Dramatická tvorba - historické tragédie
1. - z dejín Veľkej Moravy a z dejín slovensko-uhorských
- Bitka u Rozhanoviec
2. - drámy čerpajúce námety z dejín Srbsko-uhorských
- Chorvátska Helena
3. - drámy lžidimitrijovských nepokojov v Rusku

P. O. HVIEZDOSLAV (1849 Vyšný Kubín- 1921 DK)

(realizmus)
- pochádzal zo zemianskeho rodu
- začal chodiť na gymnázium v Miškovci, čoskoro patril medzi najlepších žiakov
- začal písať pod vplyvom maďarského básnika Petófiho
- nap. prvotinu: Básnické prviesenky Jozefa Zbranského - venované sú Andrejovi Sládkovičovi. Autor v nich vyjadruje lásku k rodnému kraju - Orave
- študoval na právnickej akadémii v Prešove, kde sa iniciatívne zúčastňoval na príprave almanachu N a p r e d
- v r. 1875 si zvolil pseudonym Hviezdoslav
- v máji 1876 si vzal za manželku Ilonu Novákovú
- 20 rokov pôsobil ako advokát v Námestove

LYRIKA:

b. zb.: SONETY (skladá sa z 21 básní)
- básnik sa v nich zamýšľa nad záhadami vesmírneho sveta, nad možnosťami ľudského poznania, zraňuje ho "zloba a neprávosť" pozemského života, chce od neho uniknúť do sveta fantázie, básnickej tvorby, ale nakoniec spoznáva, že jeho miesto je na zemi, v strede spoločenských zápasov
(Sonety nastoľujú protiklad medzi ideálnym svetom umenia a bolestnou skutočnosťou. Vyznievajú však jednoznačnou výzvou primknúť sa k skutočnosti a podstúpiť s ňou zápas v mene pravdy a spravodlivosti.)

lyrický cyklus: LETOROSTY - skladá sa z 3 častí (cyklov):
1.(Čo dávam, dávam z úprimnosti duše) - autor naznačuje program svojej tvorby. Chce, aby jeho poézia bola pravdivá, bez okrás. Pravda je jeho životným krédom "mne odporným, čo prírode sa prieči, len pravdy si ctím prostý obličaj"
2.(Čierny rok) - obraz vnútorného života básnika v ťažkých časoch života, keď postupne strácal svojich najbližších. "Čierny rok" -> smrť matky, otca, brata. Smrť najbližších núti Hviezdoslava zamýšľať sa nad zmyslom ľudského života. Z mučivého uvažovania ho oslobodzuje spoznanie, že je to tvorivá práca, ktorá predstavuje najvyššiu hodnotu a dáva zmysel ľudskej existencii.
3.(Primknutie sa k ľudu)?- básnik postupne prechádza od osobných bôľov k problémom života slovenského ľudu. Osvojuje si spôsob jeho sociálneho nazerania na skutočnosť, podrobuje ostrej kritike vykorisťovateľskú morálku a príživníctvo. V b. Ó, prečo som nie víchrom - si žiada mať ničiacu silu ako víchor, búrny oceán alebo sopka, aby mohol zmietnuť všetkých tých, čo žijú na úkor mozoľnej práce ľudu.
Nádej a výzvu vyjadruje v b. Ó, mládež naša, tys° držiteľkou rána. Básnik vidí mládež ako optimistickú a veselú. Nabáda ju k pracovitosti a rozširovaniu vedomostí. Dopraje jej aj zábavu. Vyzýva ju, aby sa ujala vedenia a navrátila: "Raj nám stratený".
báseň K vám urodzeným, veľkomožným - obviňuje pánov, za to, že ľud zavrhli a odklonili sa od neho, hoci je základom jeho bytia. V závere skladby je presvedčený, že dôjde k zmenám v živote slov. národa.
Letorosty uzatvára prekrásnymi spomienkovými básňami na matku (Priadka) a otca (Roľník).

PRÍRODNÁ LYRIKA:

PRECHÁDZKY JAROM - v poézii chápe autor človeka ako súčasť prírody. Pre básnika je príroda inšpiračným zdrojom, čerpá z nej fyzické i duševné sily. Básnika očaruje krása prírody, ale zároveň pociťuje kontrast, že človeku s rokmi ubúda síl, no príroda sa každoročne obrodzuje (obnovuje).

PRECHÁDZKY LETOM - úvodnou básňou je oslava slnka: Hymnus o slnku. Slnko je darcom života, básnik opisuje prácu ľudí na poli a piesne ľudí pri práci. V básni Zvážajú z poľa - vrcholí básnikova filozofia. Autora zaujal žatevný voz. „Ide veľkolepý povoz/ po veličavie, jasný, vysoký/ akému patrí celá zeme šír."
Zaznieva tu Hviezdoslavova filozofia prírody, zrodu i zániku človeka a filozofia práce, ktorá je nezničiteľným darom človeka nezničiteľnej prírode. Voz vezie najskvostnejší náklad: pot, námahu a mozole človeka. Opovrhuje povaľačmi, nechce, aby jedli z práce iných. V skladbe dokázal, že človek je súčasťou prírody, hoci fyzicky zaniká, zostáva po ňom práca. Človek zostane večne živý prácou

cyklus: KRVAVÉ SONETY - (skladajú sa z 32 sonetov)
- vyjadruje tu protest proti 1. sv. vojne, patria medzi najlepšiu našu aj svetovú protivojnovú poéziu. V 1. časti autor vykresľuje hrôzy vojny a jej dôsledky.
„ A jak v žne postať zbožia líha zrelá,
pod kosou, radom váľajú sa telá."
Trápi ho otázka, kto je za túto hrôzu zodpovedný. Zisťuje, že je to egoizmus a ziskuchtivosť jednotlivcov, skupín a národov. Vojnu odcudzuje ako ľudské zlo, ako strašnú krivdu páchanú na ľudstve. S trpkou iróniou sa zamýšľa nad človekom, ale trápi ho i osud Slovanstva a vlastného národa.
V záverečných sonetoch vyslovuje túžbu po mieri, vieru v ľudskejšiu, spravodlivejšiu (lepšiu) spoločnosť.

ZEMIANSKE EPOSY:

EŽO VLKOLINSKÝ - dejiskom je Vlkolín. Syn Ežo sa dostáva do konfliktu so svojou matkou Esterou, kt. nesúhlasila s tým, aby si jej syn - zemiansky potomok, zobral za ženu sedliacke dievča Žofku Bockovie. Eža pritúli jeho strýko Eliáš a v jeho dome bola aj 4 dni trvajúca svadba, kt. sa stala predmetom básnikovho realistic. zobrazenia ľudovej múdrosti, humoru a životu vôbec. Na svadbe si začne vymieňať názory strýko Eliáš so starým sedliakom Blaškom, ale so stúpajúcou náladou stoja zrazu proti sebe dva svety: zemania a sedliaci. Keď nadobudol spor hrozivé rozmery a zemania v ňom dokazujú svoju nadradenosť a vynášajú svoje prednosti nad sedliacstvom, svoje zásluhy a práva, Ežo sa prejaví ako zásadný odporca feudálnych prežitkov:

„Sme rovní! Áno zeman, nezeman,
v tom rozdielu viac niet.
Kto inakšie dnes vraví - nezná časy
Alebo je zatvrdilý - čo je nerozum."