Elena Maróthy-Šoltésová
MOJE DETI – Dva životy od kolísky po hrob
Literárny smer : slovenský realizmus
Literárny žáner : román
Literárny druh : epika
Prostredie : Martin
Čas : 19. storočie
Téma : život a osudy detí Eleny Maróthy - Šoltésovej
Idea : zobrazenie vrúcneho materinského citu matky k jej deťom, drobných detských zážitkov ako aj strata oboch detí.
Kompozícia: 1.časť: 4 kapitoly- Drobné obrázky z matkinho denníka, Svetlá a tiene, Väčšie deti, väčšia starosť..., Prečo? Prečo?
2.časť: 5 kapitol- Jedinák, Gymnazista, Dospelý, Pri cieli, Dozvuky
Obsah diela:
Prvá časť : Drobné obrázky z matkinho denníka zahŕňa prvé zápisky o deťoch, začínajúc 28.septembra 1879. Vtedy mala Elenka tri roky a Ivanko skoro jeden. Milujúca matka verne zachytáva vývoj oboch detí. Autorka veľa uvažuje o tom, ako vychovať z detí poriadnych a čestných ľudí. Keď sa Ivan narodil, sotva dvojročná Elenka privítala bračeka radostne. Deti rástli, mamka si zapisovala ich huncútstva, dobré i horšie povahové črty. Krásne sú chvíle detí a ich vzťah k zvieratám, majú ich plný dvor.
"Kde sú teraz utajné tie čujné, bystré dušičky mojich detí? V akej to väzbe? Pravým božím zázrakom je také dieťa. Že telo rastie a podľa zákona prírody sa vyvíja, to chápem. Ale kde sa vzala dušička? — Odkiaľ ten jej každodenný zázračný prírast? — Tie zvláštne osobné vlastnosti, ktoré sa ukazujú a pomaly upevňujú? Zdá sa, že my rodičia ani pri najbedlivejšom vychovávaní ich nevládzeme ani vyvolať, ani zapudiť… my len s údivom pozorujeme, ako sa odhaľujú — dobré i zlé — a azda, azda môžeme dobré napomáhať, zlé kliesniť. Či ozaj len na to zveril nám ich Ten, od koho pochádzajú? Šťastie, že toľko lásky pridal k tomu. Bez nej úloha rodiča nebola by možná."
Svetlá a tiene si všíma aj temné stránky v charakterových črtách detí. zápisky sa začínajú januárom 1881 a končia v jeseni toho istého roka. Autorka sa snaží opísať svoje deti ich dobré aj zlé vlastnosti. V tejto časti autorka zaznamenala aj tragickú udalosť v ich rodine, keď im požiar zničil dom.
" U Elenky pri všetkom našom protiúsilí rastie pasívna neposlušnosť, ktorou nás často dopáli. Vcelku sme s ňou donedávna mali málo ťažkostí, menej ako s temperamentným Ivanom, i boli sme akosi ubezpečení, že ju poľahky vychováme pomocou jej vlastnej rozumnosti a náklonnosti k dobrému. Ale ono pomaly, skoro nepozorovateľne, popri jej obdivuhodných pekných vlastnostiach vyrástli i divé výhonky, ktoré nemôžeme strpieť a ktoré si nechce dať obkliesniť. Dosiaľ hľadím ich zmáhať improvizovanými, proti jej chybám namierenými rozprávočkami, ktoré Elenku i zaujímajú, i dojímajú — ale zrejmého účinku dosiaľ z nich nebadať."
