Anton Bernolák
filológ, osvietenský spisovateľ, prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny
Narodil sa 3. októbra 1762 v Slanici na Orave ako posledné, siedme dieťa manželov Juraja a Anny rodenej Holmíkovej. Pochádzal z rodiny nižšej zemianskej šľachty. Nižšie triedy vychodil v Námestove a gymnázium dokončil v Ružomberku a v Bratislave. V rokoch 1778-1782 bol seminaristom poetiky a rétoriky v Emericiane v Bratislave, filozofie v Stephaneu v Trnave, teológie na univerzite vo Viedni. Roku 1787 absolvoval štúdium v generálnom seminári na Bratislavskom hrade. V rokoch 1787-1791 bol kaplánom v Čeklísi (dnes Bernolákovo). Neskôr pôsobil ako kancelár a tajomník arcibiskupskej vikariátnej kancelárie v Trnave a zároveň archivár, diecézny cenzor kníh a prísažný notár ústrednej cirkevnej stolice a do smrti ako katolícky farár v Nových Zámkoch, zároveň ako novozámocky dekan a správca hlavnej mestskej školy. Už vo Viedni zapôsobili naňho osvietenecké prúdy a upevnilo sa jeho slovanské a slovenské povedomie. Snažil sa uzákoniť spisovnú slovenčinu a uvedomoval si, že predpokladom literatúry je ustálená spisovná slovenčina a Slováci potrebujú gramatický, pravopisný systém. Riadil sa heslom: „Píš ako počuješ!“ Roku 1787 vyšla jeho Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách a o tri roky na to aj Slovenská gramatika v latinčine. Tým bola uzatvorená prvá spisovná slovenčina. Jej základ tvorila kultúrna západoslovenčina, tzv. uhorská slovenčina. A. Bernolák organicky nadviazal na živú ideológiu slovenskej národnosti, ako sa sformovala v 17. a 18. storočí. Bernolákova slovenčina nahradila češtinu, ktorá sa od 16. storočia stala liturgickým jazykom slovenských evanjelikov a rozšírila sa všeobecne ako spisovná reč medzi našou inteligenciou. Bernolák zdôraznil, že nechce ,,aby Slováci češtinou pohŕdali". Svojim jazykovedným dielom nezískal slovenských luteránov pre slovenčinu, a tak slovenská literatúra sa rozvíjala v dvoch spisovných jazykoch. Jeho význam je však v tom, že položil základy pre samostatnú slovenskú literatúru a tým usmernil vývin od feudálnej národnosti k novodobému národu. Uzákonenie spis. jazyka Slovákov na národnom základe bolo naozajstným revolučným skutkom, bolo výrazom výsostne spoločenských, kultúrnych a národných potrieb, stalo sa mostom k všestrannému povzneseniu slovenského ľudu. Bernolákova slovenčina sa stala vyučovacím jazykom na nižších katolíckych školách, vychádzali v naj učebnice populárne a svetové knihy a vyšlo v nej veľké básnické dielo Jána Hollého, jedného z najväčších slovenských básnikov. Roku 1792 založili bernolákovci Slovenské učené tovarišstvo s pobočnými stánkami po celom Slovensku, najďalej až v Jágri. Bol to vlastne prvý celoslovenský kultúrny národný spolok so sídlom v Trnave, kde súčasne plnil aj funkciu vydavateľstva. Bernolákovčinou písal aj Juraj Fándly a neskoršie Ján Hollý, ktorého poéziou vrcholila Bernolákova škola. Zomrel 15. januára 1813 v Nových Zámkoch.
DIELA:
*Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách
*Grammatica slavica (Slovenská gramatika)
*Etymologia slovanských slov
*Slovár Slovenskí - Česko - Laťinsko - Ňemecko – Uherskí
Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách
- chce očistiť slovenčinu od vplyvu češtiny (výslovnosť, pravopis)
- písané po latinsky
- po ňom dostal nový jazyk meno bernolákovčina
- za základ si vybral jazyk trnavských vzdelancov a doplnil ho niektorými prvkami z rodného nárečia (ď, ť, ň, ľ)
- podstatné mená sa písali s veľkým písmenom, „j“ sa písalo ako „g“ a „v“ ako „w“
- podáva gramatiku novej spisovnej slovenčiny, analyzuje hláskoslovie, morfológiu, syntax, odôvodňuje prečo si vybral nárečie z okolia Trnavy - Trnava bola kultúrnym centrom, nachádzala sa tam univerzita i tlačiareň pripojil k nej i návrh pravopisu Orthographia (Pravopis)
V prvej časti sa poukazuje na písmená, ktoré sú slovenskom pravopise zbytočné a zároveň dokazuje dôvodmi, ktoré sú čo najviac hodné filológov, že ďalej ich nemožno správne používať, odmietnuc a vyvrátiac zároveň námietky, ktoré sme už dostali súkromne, alebo ktoré sa môžu vyskytnúť.
V druhej kapitole predpokladáme správne rozdelenie písmen a zavrhujeme chybné.
V kapitole tretej uvádza prízvuky potrebné Slovanom a ich správne používanie, zavrhujúc prízvuky nepotrebné. Slovenský pravopis je ťažký a chybný predovšetkým z trojakej príčiny:
* používajú sa niektoré zbytočné znaky
* gramatici uvádzajú nie celkom presné rozdelenie písmen
* vyskytujú sa niektoré nepotrebné a že tie, ktoré sú potrebné, sa nezriedka používajú zle
Grammatica slavica
- učebnica pre školy
- mala svojím gramatickým systémom podoprieť novozavedený pravopis
- k nej pridal zbierku slov. prísloví, napísaných už podľa nových pravidiel
- gramatickú sústavu slovenčiny budoval na západoslov. hovorovom jazyku s menším zastúpením stredoslov. prvkov
- je prvou normotvornou gramatikou slovenčiny
- ňou podoprel svoj návrh pravopisu
Etymológia slovanských slov
- náuka, ktorá skúma pôvod slov, príbuznosť a vzťahy slov
- rozprava, kde vysvetľuje tvorenie kmeňov a nových slov pomocou prípon a zloženín
- vytvoril aj prvé slov. gramatické názvoslovie, ktoré sa však neujalo, napr. slabika – slovka
Slovár Slovenskí - Česko - Laťinsko - Ňemecko – Uherskí
- pracoval na ňom od roku 1796 až do svojej smrti, sedemkrít ho prepracoval a vyšiel až 12 rokov po jeho smrti zásluhou arcibiskupa Rudnaya
- úmysel tohto diela bolo položiť trvalý jazykový základ pre slov. literatúru
- v 6 dielnom 5 302 stranovom slovníku uvádza nielen slovné jednotky, nové slová ale aj nesprávne výrazy a celé frazeologické spojenia v živej materčine (obsahuje aj bohatú synonymiku) i v cudzých jazykoch, prostredníctvom ktorých ukázal bohatstvo slovenčiny
- k dispozícii mal obmedzené tech. prostriedky, a tak sám vyprodukoval niektoré slov. novotvary
- vyšiel v univerzitnej tlačiarni v Budíne
- je zhrnutím slovnej zásoby vzdelancov západoslovenských kultúrnych centier a zároveň dokumentom významovej slovnej i nárečovej členitosti
