokračuje scénou, ktorá zachytáva, ako Artuš na svojich potulkách lesom objaví hájovňu a v nej peknú hájničku. Zalieča sa Hanke, ale ona rázne odmieta jeho záletnícke počínanie.
3. Dej sa zauzľuje tak, že Villáni sa znovu zjavuje na Podvrší, no Hanka sa pred ním zamkne v hájovni. Napokon urazený a nahnevaný opúšťa hájovňu, na ktorú zalíha zlovestná tôňa. Hanka zatají pred Michalom Artušova "návštevy", nazdáva sa, že iba dieťa žaluje. Artuš sa však nevzdáva. Chce za každú cenu zlomiť odpor hrdej hájničky. Čoskoro rozosiela "krátko -slovný" rozkaz: na poľovačku. Počas poľovačky urazí Miša (udrie ho po tvári) a potom ho pošle s ostatnými prenasledovať jeleňa. Sám sa zakráda k hájovni.
4. Dej vyvrchoľuje známou scénou: Artuš sa vrhne do hájovne a chce sa násilne zmocniť Hanky, ktorá ho v sebaobrane prepichne. Krátko nato prichádza do hájovne Mišo. Keď vidí, čo sa stalo rozhodne sa konať, ako mu káže česť a svedomie: prísahou zaviaže Hanku mlčať o tom, že ona prebodla Villániho, jej vinu vezme na seba a prihlási sa na súde.
5. Základný konflikt Hájnikovej ženy riešia udalosti, ktoré sa nasledujú po tragédii v hájovni. Michal je vo väzení, čaká na súd. Hanka sa uchýli do rodičovského domu, no ani tu nenájde pokoj a porozumenie. Mamka a otec jej nevedia odpustiť, že sa proti ich vôli vydala za Miša. Hanka, usužovaná výčitkami svedomia, utrápená otcovým hnevom a užialená matkinou smrťou, sa pomätie. Ujde s rodičovského domu a potuluje sa po okolí. Nadišiel deň súdneho rokovania, ktoré rozhoduje o Michalovom osude. Obhajca práve prednáša reč, keď do súdnej siene vbieha pomätená Hanka. Dejovú líniu završuje motív zmierenia. Michal zachránil život starému Villánimu, ktorý potom odpúšťa Čajkovcom ich "previnenie". Michal a Hanka sa vracajú do hájovne. Tu znovu zavládne životná pohoda, keď Hanka porodí syna a vymaní sa z duševného neduhu.

Ežo Vlkolinský - opisuje proces včleňovania sa zemianstva do novoutvárajúcich sa buržoáznych vzťahov v polovici 19. storočia, ale aj zázemie tohto procesu.

Gábor Vlkolinský - autor tu vykresľuje príčiny úpadku zemianstva, jeho vonkajšie i vnútorné príčiny.
Hviezdoslav prebásnil do slovenčiny diela slovanských i svetových autorov (Puškin, Lermontov, Petöffi, Goethe, Schiler). Tieto preklady dosahovali vysokú umeleckú úroveň, obohacovali slovenskú literatúru o vrcholné svetové diela, ktoré pomáhali k prehlbovaniu vzťahov medzi domácim a európskym literárnym životom.