Jozef Cíger Hronský sa narodil v stredoslovenskom meste Zvolen v rodine tesára 23. februára 1986. V autobiografii z roku 1930 spisovateľ svoje narodenie žartovne komentuje: „Narodil som sa vo februári. Február najhoršie obišiel zo všetkých mesiacov, lebo ukrátili ho na dňoch, a ja verím, že február prenáša túto svoju krátkosť i na ľudí, čo sú smelí a narodia sa vo februári. Áno, vtedy rodia sa ľudia krátki – či tak, či onak krátki. Žiaľbohu, mám iba 168 cm, čo na prosto nestačí, aby človek vyčnieval. Vo februári býva najviac pohrebov a vtedy sú najtuhšie fašiangy. Z toho ostalo i vo mne čosi: často pochovávam dobré i zlé veci a zavše z ničoho nič roztancuje sa mi svet a vtedy sa nebojím ani sám seba, povysmievam sa sám, že prisnili sa mi zlé veci.“

V roku 1907 sa rodina presťahoval do neďalekej Krupiny, kde Jozef Cíger skončil meštiansku školu. Svoje detstvo renomovaný spisovateľ opisoval takto: ,,Prežil som krásne detstvo a rád ho mám i dnes. Nevodila ma guvernantka na prechádzky, zavše ani pečených zemiakov nebolo na stole dosť, ale za detstva som bol nesmierne bohatý. Deti z rodiny majiteľa píly museli sedieť za oblokom, keď trochu zadul silnejší vietor, mali všelijaké šaty a topánky a bdeli od závisti, keď ma videli bosého brodiť sa v potoku a schovávať kabát pod most, lebo mi nebol treba. Srdce mi rástlo, keď som im mohol rozprávať, že som pod raštubňou chytil pstruha, pod transmisiou v piline roháča, ako som sa dostal v zámku až do väznice, kde zatvárali detvianskych zlodejov, ako som ušiel na Sliač na parádu, ako ma obháňali pltnici na Hrone, ako valcujú v železiarni plech, iba to som nepovedal, koľko strachu matka pretrpí, keď ma niet, a ako ma v podvečer vyobšíva. Ale po večeri, keď mal otec nočnú šichtu, posadila si ma vedľa seba a rozprávala mi, mnoho rozprávala, spievala, čítala a nikdy by som sa jej nebol mohol odmeniť za tie prekrásne večery, i keby ma bola prežila.“

Do strednej školy chodil v Krupine, učiteľský ústav s maturitou absolvoval v Leviciach. Ako učiteľ pôsobil od r. 1914 v Horných Mladoniciach, potom prešiel do Senohradu, Krupiny i do Kežmarku. Ako vojak bol v prvej svetovej vojne na talianskom fronte. Po návrate učil v Krupine a v Kremnici.

Jeho prvé publikované práce vyšli v týždenníku Hontiansky Slovák. Pod báseň Na nový rok, uverejnenú 1.1.1921, sa podpísal už spisovateľským menom Hronský, odvodeným od jeho rodného hronského kraja. Tento pseudonym používal potom stále ako vlastné priezvisko, potvrdené neskôr i úradne.

R. 1927 odišiel do Martina, kde najprv pôsobil ako učiteľ, neskoršie sa stal tajomníkom a potom i správcom Matice slovenskej. Hronský sa staral o vybudovanie Slovenskej národnej knižnice v Martine, snažil sa rozvíjať medzinárodné kontakty a šíriť slovenskú kultúru v zahraničí.

Začiatkom apríla 1945 z obavy o svoj osud opustil Slovensko a do r. 1948 žil v Ríme, kde sa venoval literárnej a maliarskej činnosti. Pražská vláda ho označila za vojnového zločinca, dokonca talianská polícia na oficiálny príkaz ho koncom januára 1948 zatkla a uväznila. Priateľom sa podarilo Hronského vyslobodiť, ale musel emigrovať na bezpečnejšie miesto. Vo februári 1948 odchádza do Argentíny, kde sa usadil v mestečku Luján (neďaleko Buenos Aires) a kde sa potom tvrdo prebíjal životom.

Spisovateľov odchod zo Slovenska bol premyslený, lebo nemohol žiť bez slobody. V mestečku Luján J.C. Hronský prežil spolu s rodinou neraz dramatické a ťažké chvíle svojho života. Pôsobil tu ako učiteľ, výtvarný návrhár v textilnej továrni, založil keramickú dielňu, navrhol kostolné maľby, spolu so synom zriadili fotoateliér i opravovňu klavírov.
Hronský hľadal cesty zblíženia slovenských kultúrnych síl v emigrácii, najmä založením Zahraničnej Matice slovenskej v roku 1959. Jej hlavné poslanie videl v šírení slovenského slova. Krátko po jej založení 13. 7. 1960 umiera.
O jeho smrti nevyšiel na Slovensku ani jeden nekrológ, či správa. Jeho túžba vrátiť sa domov sa predsa len splnila. 8. augusta 1993 uložili telesné pozostatky J. C. Hronského a jeho manželky Valérie na Národnom cintoríne v Martine.

