"Prvé štyri roky Ivanových gymnaziálnych štúdií v Banskej Bystrici môžem bez rozmýšľania označiť ako dosť šťastné —najmä v porovnaní s ďalšími, nasledujúcimi za nimi. Profesori mu boli dobrí, za všetky štyri roky nemal príčiny ponosovať sa na nich. Vtedajší profesori na evanjelickom gymnáziu boli temer všetci znalí slovenčiny a mali toľko rozumu i svedomia, že slovenským žiakom aspoň najpotrebnejším vysvetľovaním v materinskej reči pomáhali upraviť sa do celkom cudzorečového učiva. Naši chlapci vycítili to dobrodenie a radi mali svojich profesorov i radi sa u nich učili."

No i naďalej mu autorka teda jeho matka dáva rady a stará sa o neho.
„Vždy sa priznaj, nikdy nezapri, ani v zlom, ani v dobrom položení — len ty sám nehľadaj zrážky. V tej veci sa všetci uzhovorte a jednako držte: vy nevyzývajte, ale od svojho neustúpte, i ak vás budú urážať a prenasledovať. Ak sa vy chýb nedopustíte, môžete sa vždy smelo postaviť na svoju obranu!“

Dospelý konečne mali rodičia Ivana doma a mohli sa tešiť z jeho prítomnosti. Matke, ako za detstva, rozprával veselé historky a zážitky zo školy. Veľmi rada ho počúvala. Priznal sa rodičom aj o svojej láske k jednému dievčaťu, s ktorou sa zoznámil počas štúdia. Otec mu však povedal, aby na ňu a ostatné dievčatá zabudol, ak chce študovať ďalej. No Ivan sa na neho nahneval, lebo vedel, že láska je to, čo ho robí šťastným.

Odchádza na univerzitu do Sedmohradska. Veľmi sa mu tam páčilo, no jeho zdravie bolo čoraz horšie. Obnovil sa mu pľúcny neduh. Neskôr však vyzdravel. Zdravie mu slúžilo dobre a začal sa venovať aj rôznym športom. Z domu mu dokonca poslali na jeho žiadanie korčule.

Výdavky na školu však boli veľké a on nechcel stále zaťažovať svojich rodičov. A tak si napožičiaval veľa peňazí a tým mal aj veľa dlhov. Neskôr sa mu však opäť podlomilo zdravie a musel odísť na liečenie do zahraničia. Po liečení opäť vyzdravel, dokončil si školu a stal sa z neho doktor práv. Vrátil sa domov a našiel si novú lásku –Oľgu. Ich láska bola veľmi veľká a silná. Obaja si boli navzájom všetkým. Keď rodičia videli, ako sa veľmi ľúbia, nebránili im v tom. Dokonca si Oľgu obľúbili.

Pri cieli neskôr chcel nastúpiť ako právnik do advokátskej kancelárie, ale jeho zdravie bolo veľmi zlé a čoraz horšie. Veľmi ho bolieval chrbát a opäť sa mu vrátil pľúcny neduh. A tak nemohol nastúpiť a musel odísť na liečenie. Bol vo viacerých liečebných ústavoch. Po liečbe sa v zdraví vracia a chystá sa na advokátske skúšky do Paríža. Stratil však svoje doklady o školách a znovu podľahol chorobe.

Pri cieli: Choroba ho úplne ovládla a tak neodchádza na skúšky. Choroba ho celkom pripútala na lôžko a deň čo deň to bolo s ním horšie. Pomaly strácal zrak. Mával aj stavy, keď úplne blúznil. Svoju chorobu a svoj zlý zdravotný stav si uvedomoval. Vždy mal rád, keď ho prišiel navštíviť lekár, pretože bol jeho dlhoročným priateľom. Veľmi ho trápilo, keď videl svoju matku so slzami v očiach a jej trápenie kvôli nemu. Ale všetci sa pre neho trápili. Najmä jeho milá Oľga. Vždy snívali o ich spoločnom živote a svadbe. Keď vedeli, že to už nebude lepšie, zosobášili sa. Bola to veľmi smutná svadba. Ivan podliehal chorobe čím viac, ale Oľga sa o neho starala vždy s veľkou láskou a oddanosťou. Videli, že sa už pomaly blíži jeho koniec. V deň jeho smrti lietal okolo ich domu veľký kŕdeľ čiernych vrán. Aj keď neverili na povery, všetci vedeli čo príde. Jeho veľký boj s chorobou sa skončil o šiestej hodine večer, kedy jeho duša navždy opustila pozemský život.

Dozvuky posledná kapitola knihy vrcholí tým, že matka po nekonečnom utrpení nachádza silu vo viere. Ivan sa jej vracia do predstavy už nie ako utrpením zlomený človek, ale premieta si celý jeho život, od detstva až po jeho odchod. Láska vrcholí tým, že matka po nekonečnom utrpení nachádza silu vo viere.

Veľmi sa mi páčilo ako vedela matka prostredníctvom knihy vyjadriť svoju veľkú lásku k svojim deťom: počas ich výchovy alebo počas ich choroby a nakoniec i po ich smrti.