"U Ivana pri všetkej milote zavše prepukne chlapčenské zurvalstvo. Je hnevlivý (veď on za to nemôže, že sa to hneď v ňom vzbúri), ale dá sa obmäkčiť a dosiaľ, zdá sa mi, nebolo ešte prípadu, žeby nebol napokon uznal a oľutoval svoju vinu. Ba tak je náchylný veriť vo svoju vinnosť, že priznáva sa previneniu niekedy, i keď ho nespáchal, môj chlapček „milý, malý, sprostý ako čížik“. To je už tá radostná detská sprostučkosť, pre ktorú by človek dal za dieťa dušu. Keď niečo pošarapatia a ja prídem s otázkou: „Kto to urobil?“ on niekedy trochu i so strachom, ale jednako neohrozene vystúpi predo mňa, že: „Ja.“ Ba i bez vyzvania žaluje na seba, čo zlé urobil, keď odniekiaľ príde domov. Vtedy čo ako sa chcem vážne držať, ťažko mi je neusmievať sa, lebo to bývajú zväčša veľmi nevinné a smiešnučké previnenia, z ktorých sa obžalúva. Horšie je, že pri všetkej kajúcnosti dosiaľ u neho nebadať polepšenie."
Väčšie deti, väčšia starosť opisuje ako chodili deti do školy, Elenku ktorá rada študovala a Ivana ktorý nemal školu príliš v láske.
Povahové rozdiely u detí sú zaujímavé. Elenka sa obozretne vyhýba nebezpečenstvu, zato Ivan , prítulný a spravodlivý, nepremyslene letí do všetkého.
"Vždy je to tá stará história, že Elenka popudí Ivana k hnevu a on potom letí do nej päsťou. Popravde by v tých prípadoch iba ona zaslúžila trest ako pokušiteľka, ale keď ona, telesne vždy slabá, vykríkne pod Ivanovým úderom, to ma nevdojak strhne trestať jeho prv a citlivejšie ako ju. A až potom sa vykľuje, že ona bola hlavne vinnou. Pod tým trpím viac ja, ako sami deti, ktoré sa ľahko pomeria a hneď zabudnú i na najostrejšie šarvátky, keď sú už prekonané. Ale Elenke potom vždy dám pocítiť, že Ivan pre ňu trpí, aby sa druhý raz chránila zadrapovať do neho — čím i to docielim, že ona nikdy necíti škodoradosť, ale viac ustrnutie, keď Ivana potrescem preto, že ju udrel."
Elenka je múdre a bystré dievčatko vždy napomenie Ivana ak nerobí správne. „Jaj, Ivan, ty nič nevieš! No, povedz mi, akože by sa tebe páčilo, keby si najprv musel prísť do dobrej vôle (totiž skrze užitie cukrového pečiva), a potom by si sa musel dať do ťažkej práce (totižto do ukladania štvorhrancov)? Najprv nech sa nám zle vodí, a potom dobre!“
Ivanovi sa nechce učiť ,, Môj Ivan ešte vždy nevie čítať a vždy rovnako mu smrdí ten šlabikár. Zavše až zúfam, že sa vari vôbec nikdy nenaučí. A som presvedčená, že je chyba vo mne, keď tak neviem vzbudiť jeho chuť a záujem. No už som všetko možné oprobovala, vždy si lámem hlavu, z ktorej strany mu ešte pristúpiť ´´
Je zjavný rozdiel medzi Ivanom a Elenkou. ,, Často sa musím pozastaviť nad zrejmým rozdielom, ktorý je medzi ním a jeho sestrou. Elenka je obozretná, vie si premyslieť, čo by jej mohlo poškodiť a hľadí tomu vyhnúť. Ivan nepremyslene, huši—buši letí do všetkého, i do nebezpečenstva, či v hneve, či v rozjarenosti, či v peknom zápale. Prečo im to nebolo na rovnaké čiastky podelené — prečo? Jeden i druhý by tým získal. Elenka by bola milšou, srdečnejšou, Ivan múdrejším, stálejším a pevnejším.´´
Prečo? Prečo? zachytáva ubolená matka chorobu a smrť dcéry. Zápal prsnej blany prináša dieťaťu veľké utrpenie, hoci si robí starosti o brata i plány do budúcnosti. Umrela 19.decembra 1884 ako deväťročná pred matkinimi očami.
"Povie sa to prosto a krátko, ale znamená to pre mňa celý svet bôľu a žiaľu, ktorý opísať sa vôbec nedá, hoci v jeho opisovaní hľadám úľavu. Ale v čomkoľvek by som ju hľadala, vždy vraciam sa naspäť k otázke: Prečo sa tak muselo stať?"
