Povahové rozdiely u detí sú zaujímavé. Elenka sa obozretne vyhýba nebezpečenstvu, zato Ivan , prítulný a spravodlivý, nepremyslene letí do všetkého.
"Vždy je to tá stará história, že Elenka popudí Ivana k hnevu a on potom letí do nej päsťou. Popravde by v tých prípadoch iba ona zaslúžila trest ako pokušiteľka, ale keď ona, telesne vždy slabá, vykríkne pod Ivanovým úderom, to ma nevdojak strhne trestať jeho prv a citlivejšie ako ju. A až potom sa vykľuje, že ona bola hlavne vinnou. Pod tým trpím viac ja, ako sami deti, ktoré sa ľahko pomeria a hneď zabudnú i na najostrejšie šarvátky, keď sú už prekonané. Ale Elenke potom vždy dám pocítiť, že Ivan pre ňu trpí, aby sa druhý raz chránila zadrapovať do neho — čím i to docielim, že ona nikdy necíti škodoradosť, ale viac ustrnutie, keď Ivana potrescem preto, že ju udrel."
Elenka je múdre a bystré dievčatko vždy napomenie Ivana ak nerobí správne. „Jaj, Ivan, ty nič nevieš! No, povedz mi, akože by sa tebe páčilo, keby si najprv musel prísť do dobrej vôle (totiž skrze užitie cukrového pečiva), a potom by si sa musel dať do ťažkej práce (totižto do ukladania štvorhrancov)? Najprv nech sa nám zle vodí, a potom dobre!“
Ivanovi sa nechce učiť ,, Môj Ivan ešte vždy nevie čítať a vždy rovnako mu smrdí ten šlabikár. Zavše až zúfam, že sa vari vôbec nikdy nenaučí. A som presvedčená, že je chyba vo mne, keď tak neviem vzbudiť jeho chuť a záujem. No už som všetko možné oprobovala, vždy si lámem hlavu, z ktorej strany mu ešte pristúpiť ´´
Je zjavný rozdiel medzi Ivanom a Elenkou. ,, Často sa musím pozastaviť nad zrejmým rozdielom, ktorý je medzi ním a jeho sestrou. Elenka je obozretná, vie si premyslieť, čo by jej mohlo poškodiť a hľadí tomu vyhnúť. Ivan nepremyslene, huši—buši letí do všetkého, i do nebezpečenstva, či v hneve, či v rozjarenosti, či v peknom zápale. Prečo im to nebolo na rovnaké čiastky podelené — prečo? Jeden i druhý by tým získal. Elenka by bola milšou, srdečnejšou, Ivan múdrejším, stálejším a pevnejším.´´
Prečo? Prečo? zachytáva ubolená matka chorobu a smrť dcéry. Zápal prsnej blany prináša dieťaťu veľké utrpenie, hoci si robí starosti o brata i plány do budúcnosti. Umrela 19.decembra 1884 ako deväťročná pred matkinimi očami.
"Povie sa to prosto a krátko, ale znamená to pre mňa celý svet bôľu a žiaľu, ktorý opísať sa vôbec nedá, hoci v jeho opisovaní hľadám úľavu. Ale v čomkoľvek by som ju hľadala, vždy vraciam sa naspäť k otázke: Prečo sa tak muselo stať?"
Druhá časť : je zasvätená Ivanovi, jeho študentským časom, jeho veľkej láske, liečeniu ťažkej pľúcnej choroby, svadbe na smrteľnej posteli a smrti, ktorá ho ako hotového právnika podlomila v tridsiatom druhom roku života. Ivan umrel 17.novembra 1912. Tento diel je subjektívnejšie ladený, je to spoveď uboleného srdca matky, ktorá prišla o najdrahšie bytosti na svete.
Jedinák po Elenkinej smrti bolo všetko iné. Ivan sa stal pre rodičov dvojnásobne cenný a viac sa o neho obávali. Škola mu celkom išla a dokonca sa začal venovať aj čítaniu. V škole sa postupne dostával medzi tých najlepších. No boli časi kedy prechádzal pubertálnym obdobím a začal sa flákať s kamarátmi. Školské skúšky však zvládal veľmi dobre a čoskoro mal prísť čas kedy mal ísť študovať na gymnázium do Bystrice. Matka sa najskôr o neho troška obávala, ale neprestávala mu veriť. A tak po prázdninách odcestoval do Bystrice.
"A sám odchodom sestričky, zdá sa mi, tiež utrpel ujmu, ktorú ťažko vypočítať. Nepredarmo sa zo sna bol rozplakal v tú chvíľu, keď ducha vypustila. Ako jej tu niet, i jemu je pustejší rodičovský dom, chýba mu v ňom tá družná dušička, čo mu vo všetkom najľahšie porozumela, čo pri zábavkách bola mu i družkou i učiteľkou, čo v hašterení sa s ňou cvičieval si vtip a meriaval jazyk. Teraz má tu iba nás rodičov, ktorí mu ani pri najlepšej vôli nemôžeme byť tým, čím sú dieťaťu detskí druhovia, i keby sme neboli prikvačení večitou, neodbytnou robotou."
Gymnazista už po niekoľkých dňoch poslal domov rodičom list, že je všetko v poriadku a s ubytovaním a so školou je spokojný. Dni v škole ubiehali rýchlo a dobre. Polročné vysvedčenie mal veľmi dobré, z čoho mali veľkú radosť aj jeho rodičia. No potom to s ním išlo trocha dolu kopcom. Nevedel dobre hospodáriť s peniazmi. Po Banskej Bystrici odišiel študovať do Šoproňu. Tu sa však Slováci neznášali dobre s Maďarmi. Ivan začal fajčiť, no po otcovom vysvetlení s tým prestal. Začal sa zlepšovať. Bol hrdý na svoj pôvod ( že je Slovák), a preto odchádza do Prešova. V poslednom ročníku vážnejšie ochorel, a preto musel odísť na školu do Šarvaša, kde si našiel dobrých priateľov. Zaľúbil sa a našiel si priateľku. Dobre zmaturoval a šťastný sa vracia domov.