VÝBER Z LITERÁRNEJ TVORBY:

Literárne dielo Jozefa Cígera Hronského je veľmi rozsiahle. Po básnických a prozaických prvotinách od roku 1920 tvoril až do posledných dní svojho života roku 1960, teda celých 40 rokov. V tomto veľkom časovom oblúku upravoval ľudové rozprávky a povesti, písal knihy pre deti a mládež, vydal zbierky noviel, desať románov, cestopisné črty z americkej cesty, pokúšal sa aj o dramatickú tvorbu. V mimoriadne priaznivej kultúrnej a literárnej atmosfére v 20. a 30. rokoch dvadsiateho storočia skoro každý rok vydával jednu či dve knihy. Tieto diela vychádzali hlavne v edíciách Matice slovenskej v Martine. Spisovateľ čerpal námety zo slovenskej dediny povojnového obdobia.

Próza: •U nás, Martin 1923
•Domov, Martin 1925
•Žltý dom v Klokoči, Praha 1927
•Medové srdce, Bratislava- Praha 1929
•Proroctvo doktora Stankovského, Bratislava- Praha 1930
•Chlieb, Martin 1931
•Podpolianske rozprávky, Martin 1932
•Tomčíkovci, Trnava 1933
•Jozef Mak, Martin 1933
•Sedem sŕdc, Martin 1934
•Jarný vietor a iné rozprávky, Martin 1938
•Pisár Gráč, Martin 1940
•Na Bukovom dvore, Martin 1944
•Šmáková mucha, Martin 1944
•Andreas Búr Majster, Bratislava 1970
•Na krížnych cestách, Buenos Aires 1966

Dráma: •Firma Moor, Martin 1926
•Červený trojuholník, SP 45, 1929, s.407-29; knižne In: Medové srdce
•Návrat, Naše divadlo 2, 1929, v prílohe Divadielko, s. 21-24

Próza pre mládež: •Najmladší Závodský, Kremnica 1924
•Kremnické povesti, Kremnica 1925
•Janko Hrášok, Kremnica1926
•Pod zúbkom, Kremnica 1928
•Smelý zajko, Martin 1930
•Smelý zajko v Afrike, Martin 1931
•Zakopaný meč, Martin 1931
•Brondove rozprávky, Martin 1932
•Zábavky strýca Kurkovského, Martin 1932
•Budkáčik a Dubkáčik, Martin 1932
•Sokoliar Tomáš, Martin 1932
•Zlatý dážď, Trnava 1933
•Zlaté hodinky, Martin 1934
•Strýcovo vrtielko, Martin 1935
•Tri rozprávky, Martin 1936
•Zlatovlasá sestra, Martin 1937
•Budatínski Frgáčovci, Martin 1939
•Tri múdre kozliatka, Martin 1940
•Traja bratia, Martin 1941

Cestopisy: •Slovenskou Amerikou, Martin 1940

Preložené diela: •Podpolianske rozprávky ( nemecky ) 1948
•Na Bukvovom dvore ( poľsky ) 1977
•Jozef Mak ( anglicky ) 1985

Jozef Mak

Román Jozef Mak je vrcholovým dielom Jozefa Cígera- Hronského. Skladá sa zo 75 kratších kapitol označených číslom. Odohráva sa približne v rokoch 1900- 1930 v chudobnom dedinskom prostredí. Hrdinom románu je Jozef Mak- obyčajný človek, ,,človek- milión“. V jeho mene je drobnosť, početnosť, mnohosť, teda nie výnimočnosť. Hronský zachytáva jeho osudy od narodenia po tridsiaty rok života.
Dej sa začína narodením Jozefa Maka, nemanželského syna chudobnej vdovy. Jozef Mak bol už vo chvíli svojho narodenia odsúdený na utrpenie a na to, aby svoje pocity nedokázal vyjadriť slovami. Narodil sa vdove po Janovi Makovi a nemal byť ani Jano ani Mak, pretože bol nemanželský syn. Syn z manželstva, jeho nevlastný starší brat, niesol meno Jano Mak. Jozefa nik nečakal okrem materinho strachu a nikto mu nič nedal. V to ráno, keď sa narodil, ho navštívil Ježiš a takto k nemu prehovoril:
,, Tu si, Jozef Mak? Tu. Neskoro som sa dostal k tebe na návštevu. Nemám už nič. Od včera chodím medzi tichými ľuďmi a všade niečo prosili odo mňa, do svitania neostalo mi nič. Všetko som rozdal, čo som mal. Ale, Jozef Mak, narodil si sa, a nik ťa nečakal okrem materinho strachu, nik ťa nevítal, neobdarúval, nuž dám ti aspoň to, čo ešte mám. Dám ti ukrižované ruky, tie mi ostali z tejto noci. Vezmi si ich a nehľadaj k nim ústa ani potom, keď budeš ľuďom rozumieť a keď ťa budú chcieť nahovoriť, aby si si ústa od niekoho požadoval“.