Druhá časť : je zasvätená Ivanovi, jeho študentským časom, jeho veľkej láske, liečeniu ťažkej pľúcnej choroby, svadbe na smrteľnej posteli a smrti, ktorá ho ako hotového právnika podlomila v tridsiatom druhom roku života. Ivan umrel 17.novembra 1912. Tento diel je subjektívnejšie ladený, je to spoveď uboleného srdca matky, ktorá prišla o najdrahšie bytosti na svete.
Jedinák po Elenkinej smrti bolo všetko iné. Ivan sa stal pre rodičov dvojnásobne cenný a viac sa o neho obávali. Škola mu celkom išla a dokonca sa začal venovať aj čítaniu. V škole sa postupne dostával medzi tých najlepších. No boli časi kedy prechádzal pubertálnym obdobím a začal sa flákať s kamarátmi. Školské skúšky však zvládal veľmi dobre a čoskoro mal prísť čas kedy mal ísť študovať na gymnázium do Bystrice. Matka sa najskôr o neho troška obávala, ale neprestávala mu veriť. A tak po prázdninách odcestoval do Bystrice.
"A sám odchodom sestričky, zdá sa mi, tiež utrpel ujmu, ktorú ťažko vypočítať. Nepredarmo sa zo sna bol rozplakal v tú chvíľu, keď ducha vypustila. Ako jej tu niet, i jemu je pustejší rodičovský dom, chýba mu v ňom tá družná dušička, čo mu vo všetkom najľahšie porozumela, čo pri zábavkách bola mu i družkou i učiteľkou, čo v hašterení sa s ňou cvičieval si vtip a meriaval jazyk. Teraz má tu iba nás rodičov, ktorí mu ani pri najlepšej vôli nemôžeme byť tým, čím sú dieťaťu detskí druhovia, i keby sme neboli prikvačení večitou, neodbytnou robotou."
Gymnazista už po niekoľkých dňoch poslal domov rodičom list, že je všetko v poriadku a s ubytovaním a so školou je spokojný. Dni v škole ubiehali rýchlo a dobre. Polročné vysvedčenie mal veľmi dobré, z čoho mali veľkú radosť aj jeho rodičia. No potom to s ním išlo trocha dolu kopcom. Nevedel dobre hospodáriť s peniazmi. Po Banskej Bystrici odišiel študovať do Šoproňu. Tu sa však Slováci neznášali dobre s Maďarmi. Ivan začal fajčiť, no po otcovom vysvetlení s tým prestal. Začal sa zlepšovať. Bol hrdý na svoj pôvod ( že je Slovák), a preto odchádza do Prešova. V poslednom ročníku vážnejšie ochorel, a preto musel odísť na školu do Šarvaša, kde si našiel dobrých priateľov. Zaľúbil sa a našiel si priateľku. Dobre zmaturoval a šťastný sa vracia domov.
"Prvé štyri roky Ivanových gymnaziálnych štúdií v Banskej Bystrici môžem bez rozmýšľania označiť ako dosť šťastné —najmä v porovnaní s ďalšími, nasledujúcimi za nimi. Profesori mu boli dobrí, za všetky štyri roky nemal príčiny ponosovať sa na nich. Vtedajší profesori na evanjelickom gymnáziu boli temer všetci znalí slovenčiny a mali toľko rozumu i svedomia, že slovenským žiakom aspoň najpotrebnejším vysvetľovaním v materinskej reči pomáhali upraviť sa do celkom cudzorečového učiva. Naši chlapci vycítili to dobrodenie a radi mali svojich profesorov i radi sa u nich učili."
No i naďalej mu autorka teda jeho matka dáva rady a stará sa o neho.
„Vždy sa priznaj, nikdy nezapri, ani v zlom, ani v dobrom položení — len ty sám nehľadaj zrážky. V tej veci sa všetci uzhovorte a jednako držte: vy nevyzývajte, ale od svojho neustúpte, i ak vás budú urážať a prenasledovať. Ak sa vy chýb nedopustíte, môžete sa vždy smelo postaviť na svoju obranu!“
Dospelý konečne mali rodičia Ivana doma a mohli sa tešiť z jeho prítomnosti. Matke, ako za detstva, rozprával veselé historky a zážitky zo školy. Veľmi rada ho počúvala. Priznal sa rodičom aj o svojej láske k jednému dievčaťu, s ktorou sa zoznámil počas štúdia. Otec mu však povedal, aby na ňu a ostatné dievčatá zabudol, ak chce študovať ďalej. No Ivan sa na neho nahneval, lebo vedel, že láska je to, čo ho robí šťastným.
Odchádza na univerzitu do Sedmohradska. Veľmi sa mu tam páčilo, no jeho zdravie bolo čoraz horšie. Obnovil sa mu pľúcny neduh. Neskôr však vyzdravel. Zdravie mu slúžilo dobre a začal sa venovať aj rôznym športom. Z domu mu dokonca poslali na jeho žiadanie korčule.
Výdavky na školu však boli veľké a on nechcel stále zaťažovať svojich rodičov. A tak si napožičiaval veľa peňazí a tým mal aj veľa dlhov. Neskôr sa mu však opäť podlomilo zdravie a musel odísť na liečenie do zahraničia. Po liečení opäť vyzdravel, dokončil si školu a stal sa z neho doktor práv. Vrátil sa domov a našiel si novú lásku –Oľgu. Ich láska bola veľmi veľká a silná. Obaja si boli navzájom všetkým. Keď rodičia videli, ako sa veľmi ľúbia, nebránili im v tom. Dokonca si Oľgu obľúbili.
Pri cieli neskôr chcel nastúpiť ako právnik do advokátskej kancelárie, ale jeho zdravie bolo veľmi zlé a čoraz horšie. Veľmi ho bolieval chrbát a opäť sa mu vrátil pľúcny neduh. A tak nemohol nastúpiť a musel odísť na liečenie. Bol vo viacerých liečebných ústavoch. Po liečbe sa v zdraví vracia a chystá sa na advokátske skúšky do Paríža. Stratil však svoje doklady o školách a znovu podľahol chorobe.
Pri cieli: Choroba ho úplne ovládla a tak neodchádza na skúšky. Choroba ho celkom pripútala na lôžko a deň čo deň to bolo s ním horšie. Pomaly strácal zrak. Mával aj stavy, keď úplne blúznil. Svoju chorobu a svoj zlý zdravotný stav si uvedomoval. Vždy mal rád, keď ho prišiel navštíviť lekár, pretože bol jeho dlhoročným priateľom. Veľmi ho trápilo, keď videl svoju matku so slzami v očiach a jej trápenie kvôli nemu. Ale všetci sa pre neho trápili. Najmä jeho milá Oľga. Vždy snívali o ich spoločnom živote a svadbe. Keď vedeli, že to už nebude lepšie, zosobášili sa. Bola to veľmi smutná svadba. Ivan podliehal chorobe čím viac, ale Oľga sa o neho starala vždy s veľkou láskou a oddanosťou. Videli, že sa už pomaly blíži jeho koniec. V deň jeho smrti lietal okolo ich domu veľký kŕdeľ čiernych vrán. Aj keď neverili na povery, všetci vedeli čo príde. Jeho veľký boj s chorobou sa skončil o šiestej hodine večer, kedy jeho duša navždy opustila pozemský život.
Dozvuky posledná kapitola knihy vrcholí tým, že matka po nekonečnom utrpení nachádza silu vo viere. Ivan sa jej vracia do predstavy už nie ako utrpením zlomený človek, ale premieta si celý jeho život, od detstva až po jeho odchod. Láska vrcholí tým, že matka po nekonečnom utrpení nachádza silu vo viere.
Veľmi sa mi páčilo ako vedela matka prostredníctvom knihy vyjadriť svoju veľkú lásku k svojim deťom: počas ich výchovy alebo počas ich choroby a nakoniec i po ich smrti.
