Próza pre mládež: •Najmladší Závodský, Kremnica 1924
•Kremnické povesti, Kremnica 1925
•Janko Hrášok, Kremnica1926
•Pod zúbkom, Kremnica 1928
•Smelý zajko, Martin 1930
•Smelý zajko v Afrike, Martin 1931
•Zakopaný meč, Martin 1931
•Brondove rozprávky, Martin 1932
•Zábavky strýca Kurkovského, Martin 1932
•Budkáčik a Dubkáčik, Martin 1932
•Sokoliar Tomáš, Martin 1932
•Zlatý dážď, Trnava 1933
•Zlaté hodinky, Martin 1934
•Strýcovo vrtielko, Martin 1935
•Tri rozprávky, Martin 1936
•Zlatovlasá sestra, Martin 1937
•Budatínski Frgáčovci, Martin 1939
•Tri múdre kozliatka, Martin 1940
•Traja bratia, Martin 1941

Cestopisy: •Slovenskou Amerikou, Martin 1940

Preložené diela: •Podpolianske rozprávky ( nemecky ) 1948
•Na Bukvovom dvore ( poľsky ) 1977
•Jozef Mak ( anglicky ) 1985


Jozef Mak

Román Jozef Mak je vrcholovým dielom Jozefa Cígera- Hronského. Skladá sa zo 75 kratších kapitol označených číslom. Odohráva sa približne v rokoch 1900- 1930 v chudobnom dedinskom prostredí. Hrdinom románu je Jozef Mak- obyčajný človek, ,,človek- milión“. V jeho mene je drobnosť, početnosť, mnohosť, teda nie výnimočnosť. Hronský zachytáva jeho osudy od narodenia po tridsiaty rok života.
Dej sa začína narodením Jozefa Maka, nemanželského syna chudobnej vdovy. Jozef Mak bol už vo chvíli svojho narodenia odsúdený na utrpenie a na to, aby svoje pocity nedokázal vyjadriť slovami. Narodil sa vdove po Janovi Makovi a nemal byť ani Jano ani Mak, pretože bol nemanželský syn. Syn z manželstva, jeho nevlastný starší brat, niesol meno Jano Mak. Jozefa nik nečakal okrem materinho strachu a nikto mu nič nedal. V to ráno, keď sa narodil, ho navštívil Ježiš a takto k nemu prehovoril:
,, Tu si, Jozef Mak? Tu. Neskoro som sa dostal k tebe na návštevu. Nemám už nič. Od včera chodím medzi tichými ľuďmi a všade niečo prosili odo mňa, do svitania neostalo mi nič. Všetko som rozdal, čo som mal. Ale, Jozef Mak, narodil si sa, a nik ťa nečakal okrem materinho strachu, nik ťa nevítal, neobdarúval, nuž dám ti aspoň to, čo ešte mám. Dám ti ukrižované ruky, tie mi ostali z tejto noci. Vezmi si ich a nehľadaj k nim ústa ani potom, keď budeš ľuďom rozumieť a keď ťa budú chcieť nahovoriť, aby si si ústa od niekoho požadoval“.

Detstvo Jozefa Maka bolo nešťastné, neradostné. Matka, aby mohla ísť za prácou, ho zverila staršiemu bratovi Janovi. Jano, hoci mal iba sedem rokov, musel vláčiť Jozefa na chrbte a starať sa o neho. Často plakal kvôli Jozefovi a v hneve ho aj bil. Jozef však mal rád staršieho brata, lebo ten mu niekedy rozprával pekné príbehy.
Malý Jozef dorástol, Jano mu často vykrikoval, že žerie z jeho, snažil sa jedlo zaslúžiť si prácou, musel kosiť, hoci ešte nedočiahol ani na ostrie kosy. Matka mu dojednala službu u Augusta Kubandu, pásol jalovinu, cítil sa tam dobre, nepotreboval Janov dom, nebol nikomu na obtiaž. Aspoň tam sa cítil slobodný a voľný.

Raz ho bača poslal do dediny, nad ktorou bola nebezpečná žiara. V požiari zhorel Makov dom. Matka sedela na začiatku dediny s vankúšmi. Krstná Meľošová zavolala Makovku a neskôr aj Jozefa, aby bývali u nich, hoci Meľoš nebol veľmi prajný človek. Jozefa to potešilo aj preto, že sa na neho začala pozerať pekná Maruša Meľošová. Spával v maštali a niekedy, keď bolo veľmi zima a Maruša prišla podojiť, zahrial jej Jozef oziabajúce nohy pod svojím kožuchom. Jozef bol driečny mládenec, Maruši závideli iné dievčence.

Kubanda nedodržal podmienky, za ktorých sa k nemu Jozef zjednal, preto Jozef odchádza do dediny, kde sa prvýkrát osamote stretáva s Marušou. Rodí sa medzi nimi pekná mladá láska.
Jozef si našiel prácu u drevorubačov. Stretne sa tam s Gregorom Biaľošom, na ktorého sa pýtala i jeho matka. Tuší, že to jeho otec. Práve jemu sa zdôverí, že by chcel postaviť dom. Biaľoš mu otvorene povie, že s jeho pomocou nemôže rátať. Jozef pochopí, že by tým pred svojou rodinou priznal otcovstvo. Bol by ho nenávidel, keby ho zbadal s matkou alebo keby bol k nemu dôverný. Prv než si vyriešia svoj vzťah, Biaľoša privalí strom. Pomáha ho zniesť na nosidlách, až v dedine si uvedomí, že sa mu ľudia môžu posmievať, že si znáša otca.

V dedine sa dozvedel, že zomrela Hana Meľošová, chýba mu. Bola otvorenejšia, hoci neporiadnejšia než iní ľudia v dedine. Rada sa prihovorila, bola k nemu láskavá, bola by sa potešila, že sa rozhodol postaviť dom.
Jozef dom dostaval, ale Marušu ani matku doň nedovedie, musí ísť na vojenčinu. Keď odchádzal od svojej chalupy, bolo mu tak, akoby mu pol srdca zobrali.
Ako vojak sa dostal do Viedne a do Hercegoviny. Keď z domu dlhšie nedostal list, domyslel si, že Maruša sa vydala a matka zomrela. Po prepustení z vojny si cestou domov zarábal prácou (v Komárne, v Ostrihome). Popritom kšeftoval s tabakom a zarobil veľa peňazí.
Keď sa vracal z vojenčiny, ako prvého človeka stretol Cigána Imra, ktorý mu povie, že sa Maruša vydala za brata Jana. Takmer nereaguje, stratí reč a nenachádza ju celkom ani vtedy, keď vo svojej chalupe nájde Marušu. Je zhrozený nad tým, ako Maruša vyzerá. Po chorobe má rapavú škaredú tvár. Dozvie sa, kedy matka umrela.
S Janom ide robiť k drevorubačom, s údivom pozerá, že jeho brat je medzi ľuďmi zhovorčivý, dobroprajný, len svoju ženu zbil zakaždým, keď zišiel z hôr.
Jozef sa po čase oženil, zobral si pokornú, poníženú, pracovitú Julu, hoci ju nemal rád. Sedem rokov bývali spolu s Janom a Marušou. Jozef nevedel zabudnúť na svoju bývalú lásku a klamal Julu s Marušou.
Jednu z ďalších zím vojaci zavolali Jozefa do Komárna. Bol tam aj Ivan Pietor, chlapík, ktorého zhodili z hodnosti slobodník preto, že sa zastával Slovákov.