Detstvo Jozefa Maka bolo nešťastné, neradostné. Matka, aby mohla ísť za prácou, ho zverila staršiemu bratovi Janovi. Jano, hoci mal iba sedem rokov, musel vláčiť Jozefa na chrbte a starať sa o neho. Často plakal kvôli Jozefovi a v hneve ho aj bil. Jozef však mal rád staršieho brata, lebo ten mu niekedy rozprával pekné príbehy.
Malý Jozef dorástol, Jano mu často vykrikoval, že žerie z jeho, snažil sa jedlo zaslúžiť si prácou, musel kosiť, hoci ešte nedočiahol ani na ostrie kosy. Matka mu dojednala službu u Augusta Kubandu, pásol jalovinu, cítil sa tam dobre, nepotreboval Janov dom, nebol nikomu na obtiaž. Aspoň tam sa cítil slobodný a voľný.

Raz ho bača poslal do dediny, nad ktorou bola nebezpečná žiara. V požiari zhorel Makov dom. Matka sedela na začiatku dediny s vankúšmi. Krstná Meľošová zavolala Makovku a neskôr aj Jozefa, aby bývali u nich, hoci Meľoš nebol veľmi prajný človek. Jozefa to potešilo aj preto, že sa na neho začala pozerať pekná Maruša Meľošová. Spával v maštali a niekedy, keď bolo veľmi zima a Maruša prišla podojiť, zahrial jej Jozef oziabajúce nohy pod svojím kožuchom. Jozef bol driečny mládenec, Maruši závideli iné dievčence.

Kubanda nedodržal podmienky, za ktorých sa k nemu Jozef zjednal, preto Jozef odchádza do dediny, kde sa prvýkrát osamote stretáva s Marušou. Rodí sa medzi nimi pekná mladá láska.
Jozef si našiel prácu u drevorubačov. Stretne sa tam s Gregorom Biaľošom, na ktorého sa pýtala i jeho matka. Tuší, že to jeho otec. Práve jemu sa zdôverí, že by chcel postaviť dom. Biaľoš mu otvorene povie, že s jeho pomocou nemôže rátať. Jozef pochopí, že by tým pred svojou rodinou priznal otcovstvo. Bol by ho nenávidel, keby ho zbadal s matkou alebo keby bol k nemu dôverný. Prv než si vyriešia svoj vzťah, Biaľoša privalí strom. Pomáha ho zniesť na nosidlách, až v dedine si uvedomí, že sa mu ľudia môžu posmievať, že si znáša otca.

V dedine sa dozvedel, že zomrela Hana Meľošová, chýba mu. Bola otvorenejšia, hoci neporiadnejšia než iní ľudia v dedine. Rada sa prihovorila, bola k nemu láskavá, bola by sa potešila, že sa rozhodol postaviť dom.
Jozef dom dostaval, ale Marušu ani matku doň nedovedie, musí ísť na vojenčinu. Keď odchádzal od svojej chalupy, bolo mu tak, akoby mu pol srdca zobrali.
Ako vojak sa dostal do Viedne a do Hercegoviny. Keď z domu dlhšie nedostal list, domyslel si, že Maruša sa vydala a matka zomrela. Po prepustení z vojny si cestou domov zarábal prácou (v Komárne, v Ostrihome). Popritom kšeftoval s tabakom a zarobil veľa peňazí.
Keď sa vracal z vojenčiny, ako prvého človeka stretol Cigána Imra, ktorý mu povie, že sa Maruša vydala za brata Jana. Takmer nereaguje, stratí reč a nenachádza ju celkom ani vtedy, keď vo svojej chalupe nájde Marušu. Je zhrozený nad tým, ako Maruša vyzerá. Po chorobe má rapavú škaredú tvár. Dozvie sa, kedy matka umrela.
S Janom ide robiť k drevorubačom, s údivom pozerá, že jeho brat je medzi ľuďmi zhovorčivý, dobroprajný, len svoju ženu zbil zakaždým, keď zišiel z hôr.
Jozef sa po čase oženil, zobral si pokornú, poníženú, pracovitú Julu, hoci ju nemal rád. Sedem rokov bývali spolu s Janom a Marušou. Jozef nevedel zabudnúť na svoju bývalú lásku a klamal Julu s Marušou.
Jednu z ďalších zím vojaci zavolali Jozefa do Komárna. Bol tam aj Ivan Pietor, chlapík, ktorého zhodili z hodnosti slobodník preto, že sa zastával Slovákov.

Jozef o jeho reči nemal nikdy záujem, ale keď sa páni vypytovali na jeho názory, povedal, že sa mu jeho reči zdali pravdivé. Páni mali z Hájnice svedectvo, že Jozef povedal o maďarónovi Bánócim, že si zašpinil meno aj hubu, keď sa pomaďarčil. Vypytovali sa ho aj na slovenský snem, ale o tom nemal Jozef ani poňatia. Nakoniec ho zatvorili, lebo počas služby politizoval.
Päť mesiacov sedel, kým ho súd nenariadil odviesť do Brezna, kde ho čakala Jula so synkom. Jedenásťkrát ho bola vyčkávať. Jozef nedokáže ukázať radosť ani lásku, nepatrí sa mu okato všímať si synka. Nesie si ho na rukách do dediny.

V dome je chorý Jano a ľudový liečiteľ Aduš. Maruša menej pije a pokúša sa byť blízko pri Jozefovi. Jozef sa jej ťažko bráni. Má hrôzu z jej tváre, má výčitky, keď sa ocitne pri nej bližšie ako by mal, ale nemôže proti tomu nič robiť. Ľudia si ťažko hľadajú prácu, z ich doliny idú až za Košice. Jozef sa rozhodne ísť rúbať do liptovských hôr. Ešte prv než išiel do hôr, Maruša ho žiadala, aby prišiel opraviť podmostice do Meľošovie domu. Zistí si, kedy ide Maruša do kostola, a vyberie sa k Meľošovi. Možno ani nechce odísť, kým nepríde domov Maruša, a tá sa k nemu vášnivo pritúli.

Starý Meľoš je slepý, ale vytuší, za čím Jozef chodí do chalupy. Prestane sa s ním rozprávať ako kedysi. Jula cíti, že Jozef jej uniká, ale naďalej trpezlivo trpí, hoci Jozef by prijal, keby oňho bojovala.
Maruša stráca kontrolu nad svojím citom, náruživosť znetvorenej tváre je Jozefovi čoraz protivnejšia.
Jozef vidí, že sa Jula trápi, ale nenájde silu prejaviť svoj cit. Ich synček sa pustí chodiť. Jula sa nebojí vysloviť meno Marušino a Jozef chce zahlušiť jej meno tak, že zbije Julu.
Nie je to už ustupujúca Jula, začína byť silná. Prinúti Jozefa, aby sa k nej priblížil, aby prevravel. Jozef cíti, že v najintímnejších chvíľach sa mu Jula odcudzuje, mala hrôzu z jeho láskania. Keď sa dozvie, že Maruša Jožkovi Hiriačkovi - dedinskému bláznovi - sľúbila Julu, ak neprezradí, že ich videl v maštali, oslobodzuje sa spod Marušinho vplyvu. Zostáva mu po jeho veľkej láske len hnus.

Maruša sa opitá utopí pri zváraní bielizne, musel ju nebohú zaniesť otcovi do domu.
Jozef je opäť pri rubačoch a od cudzích ľudí sa dozvie, že Jula čaká druhé dieťa. Jula to nepovedala ani jemu, ani iným, to len babica vybadala, čo je vo veci. Bála sa o tom s Jozefom hovoriť, lebo nevedela ako vyžijú s ďalším dieťaťom.
Jozef sa navyše od Bánóciho dozvie, že dom, ktorý tak ťažko staval nie je jeho. Má naň právo aj Jano, lebo bol postavený na Makovom pozemku. Svoju polovicu Jano predal práve Bánócimu. Jozef ide pracovať ako kočiš k tomuto človeku, aby mal peniaze na odkúpenie polovice svojho domu.
Jano už pred časom zmizol a s ním zmizla aj Adušova truhlička. Jozef ho vo svete stretne ako Adušovho nástupcu, nechce sa vrátiť domov.
Jule sa narodí druhý syn, Jozef so zvlhnutými očami sa skláňa nad svojou dobrou, trpezlivou ženou a obyčajnými rečami zahládza to, že sa cíti šťastný. Zblížili sa nad kolískou novonarodeného vo štvrtok a v pondelok Jula umrela.
Jozef prežil prvých tridsať rokov, čaká ho ďalších tridsať rokov vo svete, kde mu všade niečo vezmú a niečo pridajú. Ale obyčajný Jozef Mak vydrží všetko.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk