1

1.Vysvetlite podmienky vzniku a odkaz staroslovienskej kultúry a jej vzdelanosti dnešku .
Definujte a analyzujte epický literárny žáner z ukážky č. 1
2.Uveďte ako prebiehal vývin slovenského spisovného jazyka od 9. storočia po súčasnosť; použite ukážky. Definujte pojmy : jazyk, formy jazyka , jazykové disciplíny, kodifikácia.


Ukážka č.1
Kliment - Život Konštantína

Keď bol v Benátkach, zhromaždili sa proti nemu latinskí biskupi a kňazi i mnísi, ako havrany proti sokolovi, a vyzdvihli trojjazyčný blud, hovoriac : „Človeče, povedz nám, prečo si učinil teraz Slovienom knihy a učíš ich, ktorých nikto iný predtým nevynašiel, ani apoštolovia, ani rímsky pápež, ani Gregor Bohoslovec, ani Hieroným, ani Augustín ? My len tri jazyky poznáme, ktorými sa sluší v knihách sláviť Boha : hebrejský, grécky a latinský.“
Odpovedal im Filozof :“Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako? Alebo či slnce tak isto nesvieti na všetkých ? ( parafrazovaný citát z Matúša :5 :45 ) A tak vy nehanbíte sa , tri jazyky len uznávajúc a prikazujúc, aby všetky ostatné národy a plemená boli slepé a hluché? Povedzte mi, Boha robíte bezmocným, že nemôže toto dať, alebo závistlivým, že nechce? My však národov mnoho poznáme, knihy majúcich a Bohu slávu vzdávajúcich každý svojím jazykom. Ako známo, sú to tieto : Arméni, Peržania, Abazgovia, Iberi, Sugdi, Góti, Avari, Tyrsi, Kozari, Arabí, Egypťanie, Sýri a mnohé iné. Ak nechcete podľa toho pochopiť, aspoň z Písma poznajte sudcu...“

Ukážka č.2
Konštantín Filozof - Proglas

„Proglas jesm svętu jevangel ju : jako proroci prorekli sąt priežde,
Christ grędet s b rat język , sviet bo jest v semu miru semu.“
/ Evanjeliu svätému som Predslovom : ako nám dávno sľubovali proroci,
prichádza Kristus zhromažďovať národy, pretože svieti svetlom celému svetu /

Ukážka č. 3
Anton Bernolák - Gramatika Slavica

„I Boháč ĺen dwe v Nosi Ďírky, gako chudobní.
Hněv a Gazyk na Uzde Mag.
Beda temu Domowi, kde rozkazuje Ťela Wolovi.“

Ukážka č. 4
Ľudovít Štúr - Náuka reči slovenskej

„Slov teda visloveňja patrí podstatně k tvoreňú a je jeho dovršeňjas. Ono Slovám dáva život a privodí ich k svojmu učeňú, lebo len slovo dobre vislovenuo muože vijadriť ten pomisel, ktorí je doňho vložení a tak ono dopomuože slovu k opravdivej bitosťi. Slovo zle vislovenuo určeňja svojho alebo celkom ňedosjahňe alebo na ceste k podstaťi svojej zablúďi....“
„Najčistejšje a najpekňejšje po Slovenskí hovorí sa v samích Tatrách, v strjedku ích najzavrenňejšom : Liptove, Orave, Turci, Hornom Trenčíňe, v hornej Ňitre, Zvoleňe, Ťekove, Honťe, Novohraďe a aj vo veľkej čjastke Gemera...“



2


1.Porovnajte ideály a chápanie človeka staroveku a renesancie a definujte ich posolstvo. Vymenujte znaky antickej tragédie ; uveďte jej vznik a klasické členenie.
2.Uveďte útvary a výskyt rečníckeho štýlu. Určte z ukážky ( podľa vlastného výberu ) : prízvuk, dôraz, pauzu, melódiu hlasu a tempo reči.

Ukážka 1
Sofokles - Antigona po smrti muža mohla by mať druhého,

aj dieťa z druhej lásky, prídu o toto.
Ó, ty môj hrob! Ó, svadobná ty moja sieň! No pretože mám mŕtvych oboch rodičov,
Ó, tmavá skrýša, do ktorej sa uberámuž nikdy nebudem mať brata žiadneho.
zo sveta k svojim drahým, ktorých toľko užNuž preto som ti dala prednosť pred nimi.
si vzala, Persefona, k mŕtvym v podsvetí ! Lež Kreon vidí iba drzú odvážnosť
A ja z nich najbiednejšia, ja z nich posledná,a zločin v tejto veci. Lebo preto len
tu kráčam, skorej ako môj čas nadišiel !ma odsúdil a z kruhu živých odvádza,
No nádejou sa kojím, že až prídem ta,skôr než mi k pocte zneli piesne svadobné
môj otec privíta ma, aj ty, drahá mať, a než som lásku mužov a detí poznala.
ba aj ty, brat môj. Veď som vás ja umyla Ach, bez priateľov, úbohá a nešťastná,
a vlastnoručne ustrojila po smrtido tmavej hrobky musím živá zostúpiť !
a svätú obeť vyliala som na váš hrob.A čo som zneuctila? Ktoré z božských práv ?
A teraz, Polyneikos, že som do hrobuAch, načo ešte k bohom zraky upierať ?
ťa vložila , mám , hľa, túto odmenu !A načo volať o pomoc? Veď zbožný čin
No konala som čestne podľa rozumných.sa mi tu vyčíta, hľa, ako bezbožnosť !
Bo ani keby som sa bola dočkalaNo ak to majú za správne aj bohovia,
už detí, ani keby mi bol zahynultak potom trest svoj budem znášať pokojne.
muž, nikdy by som nepodnikla tento čin.Lež ak sú títo vinní, nech ich nestihne
Však aký dôvod zdôvodňuje túto reč? nič horšieho, než na mne krivo spáchali !

Ukážka č. 2
William Shakespeare - HAMLET

Guildenstern :Poslali po nás, princ.
Hamlet : Byť; či nebyť - kto mi odpovie,
čo šľachtí ducha viac : či trpne znášať
Poviem vám prečo, a tak mi nemusíte vyzrádzať,
strely a šípy zlostnej Šťasteny,sľub mlčanlivosti, ktorý ste dali kráľovi a kráľovnej,
či pozdvihnúť zbraň proti moru biedostane neporušený. V poslednom čase –
a násilne ho zdolať ? Umrieť, spať – neviem prečo – vyprchala zo mňa veselosť,
nič viac, a namýšľať si, že tým spánkomzriekol som sa všetkých doterajších návykov.
sa končí srdca bôľ a stovky hrôz,Ide to so mnou dolu vodou i táto krásna stavba,
čo sú nám súdené; tak umrieť, spať –naša zem, prichodí mi ako pusté predhorie.
či v tom je méta našich túžení ?Ten nádherný vzdušný baldachýn, pozrite,
Spať – azda snívať – to nás zaráža,tá smelá vznešená strecha posádzaná zlatými
čo prisniť sa nám môže v spánku smrti,ohníkmi – to všetko vnímam ako odpornú zmes
keď unikli sme svetským krútňavám.morových výparov ... Aké majstrovské dielo
A človek zaváha – tie obavyje človek ! Aký vznešený je myslením, aký
nám predlžujú strasti života.neobmedzený v schopnostiach, v zovňajšku
Veď kto by znášal bič a posmech čias,i pohybe, aký rýchly a obdivuhodný v konaní,
bezprávie tyranov a spupnosť pyšných,aký anjel v chápaní, aký boh : najdrahší
žihadlá ohrdnutej lásky, krivdu,šperk sveta, vzor tvorstva ! A jednako - čo
svojvôľu úradov a ústrky,pre mňa znamená tá kvintesencia prachu ?
čo schopný od neschopných utŕži,Nie, nemám zaľúbenie v mužoch ani v ženách,
keď poľahky je možné pokoj nájsťhoci to svojimi úsmevmi naznačujete.
jediným bodnutím; kto by sa vláčil
Hamlet : Ukáž ! ( Vezme do rúk lebku ) ...........
v pote tváre s bremenom života ?... Prosím ťa , Horatio, rád by som počul jednu vec.
Horatio: Čo to má byť, princ ?
Hamlet : Myslíš si, že Alexander Veľký vyzerá v hrobe tiež takto?

3

1.Charakterizujte osvietenské myslenie . Objasnite a dokážte citátmi jednotu osobného a vlasteneckého v Slávy dcére a v romantickej Maríne .
2.Vysvetlite veršový systém ukážok a pojem sonet (znelka). Vyhľadajte príklady na metaforu a symbol, a prirovnanie a zápor .
Poukážte na hlavné rozdiely slovenčiny a češtiny ( hláskoslovné, tvaroslovné )

Ukážka 1
Ján Kollár – Slávy dcéra

Aj , zde leží zem ta před okem mým slzy ronícím,
někdy kolébka, nyní národu mého rakev .
Stůj; noho! posvátná místa jsou, kamkoli kráčíš,
k obloze, Tatry synu, vznes se, vyvýše pohled,
neb raději k velikému přichyl tomu tam se dubisku,
jenž vzdoruje zhoubným až dosaváde časům.

Jestli Slávy rumy ještě vstanou„Zřiďte obec, jedním jménem zvanou,
rukou vaší, přiští potomci,pevnou, ať ji cizí holomci,
věřte zkušenému vědomci,svornou, ať ji vlastní lakomci
jehož ústa tu k vám radu vanou :nezbourají novou zase ranou;

údy mnohé, hlavu jednu mějte,To nás cestou posud vedlo křivou,
vyrostlou však z těla vašeho,vy se chraňte bludu našeho,
černé s bilým nikdy nemíchejte !a vlast stvořte čistou, trvanlivou.“

Mlčím, váhám; rázem rukou v ňadra sáhnu,
srdce vyrvu, na dvé rozlomím:
„Na,“ řku, „ jednu vlasti pûlku, druhou Míně.“


Ukážka č. 2
Andrej Sládkovič – Marína

Slovensko mladé, rodisko mojeChcel bych vás objať, kraje rodiny !
aj mohyla mojich kostí !Náručie úzke, šíry cit :
V tebe mám pekných obrazov dvojejak mi je sladko v ňadrách Maríny
a dvoje veľkých ľúbostí ! –objatie vaše pocítiť !
Ako je krásna tá moja deva,Jak mi je blaho nič, nič nežiadať
aká k nej ľúbosť vo mne horieva;z objemu v objem naveky padať,
tak ty a k tebe, otčina !troch nebies slasti prijímať !
Ako tyś pekná, krajina moja,Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne,
ako mladistvosť milá mi tvoja;Marínu drahú v peknej otčine
Tak pekná, milá Marína !a obe v jednom objímať!

...možno mi ústam smädom umierať,
možno mi žialiť v samote,
možno mi život v púšťach zavierať,
možno mi nežiť v živote,
možno mi seba samého zhubiť ! –
nemožno mi ťa neľúbiť !


4

1.Predstavte Ľudovíta Štúra ako tvorcu slovenskej estetickej koncepcie a formovateľa romantickej generácie a jej princípov formou diskusného príspevku .
2.Vysvetlite pôvod a význam ľudovej slovesnosti a uveďte príklady na každý druh. Poukážte na inšpiráciu štúrovcov ľudovou poéziou napr. vznik slovenskej hymny, symboly. Vyhľadajte v ukážke č. 3 poetizmy.

Ukážka č. 1
Ľudovít Štúr – O národných piesňach a povestiach plemien slovanských

Nieto spevnejšieho národa na svete od Slovanov. Nachádzajú sa i u druhých národov piesne, očuť i tam spevy, ale ich nikde nie ani toľké množstvo, ani sú nie toľkej krásy, jako u nás. Čokoľvek z koľaje každodenného života vystúpi, čokoľvek sa nad obyčajnú obecnosť v živote povznesie, všetko prechádza u Slovanov do piesne a v speve sa ozýva, tým usedavejšom alebo vznešenejšom, čím neobyčajnejšie sú výjavy, ktoré sa dotkýnajú duše a vyludzujú spev. V speve hovorí Slovan k svetu, z pokolenia na pokolenie; v speve sú jeho najvrúcnejšie city, jeho najmilšie výtvory obrazotvornosti a celá jeho myseľ zložené. Národy indoeurópske, ktorých Slovan je brat najmladší, vyslovujú všetky, každý na svoj spôsob to, čo v sebe skrýva a čím zahorela duša ich ...... Goethe povedal, že sochy sú skamenelé tóny, u nás teda u Slovanov budovy, sochy a maľby predchádzajúceho sveta rozpustili sa v tóny, hlasy alebo spevy.

Ukážka č. 2
Nad Tatrou sa blýska,To Slovensko naše,
hromy divo bijú,dosiaľ tvrdo spalo,
zastavme ,ich bratia,ale hromy - blesky
veď sa ony stratia,vzbudzujú ho k tomu,
Slováci ožijú!aby sa prebralo.

Ukážka č. 3
Ján Botto – K mladosti

Piesne treba, búry treba !Piesne treba, blesku treba !
Čo zatrasie štyri strany,Čo krížom – krážom dva svety
čo razom strie, razom zmeliestrelou Perúna preletí,
modly, tróny spráchnivelie,čo prenikne v špik i kosti,
čo zdrúzga putá i knuty,čo zažne srdcia mladosti
i všetky krivé rozumy,v požiar velikých obetí:
i nadutej pýchy dumy,iskra za iskrou nech letí
ich vežou Bábel zarúti.Do výsosti, do výsosti ! -
Že tmavé nebo nad nami
Novej piesni zaznieť treba,zjasá novými zorami
piesni, mladosť, hodnej treba !slávy, krásy, velebnosti !
Čo zhrmí jak na počiatku
Slovo „Staň sa!“ z Tvorca hrudi
i vyvolá z živlov zmätku,
nové svety, nových ľudí !

Ukážka č. 4
Janko Kráľ – Jarná pieseň ( úryvok )

Zakukala kukulienka jarnú, čerstvú nôtu,
vyvolala zas celý svet ospalý k životu.
Slobody hlas mocný budí zase všetky zeme :
A my chlapci podtatranskí, či sedieť budeme?


5

1.Aplikujte na ukážkach hlavné znaky ľudovej a subjektivizovanej balady. Poukážte na význam gradácie v tomto žánre.
Porozprávajte obsah balady z ukážky č. 1 . Hľadajte alegorické a Kráľove autobiografické črty.
2.Vyberte z textu a charakterizujte : slovenských chlapcov , rodičov , Janka .

Ukážka č. 1
Janko Kráľ – Zakliata panna vo Váhu a divný Janko

Trebárz ich je päťdesiat, ako jeden žijú,Majú syna jedného, v ňom všetko skladajú,
má jeden groš, lebo dva, to všetci prepijú.dobreže doňho duše svoje nevlievajú;
Všetci sú za jedného, hocaj v akom kríži;to, čo sami nemajú, by mu vďačne dali,
akonáhle len jednému, dáky čert ublíži,dobreže ho na rukách nenosia od mali.
každý skočí – na seba cedilo zahodí,Nedbali by, čo by bol vždy len chlapček malý,
dva nože cifrované do opasku vhodí,by takého znachora vždy k srdcu tískali.
mrie za brata, vezmúc si valašôčku svoju:Synček je veľmi divný, nikdy nie veselý,
za takých dobrých chlapcov dal by dušu moju !hrdý, ukrutný, divý, hockde taísť smelý;
Či znáte ten tichý kraj, kde večer mamičkunikoho si neváži, nikomu nedvojí
deti prosia o jednu národnú pesničku,v ľuďoch lásky nehľadá, hnevu sa nebojí;
lebo o dáku hádku a o dáku povesť;ľudia ho nenávidia, on sa chce vypomstiť,
že nebudú radšej, vraj, na ráno pýtať jesť,jemu všetko jedno je : dneska či zajtra hniť.
že nebudú záškodné, nebudú šantuvať,Otec ho ako koňa mláti od maličká,
že budú mamičku napotom počúvať.s plačom ho napomína biednučká mamička;
V tom kraji tam pri Váhu, kde milá rovinka,ale čo sám archanjel prvší z neba stúpi,
býva v jednom domčeku úprimná rodinka.ver´Janík ani tomu na krok neustúpi.
Dobrý mužík s ženičkou vo večnom pokoji,Kamarátstva netrpí, na sebe prestáva,
žijú ak´dve halúzky v háji obidvoji,samotný na nábreží on Váhu sedáva :
vietor keď ich pokníše, ale ich nezláme -často keď s koňmi idú za rána bieleho,
takéto my manželstvá, mešťania neznáme.ešte ho tam vídajú, chudáka smutného.

Na doline v šírom poli A vraj práve na VstúpenieKtorý šuhaj sa v to vezme A ten potom čokoľvek chce,
na tej tichej vodičke keď odíde preč stríg zhon,šaty naopak si vziať či to striebra, či zlatá,
povedajú starí ľudia a keď tanec držia čerti,doprostred Váhu skočiť, to mu všetko hneď vyplatí
o zakliatej paničke. tá panna vychádza von že ju môže hneď odkliať. Tá panna už odkliata

Ukážka č. 2
Ján Botto – Žltá ľalia

„Idem , idem moja žena –„Idem, idem, moja žena -
už som tu von po ramená,už som tu von po kolená,
idem, idem spod prahu :idem, idem spod prahu,
čis´držala prísahu ?!“čis´držala prísahu ?!“

Jaj kohútky spievajte,Vrznú dvere. „Tu ma máš!“
zamoriť ma nedajte !Žena moja, či ma znáš ?
Letí, letí milý ku mne ,Boj sa ženo, či neboj :
lebo hnedky bude po mne !Tys´ moja a ja tvoj !“
Vtom ju pojme do náručia –
on rumenie, ona bľadne :
kohút spieva – rieky hučia –
i všetko sa vraz prepadne


6

1.Vysvetlite z akých spoločenských pomerov pramení romantický vzdor v tvorbe Sama Chalupku a Jána Bottu. Uveďte literárnych hrdinov.
2.Vyhľadajte v ukážkach trópy a figúry a vysvetlite ich funkčnosť : metafora, metonymia , kontrast, prívlastok - epiteton , opakovanie, hyperbola, zvolanie. Definujte strofu, verš a rým.

Ukážka č. 1
Ján Botto – Smrť Jánošíkova

Ľudia – hej! Ľuďmi radi menujú sa oni,
tí čo ľudské i božské šliapajú zákony.
Zákon je len jeden u nich, jeden zákon vlčí;
právo v putách – a pravda na hraniciach blčí.
Zomrieť ? tak výrok, dobre, ja chodil po zboji;
ale kto viacej zbíjal, ja či kati moji?!
Ja chodil po zboji, po tom šírom poli,
aby som zabudol o ťažkej nevoli,
ja chodil po zboji poľanou bezdrahou,
aby som naučil pravde pyšných vrahov;
ja chodil po zboji, za slobodou zlatou,
aby som rozrážal putá svojich bratov.
Sloboda, sloboda, slobodienka moja,
pre teba mne páni šibenice stroja !

Ukážka č. 2
Samo Chalupka – Mor ho !

Slovenský rod ich poslal zo slávneho snemu,Kde naši? – Hojže, Tatro, jasných orlov mati !
aby išli s pozdravom k cárovi rímskemu.Nikdy sa ti tá tvoja detva už nevráti.
Oni čelom nebijú, do nôh nepadajú :Páč ! Nad valným Dunajom krvavé pobrežia :
taká otroč neznáma slovenskému kraju ;tam ti tvoji synovia povraždení ležia.
lež božie dary nesú, chlieb a soľ cároviNeostal, ani kto by tú zvesť niesol bratom :
a smelými sa jemu primlúvajú slovy :Bratia vám za česť rodu padli v boji svätom.
Národ slovenský, kňažstvo i staršina naša,Lež každý na junáckej spočíva posteli,
kroz nás ti, slávny cáre, svoj pozdrav prináša.na kope vrahov, zbitých od jeho oceli.
Zem tá, na ktorú kročiť mieni tvoja noha,Už nežije, a ešte hrozí tá tvár bledá,
To je zem naša, daná Slovanom od Boha.tá ruka zmeravená meč odjať si nedá.

A človek nad človeka u nás nemá práva :A cár s okom sklopeným na bojišti stojí :
sväté naše heslo je : Sloboda a sláva ! -A čo? – Azda tých padlých Slovanov sa bojí ? -
Neraz krásnu vlasť našu vrah napadol divý :Nie, lež bezdušné svojich hromady tam vidí
na púšť obrátili sa bujné naše nivy;a zo svojho víťazstva radovať sa stydí.
mestá ľahli popolom : a ľud náš úbohý,No zahyň, studom večným zahyň, podlá duša,
bitý biedami, cudzím dostal sa pod nohy.čo o slobodu dobrý ľud môj mi pokúša.
Bláhal už víťaz pyšný, že si bude pástiLež večná meno toho nech ovenčí sláva,
vôľu svoju naveky po slovanskej vlasti,kto seba v obeť svätú za svoj národ dáva.
a žiť z našich mozoľov : ale bláhal darmo !A ty, mor ho! – hoj ,mor ho! detvo môjho rodu,
Dal nám Boh zas dobrý deň; zlomili sme jarmo.kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;
A tí, krutým železom čo nad nami vládli,a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom :
kdeže sú ? – My stojíme; ale oni padli -Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.

7

1.Zaraďte Andreja Sládkoviča a Pavla Országha – Hviezdoslava do literárneho obdobia. Poukážte na kontrast života spoločenských tried : priority, práca, postoj k šťastiu a pod.
2.Nájdite v ukážkach prirovnanie, zvukomaľbu , poetizmus a ( podľa vlastného výberu ) lyrický opis postavy alebo chalupy a kaštieľa .

Ukážka č. 1
Andrej Sládkovič – Detvan

Neuzeraj sa v cudzom zrkadle –Čierna kabanka plecom visiaca,
Každý svet má svoju koľaj,širák kvietím operený,
Nechoď sa hľadať v časy zapadlé,červená stužka kvietím letiaca
Na vlastný čas sa odvolaj ! –a obličaj ozorený,
Never, že ľud ten, čo ovce pasie,a mladý fúzik a briadka mladá,
Pred budúcnosťou svojou sa trasie –a sokolieho oka lampada,
Moc zrodí čas, čas moc zmorí ;a vrkočov havraních pár,
Boh barlu cenou berly ocení,a na opasku ligot storaký,,
Boh ovce v obce ľahko premení,a ľahkých krpcov dlhé návlaky:
Boh zo stád štáty utvorí ! -to zmenilo tanečníc tvár.

Ukážka č. 2
Pavol Országh – Hviezdoslav - Hájnikova žena

Ó, blud! Ó, podvod, hlúpy sen!Jak hniezdo v tesnu parutí
Ó, koľko krahulcov a kaní !v úkryte košatého krovia :
Ó, koľko krkavcov tu kráčev hôr neprehľadnom zákutí
a krúži v strehu kol a kol...chalupa čuší hájniková.
Tak bezpečne si stáva tu,
Povedia : - ľud sám si na vinebez prepychu, bez závratu,
za svoje bôrgy, handry, špiny,uprostred okrúhleho lázku,
za brlôh, vo ktorom sa váľa,rozvitom jak by na obrázku :
mrav drsný, v suk jalovca stuhlý –istejšie, pyšný nežli hrad,
nech, keď má robiť, nezaháľa,čo predkov neslýchaná sila
nech vetché nepodpiera uhly...do výše – by ho nedostať -
však v strachu, že by podkopali -
i tam na samorostlý sklad,
na tvrdé temä žulo-skaly
Svet nazdá sa, že k žitia blahuz balvanov skalných postavila,
je treba zbytok všetkých vecí :skiaď večne pozoruje, číha,
skvost, prepych, nádhera a hoj,- pod sebou majúc šíry kraj,
dážď zlata, požehnaní príval –kút každý jeho, záhyb, taj -
hneď v splnku, o čom človek sníval ;na postup snažieb, udalostí,
na príchod dobrých i zlých hostí,
To však omyl. – Blaho pravé jak a čo veští kraja kniha ...
vždy iné malo podmienky,Chalupa – tá sa neľaká
a navzdor, že je klenotom,nič takého. Bo nezastala
čo najviac váži životom,si vyzývavo na štít brala,
napospol skrovné boli predsinadutá vzdorom krutovlád
nuž nemá príčiny sa báť,
že mam ju zvráti, podtne pád.


8

1.Charakterizujte uplatnenie realizmu ako literárneho smeru v európskej literatúre a poukážte na prínos autorov . Uveďte prehľad tvorby Honoré de Balzaca a rozbor diela na základe ukážky č.1 .
Pokúste sa o aktualizáciu diela pomocou ukážky č. 2
2.Vysvetlite pojem monológ v próze. Dotvorte synonymá a opozitá (antonymá) podčiarknutých slov v ukážke č. 1. ; na slovách kára a koleso vysvetlite pojem homonymum.


Honoré de Balzac – Otec Goriot
Ukážka č. 1

-Ach, keby som bol bohatý, keby som si bol nechal majetok, keby som im ho nebol dal
to by tu boli, oblizovali by mi líca svojimi bozkami. Býval by som v paláci, mal by som krásne izby, sluhov, teplo; a ony by sa rozplývali v slzách aj so svojimi mužmi a deťmi. To všetko by som mal. Ale takto nič! Za peniaze je všetko, ešte aj dcéry. Ó, kdeže sú moje peniaze ? ... Obe majú srdce z kameňa. Priveľmi som ich ľúbil, aby ony aspoň trochu ľúbili mňa. Otec má držať deti na uzde ako potmehúdske kone. A ja som pred nimi kľačal! Naničhodnice ! Dôstojne korunujú svoje správanie voči mne za celých desať rokov. Keby ste vedeli, akými pozornosťami ma zahrnovali v prvých časoch manželstva ! ... Vítali ma. „Milý otecko sem, drahý otecko tam.“
Mal som u nich vždy prestreté. Vozievali ma na koči do divadla a sedával som na večierkoch, ako dlho som chcel. Všetko to bolo len z vypočítavosti, a to mi zlomilo srdce. Videl som, že to bola samá pretvárka; ale nebolo lieku. Necítil som sa u nich tak voľne ako tuná pri stole. Nevedel som, ako mám hovoriť. A tak, keď sa niektorí ľudia z vysokej spoločnosti spytovali pošepky mojich zaťov : „Kto je tamten pán?“ – „To je otec, čo má toliare , je bohatý.“ – „Ach, to už hej!“ vravievali a pozerali na mňa s úctou kvôli tým toliarom.

–––––––––––––
Ukážka č. 2

... Kára civilizácie ponáša sa na voz s modlou Džagernata, ťažko ju spomalí srdce, ktoré nemožno tak ľahko rozdrviť ako iné srdcia a ktoré iba pribrzdí jeho koleso; čoskoro totiž srdce zlomí a pokračuje v slávnostnom pochode. I vy tak urobíte, vy čo držíte túto knihu v bielej ruke, vy, čo sa vbárate do mäkuškého fotela a hovoríte si : „Možno ma to pobaví...“ A po dočítaní skrytých nešťastí otca Goriota s chuťou si zaobedujete, pripíšete svoju bezcitnosť na účet autora, obviníte ho, že zveličuje a že si k skutočnosti niečo pribásnil. Nuž vedzte : táto dráma nie je výmysel, ani román. All is true * )– je taká pravdivá, že prvky z nej môže každý vybadať u seba samého, možno vo vlastnom srdci.


*) ( ang..) Všetko je (to) pravda ( Pozn. prekl.)




9

1.Vysvetlite postavenie zemianstva v období realizmu na Slovensku a príčiny jeho sociálneho a morálneho úpadku na základe diel slovenských realistov. Poukážte pomocou ukážky z poviedky Kukuč
2.iína
na nové tendencie spoločenského vývinu.
3.Pouvažujte o podstate a členení ustálených spojení . Vyhľadajte v ukážke č. 2 frazeologizmy.
Prečo je frazeologizmus : Kto druhému jamu kope, sám do nej padne“ príslovím.
Nájdite v ukážke č. 2 príklady na univerbizáciu slov ( skracovanie ) .

Ukážka č. 1
Martin Kukučín : Keď báčik z Chochoľova umrie

K tomu, čo si predstavujeme pod slovom „ kaštieľ“, nechýbalo nič, iba kaštieľ... dvor a okolie bolo pusté a smutné. Takzvané hospodárske stavy svedčili o úpadku; slabé strechy uhýbali sa pod ťarchou čerstvého snehu. Kam oko dopadne, všade bieda, rozklad, hniloba... Popri chodníku, ktorým sa šlo od potoka, tiekol jarok hnojovky – končil sa tam v potoku.
..............
Pán Aduš voviedol Ondreja Trávu do záhrady. Za sypárňou bolo ohradené štvorhranné miesto. Ohrada nová, tmavočerveno natretá. To bolo jediné v celom gazdovstve, na čom sa dalo vidieť, že pečuje oň starostlivá ruka. V ohrade stáli štyri jasene, hrubé, rovné ako svieca. Sám Ondrej musel sa priznať, že nevidel v svojom živote takých jaseňov. Desiatku boli hodny otcu – materi. V ohrade pod jaseňmi boli – hroby, štyri hroby. Ležali rad – radom, zanesené snehom. Nad prvými dvoma vypínal sa spoločný kamenný náhrobok.
„ Pod týmto kameňom leží môj starý otec a stará mať,“ riekol pán Aduš vážne, zložiac klobúk. „ Túto zas moji rodičia, bez kameňa. Toto miesto si vyhliadol sám starý otec, ohradil, i tieto jasene zasadil. Jasene sú nie moje. Nemôžem ich predať.“ „ Tu je všetko vaše – jasene, alebo desiatka!“
riekol Ondrej , uradovaný, že teraz mu už neujde. „Ako to môžete žiadať ? Mám vlastným rodičom olúpiť hroby ! A báčik z Chochoľova tiež tu chce ležať pri svojej sestre ... Ako by ja to urobil ? Kde by mal svedomie ?“ „Keď môžete živých – mŕtvych môžete tobôž. Im tých jaseňov netreba, ale mne desiatku treba“.

Ukážka č. 2
Ján Kalinčiak – Reštaurácia

„Potocký bude kovať, kým je železo teplé, a nie ja, ale ty ho môžeš ochladiť... Kebys´bol len o desať rokov starší, nuž by sme to hneď prelomili; ale vidíš, kde fúzy, tam rozum, a tak čakaj času ako hus klasu a všetko bude dobré“
„ Čas tratí, čas platí“, pokračoval zas Adam, „ musíš teda čím skorej, a to ešte dnes ísť do Levíc, bo teraz nevoľno ani hodinky premeškať.“
Ako Štefan, ani sám nevedel prečo, pomútený do svojej izby došiel, obliekol sa, dal zapriahať, a kým sa to stalo, išiel do záhrady, kde mu Anuľka oproti prišla bez toho, že by ju bol pozoroval , a skoro popri nej prešiel, ani na ňu nepohliadnuc.
„A peknýs´ty človek“, prehodí dievča, „ ja ho hľadám ako stratenú ihlu, a on ti, hľadže ho, na mňa ani nepozrie! – Ej, ale vidím, vidím“, posmešne pokračuje, „ to tvoje srdiečko ti za mnou sem do záhrady ubehlo, bo zná, kde ma má hľadať, a odohnalo či preč, aby nevideli, kde vidieť majú, bo im závidí, že by ony účasť mali na takej znamenitej osobe, ako som ja .“

10

1.Vysvetlite akú úlohu mal humor , satira a irónia v minulosti a dnes.
Čo sú komiksy . Vyberte si z ukážok humoristické a satirické dielo a pokúste sa o analýzu. ( počet ukážok : 5 )

2.Vymenujte štylizačné prostriedky, ktoré humor a satiru oživujú .
V ukážke č. 2 preštylizujte dramatický dialóg na epický.

Ukážka č. 1
Martin Kukučín – Rysavá jalovica ( úryvky)
Jeho čierne očičká, aj inak dosť malé, pod užitého nápoja ešte väčšmi sa zúžili a blyšťali ani u opravdivého krta, čo pod zemou ryje. Na ušiach stiahnutá veľká čapica, že iba koniec jeho dlhého chudého nosa spod nej vykukuje. Krt, hoci nebol ešte starý, predsa nemal ani jeden zub.
Keď už mali hodne pod čapicami, pomerili sa. O koze a kohútovi zabudli, ba boli zase ako med. Vypili i mernô, pri ktorom dochytila ich Trnkova žena...
„Vidíte“, povedal pán richtár /z Mrhanoviec/ , „máme sa najprv obzrieť o statok a len potom o hrdlo. Mali ste si jalovicu zabezpečiť, a len potom oldomáš piť; lebo jalovica má nohy, tá ľahko utečie, ale sklenica neutečie.“
Teraz už i Krt vzbĺkol spravodlivým hnevom a skríkol na suseda :
„Lakomec, nejdem ďalej s tebou ! Veď ti moja žena ukáže – ej, ukáže !“
„A moja ti vari odpustí! Ty me-e-e-ek!“
A Trnka zamekotal, akoby človek Krtovu kozu počul. Ani Krt mu neodpustil, skríkne naň :
„A ta kukirikí!“ Tak sa rozišli dobrí kmotrovia.

Ukážka č. 2
Ivan Stodola – Jožko Púčik a jeho kariéra (úryvok )

Jožko : Kto je to ? Hah, pani predsedníčka. Nechcem vás vidieť, prosím, odíďte!
Predsedníčka :( je milá ) Ale, pán Púčik !
Jožko :Bojím sa vás. Ja som nekradol.
Predsedníčka :Pán Púčik, prichodím v mene nášho spolku Humanitas, ktorý , ako veľmi dobre viete, zaoberá sa duševnou a sociálnou starostlivosťou ...
Jožko : Bojím sa vás, vy ste ma vyhnali.
Predsedníčka:( veľmi sladko, pomaly a milo ) : Ale veď to je celkom iné. Vtedy ste boli naším úradníkom ; dnes je náš pomer iný. Tým, že ste vo väzení, stáli ste sa prípadom, o ktorý sa nám prichodí podľa stanov starať...
S radostne preplneným srdcom vám oznamujem, že náš užší výbor uzavrel rozprestrieť svoju ochrannú ruku na vás a že ste dostali v protokole číslo deväťstoosemdesiat.

Ukážka č. 3
Janko Jesenský – Pani Rafiková

Sadnú ku káve. Podsudca má rád sladkú, hodí si tri cukríky do šálky, a hľa, pani podsudcovej
sa to máli : „Nože si ešte zo päť,“ hovorí, „alebo najlepšie, vysyp všetko. Mne ani nemusí
zostať.“ Keď muž je s chuťou a štrngá pritom lyžicou, už ho pani Rafiková láska : „A čo ti
nechutí, že tak ticho ješ. Nezvonili ešte, že ty cengáš. Donesiem ti mažiarik s tĺčíkom alebo
pokrievky, dobre ?“ Keď muž neštrngá, ale predsa s chuťou je, tu ona do neho : „ Rada som, že
ti chutí, mliazgaš, vidíš, tak treba, ale by si mal hlasnejšie.


Ukážka č. 4
Charles Dickens – Kronika Pickwickovho klubu

Pán Pickwick a jeho dvaja spoločníci sa zrazu ocitli medzi dvoma rozvinutými útvarmi, z ktorých jeden rýchlo postupoval a druhy pevne stál pripravený na zrážku s nepriateľom.
„Hej!“ volali dôstojníci brániaceho šíku. „Kam máme odísť?“ kvičali rozčúlení pickwickovci. „Hej – hej – hej!“ znela jediná odpoveď. Nastala chvíľa náramného zmätku, dupot ťažkých nôh, zúrivý náraz, tlmený chechot; poltucet šíkov prešiel päťsto metrov a podrážky topánok pána Pickwicka trčali do vzduchu.
Pán Snodgrass i pán Winkle s pozoruhodnou obratnosťou urobili nedobrovoľný kotrmelec , a keď si pán Winkle, usadený na zemi, žltou hodvábnou vreckovkou zastavoval životodarnú miazgu, ktorá mu cícerkom tiekla z nosa, prvé, čo zočil, bol jeho uctievaný vodca, ako hopká za svojím klobúkom, ktorý sa s ním hral, veselo nadskakujúc stále ďalej a ďalej.

Ukážka č. 5
Jaroslav Hašek – Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války

„Netvařte se tak blbbě.“
„Ja si nemohu pomoct,“ odpověděl vážně Švejk, „já jsem byl na vojne superarbitrován pro blbost a vyhlásen ouředně zvláštní komisi za blba. Ja jsem ouřední blb.“
Pán s typem zločince zacvakal zuby:
„To, z čeho jste obviněn a čeho jste se dopustil, svědčí, že máte pět pohromadě.“
A vyjmenoval nyní Švejkovi celou řadu rúznych zločinů, začínaje velezrádou a konče urážkou Jeho Veličenstva a členů císařského domu. Ve středu té skupiny skvělo se schvalování zavraždění arcivévody Ferdinanda, odkud vycházela větev s novými zločiny, mezi kterými zářil zločin pobuřovaní, poněvadž se to všechno stalo ve veřejné místnosti.
„Co tomu říkáte?“ vítězoslavně otázal se pán s rysy zvířeci ukrutnosti.
„Je toho hodně,“ odpověděl nevinne Švejk, „všeho moc škodí.“
„Nu vidíte, že to uznáváte.“
„Já uznávám všechno, přísnost musí bejt, bez přísnosti by se nikto nikam nedostal...
„ S kýmpak se stýkáte?“
„Se svou posluhovačkou, vašnosti.“
„ A v místních politických kruzích nemáte nikoho známeho?“
„To mám, vášnosti, kupuji si odpoledníčka Národní politiky, čubičky.“
„Ven!“ zařval na Švejka pán se zvířecím vzezřením.
Když ho vyváděli z kanceláře, Švejk řekl : „ Dobrou noc, vašnosti.“
....................

Když později Švejk líčil život v blázinci, činil tak způsobem neobyčejného chvalořečení :
„ Vopravdu nevím, proč se ti blázni zlobějí, když je tam drží. Člověk tam může lezt nahej po podlaze, vejt jako šakal, zuřit a kousat. Jestli by to člověk udělal někde na promenádě, tak by se lidi divili, ale tam to patří k něčemu prachvobyčejnýmu. Je tam taková svoboda, vo kerej se ani socialistům nikdy nezdálo. Člověk se tam může vydávat i za pánaboha nebo Panenku Marii, nebo za papeže, nebo za anglickýho krále, nebo za cisáře pána, nebo za sv. Václava, ačkoliv ten poslední byl pořád svázanej a nahej a ležel v izolaci. Byl tam taky jeden, kerej křičel, že je arcibiskupem, ale ten nic jiného nedělal, než jen žral a ješté něco dělal, s odpuštěnim, víte, jak se to může rýmovat, ale tam se žádnej za to nestydí. Jeden se tam dokonca vydával za svatýho Cyrila a Metoděje, aby dostával dvě porce...“


11

1.Vyjadrite postoj spisovateľov B.S. Timravy a J. G. Tajovského k postavám z dedinského prostredia. Za ktoré postavy sa autori štylizujú? Témy a motívy vysvetlite na konkrétnych dielach.
2.Analyzujte lexikálnu a syntaktickú stránku ukážky č. 1 . Na základe kľúčových slov poukážte na metódu kontrastu; vyhľadajte jednoduché vety a súvetia , viacnásobné prívlastky, prirovnanie , parentézy / vsuvky /, elipsy /výpustky/.

Ukážka č. 1
Božena Slančíková Timrava – Ťapákovci

Jar nastala. Lúče slnka otepleli, zem zohriata vydáva paru a vôňu. Povetrie klzké, sťaby
hladkalo,a plné sviežosti. Tráva na lúkach tisne sa von, vŕby rakyty začínajú pučiť pri potokoch.
Všetko budí sa k životu a hýbe sa k činu. Ľud chvatom sa berie do jarných prác. Tváre omaľujú sa v slnci načerveno, oči prijmú svit bystrý a smelý.
Iba u Ťapákovcov chlapi postávajú po dvore a nemôžu striasť zo seba zimnú lieň. Nemôžu sa nahútať, či ísť dnes na oráčku, či nie. Role síce túžia za pluhom – no nie je piatok, ale streda. U Ťapákovcov však odjakživa nezačínali práce v iný deň. V minulý piatok orať nemohli, bolo primokro, treba im šetriť slabo prezimovaný statok, ale ak budú čakať do piatku, zatvrdne zem.
U Ťapákovcov národa je veľa. Štyria bratia so ženami a deťmi, piaty, najmladší Mišo, ešte mládencom. Dievka jedna, Anča, tridsaťročná – nevydatá. Nevydala sa – je mrzáčkou. Lámka jej telo pokazila ešte za malička. Nechodí, len na dlaniach a kolenách čo sa vláči po chyži. Ťapákovci sedia v izbe – večer je. Práve čo odišli od misy a každý, kde sa mu dostalo miesta sedieť alebo postáť si, dojedá svoj okruštek ražného chleba, čo napiekla Iľa, neľúbená nikým z nich. Na stole je ešte prázdna misa s lyžicami. Stôl neobriadený, zakvackaný jedlom. Ani jedna zo žien ho neočistila – to nechali Ili. Keď je gazdinou, nech si obriadi. Že Iľa je nie tam, to ich nemýlilo... Každý vie, že vzdelaná Iľa musí aspoň raz do týždňa ísť do školy, aby si pobesedovala s pánmi. I teraz išla. Ľa, stôl zapackaný jedlom, hrnce neumyté, lyžice, misy tobôž. Keď je gazdinou, čo si nechodí o riad? No mlčia. Na každej tvári lenivosť. Všetci sú poparení v tom povetrí, zaspatí duchom, nemajú krvi v sebe, iba cmar...

Ukážka č. 2
Jozef Gregor Tajovský – Statky – zmätky

Ďurko :...Zaplaťte mi za robotu, aj Bete.
Palčík:A koľkože by si tak žiadal?
Ďurko:Ja požadujem päťdesiat korún na mesiac. To je päťsto päťdesiat, Bete po tridsať, to je sto dvadsať , a so Zuzou sa sami spravte. Tak ľahko neodídem ! Ak nie, vezmem si fiškála.
Paľčík:A či si už nechodil za ním. Ja vari neviem ?
Ďurko:Ak mi ich vyčítate, to vám stojím za to. Ak nie, zviete, čo vás to bude stáť.
Paľčík :Ták! Zviem? Ty nerobíš už ani ako človek, ale ako zbojník !
Ďurko :Ja vás naučím na malom prste hvízdať ! Tak budete tancovať, ako vám ja budem húsť. Ako ste vy mne chceli. Vy , vy, skupáň, klamár, lakomec !
Mara (Palčíkovi): Nezlosti sa, pochorieme . ( Plače .)
Palčík:No veď by si ma ty obielil, doniesol o všetko. Lenže ak sa ty obraciaš, ani ja som nie včerajší ! Ja tiež viem, kde sa pohnúť. Bodaj si si ty bol hlavu vytkol, keď si mal vkročiť do môjho domu. Ty leňošník, márnik, lump !


13

1.Porovnajte tematiku lásky a jej umelecké spracovanie v rôznych etapách vývinu . Vyberte si z ukážok dve diela a urobte stručný rozbor obsahu s aktualizáciou na súčasnosť.
2.Vysvetlite ako prebieha spracovanie a uschovávanie informácií. Opravte slovosled a interpunkciu bibliografického údaja : L. Navrátil, Enigma 1996, Nitra. Skloňovanie podstatných mien str. 19

Ukážka č. 1
Viktor Hugo – Chrám Matky Božej v Paríži

Súčasne so slnkom Esmeralda videla v oblôčku čosi, čoho sa zľakla, nešťastnú Quasimodovu tvár. Mimovoľne zavrela zas oči, ale márne. Zdalo sa jej, že ružovými viečkami neprestajne vidí tú masku jednookého a štrbavého škriatka. Vtom počula, oči mala zatvorené, drný hlas, ktorý jej hovoril veľmi nežne : „ Nebojte sa. Som váš priateľ. Prišiel som, aby som vás videl, ako spíte. Je vám to nepríjemné, keď vás vidím , ako spíte ? Pozrite sa, schoval som sa za stenu. Zase môžete otvoriť oči.“
Ešte ľútostivejší ako tieto slová bol tón, akým ich povedal . Dojatá cigánka otvorila oči. Už nestal pri oblôčku. Šla k oblôčku a videla úbohého hrbáča bolestne a odovzdane učupeného v kúte pri stene. Snažila sa premôcť odpor, ktorý v nej vzbudzoval.

Ukážka č. 2
Romain Roland - Peter a Lucia

Bránou jeho očí vstúpila do jeho srdca, vstúpila celá, a brána sa zatvorila. Petrova ruka chytila akúsi ruku, ktorá sa ho ľahko dotýkala. A keď zdvihol oči, videl, že je to Ona.
„- Ako sa voláte ? – Lucia – Pekné meno. Pekné ako dnešný deň!“
Toho večera, keď sa Peter vrátil domov, všetky otázky o živote a smrti zmĺkli.“
- - - - - -
... „ Ani jednému... z týchto úbohých detí neprišiel na um ani tieň myšlienky, ako uniknúť osudu, ktorý ich mal oddeliť. Postaviť sa proti vojne, vzdorovať zmýšľaniu celého národa – veď to bolo akoby zdvihnúť kostol, ktorý ich prikrýval svojím pancierom ! Jediným útočiskom bolo zabudnúť, nemyslieť na to až do poslednej sekundy a potajme dúfať, že táto posledná sekunda nikdy nepríde. Až do tej chvíle byť šťastný...“

Ukážka č. 3
Margita Figuli – Tri gaštanové kone

To je aj ich zásluha, že si teraz vediem Magdalénu do svojho domu. To je aj ich zásluha, že teraz Magdaléna sedí so mnou na chrbte prostredného a ja už smelo a bez obáv môžem jej povedať : moja žena. Pevne a smelo držím jednou rukou uzdu a druhou prechodím po Magdaléninom pleci až ku končekom prstov na ruke. Rád by som sa dotkol jej čela, jej úst a jej oči. Rad by som sa znova uistil, že to všetko je už teraz moje. Lenže Magdaléna po toľkej únave zaspala mi v náruči a ja ju nechcem budiť. Som rád, že si odpočinie a že pri mne našla utíšenie po tých všetkých ťažkých dňoch a nociach.
A nič si už viac nežiadam, len aby to, čo nás spojilo, zostalo medzi nami neporušené navždy.

Ukážka č. 4
Rudolf Jašík – Námestie svätej Alžbety

Bozkali sa. Prvý bozk milencov býva plachý ani oči srny. Uzrieš ich, krásne, doširoka roztvorené. Potom sa v nich zjaví strach a zmiznú v húštine. Ale tento bozk bol ťažký, bolestivý, až mdlo im bolo z neho. Veď koľko zúfalstva a beznádeje zotlelo v ňom. Zotleli aj Norimberské zákony – príšera, stojaca za Eviným chrbtom. Bozk milencov vo veži nad mestom bol silnejší ako fašizmus, ktorý sa už plúžil Námestím svätej Alžbety, hlavnou ulicou a všetkými uličkami mesta.


14

1.Vysvetlite opodstatnenosť a zobrazenie témy 1.svetovej vojny v tvorbe spisovateľov podľa vlastného výberu ( počet ukážok : 4 ). Kto je vinníkom vojny a kto unamistickým hrdinom ?
Pomocou románu Na západe nič nového analyzujte prístup k životu „stratenej generácie“ a jej odkaz budúcim pokoleniam .
Poučili sa ľudia z ... doplňte a pouvažujte pomocou ukážky č. 4.

2.Definujte pojem , úlohu a význam reportáže. Zdôvodnite pravopis i, ý podčiarknutých výrazov.

Ukážka č. 1
Erich Maria Remarque – Na západe nič nového

„Sme opustení ako deti a skúsení ako starí ľudia, sme suroví a povrchní – myslím, že sme stratení.“
JE JESEŇ, ZO STARÉHO MUŽSTVA UŽ MNOHÍ chýbajú. Zostal som posledný zo siedmich chlapcov z našej triedy.
Každý hovorí o mieri a prímerí . Všetci čakajú. Keď to bude opäť sklamanie, tak sa zrútia, nádeje sú príliš silné, nemožno ich už zapudiť bez výbuchu. Ak nebude mier, bude revolúcia.
Nalogal som sa trocha plynu, a tak som dostal štrnásť dní voľno. Celý deň sedím v malej záhrade na slnku. Čoskoro nastane prímerie, už tomu verím. Potom sa povezieme domov.
Tu mi myšlienky uviaznu a nechcú sa pohnúť. Keby sme sa boli vrátili domov v roku 1916, boli by sme z bolesti a sily našich zážitkov rozpútali víchricu. Keď sa vrátime teraz budeme ustatí, zrútení, vyprahnutí, vyvrátení z koreňov a bez nádeje. Nebudeme sa už vedieť vpraviť do života !
Nebudú nám ani rozumieť – lebo staršia generácia, ktorá síce prežila tieto roky spolu s nami, mala už svoju existenciu a povolanie, a teraz sa vráti na staré miesta, kde zabudne na vojnu. Za nami rastie mladšia generácia, podobná nám, akí sme boli. Bude nám cudzia a odsunie nás do úzadia. Sme zbytoční sami sebe; budeme rásť, niektorí sa prispôsobia, druhí sa podvolia a mnohí budú bezradní. Roky sa rozplynú a nakoniec zahynieme.
Nie je možné, že je preč fluidum, čo znepokojovalo našu krv, to neurčité, ohromujúce, čo musí prísť, tisícoraká podoba budúcnosti, melódie zo snov a z kníh, šelest a predtucha žien, nie je možné, že to zaniklo v bubnovej paľbe, v zúfalstve a bordeloch pre mužstvo.
Vstávam. Som veľmi pokojný. Nech prídu mesiace a roky, už mi nič nezoberú, už mi nemôžu nič zobrať. Som taký opustený a nič nečakám, že im môžem hľadieť v ústrety bez strachu.
Padol v októbri 1918, jedného dňa, čo bol na celom fronte taký pokojný a tichý, že sa správa z bojiska obmedzila iba na vetu: Na západe nič nového...
Padol dolu tvárou, ležal na zemi, akoby spal. Keď ho obrátili, videli, že sa asi dlho netrápil . V tvári mal taký pokojný výraz akoby bol takmer spokojný s tým, že sa to tak skončilo.

Ukážka č. 2
Milo Urban – Živý bič

Ale vtedy, asi po troch rokoch, na jar, prišiel do Ráztok človek v zaprášenej vojenskej uniforme, odstávajúcej od predčasne vyschnutého tela. Bol nahnutý k zemi, a ako šiel , vietor, čo dobehol časom od hôr, svieži, ihravý, nadnášal mu pravý rukáv, v ktorom nebolo ruky. Tvarou od pravého oka, trošku prižmúreného, tiahla sa mu dlhá jazva, ktorá odniesla so sebou kus energického nosa, prešla cez ústa a končila sa až na brade, súc silne nasiaknutá farbou nedávno zahojenej rany, ktorá ju robila živou, zreteľnou, akoby schválne vymaľovanou, aby ju každý videl a nezabudol hneď na ňu. Tak, ako sa tiahla naprieč tvárou, robila dojem rany, čo vznikla pod úderom biča; tvár pod ňou akosi sa vypäla, stuhla i dostala zvláštny, neobyčajne slávnostný výraz pamätnej tabule, pevne pribitej dvojicou hnedých očú na hlave.

Ukážka č. 3
Pavol Országh – Hviezdoslav – Krvavé sonety

Kto zapríčinil tento úpadok ,nad zemou visí ako pokuta,
zosurovenie, zdivočenie mravov?opätok drzý držiac na pokoji;
Čo ľudstvo zviedlo s ducha veličavou tá, dušiaca sa spupne, že sa bojí
vbŕsť do bahna ? Ký upír to a mlok,len Boha ! ... Ale zato nehúta,

z pŕs sajúci mu i dnes žitia mok,nerozvažuje veľa vo svedomí
krvižíznivec s večnou záhou žhavou ?o prísnom v Desatore : „Nezabi!“
Ech, sebectvo ! to! – a niet, nad ohavoulež smelo blesky mece, húka hromy ;
tou zvíťaziť, vojsk , rekov po dnešok.sťa jahnence ľud ženie pochabý
ne bitúnok - ; svet šatí do pohromy,
To oná panovačnosť nadutá,obúva do spálenišť pahraby...
čo pancier odela a číha v zbroji;
čo na obzore ako mračno stojí,
žlč v okáľoch a hrozbu pohnutia;

Ukážka č. 4
Ladislav Mňačko – Smrť sa volá Engelchen

Marta dobehla na kopanicu ...
„Nikolaj ! Generál je môj!“ Skočila na neho.
„Kenst du mich, du Schwein ? Poznáš ma ? Poznáš ma, ty sviňa ? Sviňa ! Sviňa!“ Stáli sme zmeravení. Nikto, azda okrem mňa nechápal, čo sa tu odohráva. Kým jej mohol Miťka zabrániť, vystrelila dva razy. Generál sa chytil za brucho, skrútil sa, zvalil na hradskú, tvár mal skrivenú od bolesti, ale varí ešte viac od strachu. A Marta sa vrhla na neho, kopala ho do hlavy, do brucha , dupala po ňom, hystericky vykrikovala : „Zviera! Zviera! Hnusné zviera!“....
„Pozri sa, Voloďa, ako ma... ako ma... bičom na psov ma...“, odhrnula blúzku, ukázala mi červené pruhy na chrbte, „také zviera... také zviera...“
................
Dvadsaťsedem chlapcov, medzi nimi troch štrnásťročných ploštinských faganov, vytiahli Nemci z hlúčka. Odborne im zviazali za chrbtom ruky. Obersturmbannführer ukázal na Zíchov dom.
„Ta s nimi!“
Z nákladného auta esesáci skladali akési záhadné prístroje, nikto z obyvateľov Ploštiny si nevedel vysvetliť, na čo sú.
Boli to plameňomety. Tak sa to stalo...
.........
Ploštinské ženy... ploštinské ženy prišli po svojich mŕtvych.

Dolu v čierňave sa hýbu tiene. Ploštinské ženy hrabú rukami v popole, v tom, čo zostalo zo Zíchovho domu, hrabú, prehrabujú...
A jedna zakvílila.
„Chlapcííí!“






15

1. Vysvetlite pojem „naturizmus“ , hlavné znaky a motívy v diele
Dobroslava Chrobáka . Analyzujte pocity postáv, aktualizujte ;
poukážte na súvislosť obsahu s názvom, personifikáciu prírody, prostredie a zvyky dediny.

2.Vymenujte základné slohové postupy a slohové útvary.
Charakterizujte rozprávanie, znaky rozprávky a úlohu rozprávača v novele Drak sa vracia.


Ukážka 1
Dobroslav Chrobák - Drak sa vracia

Chodník bol ešte vyhriaty odpoludňajším slnkom, vydychoval teplú vlahu čerstvo upečeného chleba, a ten , čo po ňom kráčal, nachýlil k nemu tvár, aby tú teplú vlahu lepšie zachytil na svojich lícach a perách. Starej materi stiahlo sa hrdlo, ukradomky sa poobzerala okolo seba a hoci nevidela nikoho, nedokončila svoju pieseň... Chvatne zaviazala pozberaný ľan do plachtice, prehodila si ju cez chrbát a ponáhľala sa domov.
A tu sa pred ňou vynoril ten, o ktorom vedela, že raz príde. Usmieval sa jej do tvári a díval sa na ňu spýtavým žiarivočiernym pohľadom. Hanbila sa za svoje rozpaky, ale neľutovala, že počul jej pieseň. Nemusela nič viac hovoriť, ani on sa jej nemusel prihovárať, pretože začiatok povedala pieseň a ostatok dopovedal jeho pohľad. Cítila, ako sa pod ním celá prebára a roztápa – ako ľad na zamrznutej rieke , keď naň zasvieti jarné slnko... Pritiahol ju k sebe a bozkal ju rovno doprostred úst, raz, dva, tri razy ... bohvie koľko raz.
Ostatok sme už povedali. Hoci nevieme, či sme všetko povedali tak, ako na to spomínala stará mať. To všetko stalo sa totiž dávno , v časoch , keď ešte žily strigy a vedmy, ktoré odoberaly kravám mlieko, vedely zariekať a porobiť zlému. Zriekly sa i proti starej materi a poponáhľaly sa, aby prerušily jej krátke šťastie. Vzaly jej toho, ktorého ľúbila a vydaly ju za iného, ktorého nemohla mať rada.

Až po rokoch, po dlhých rokoch bolestného odriekania a tupého utrpenia našla cestu k tomuto druhému. Vyšla mu v ústrety toho rána, keď sa vracal s čriedou a keď sa zvesť rozletela po celej dedine.
Videla vtedy aj toho prvého. Šiel popredku a viedol za uzdu plavého koňa. Prešiel povedľa a nevšimol si ju, pretože sa práve díval a usmieval na tú, čo sedela bokom na koni.
Črieda prešla, on sa k nej blížil viac a viac a stále ju ešte nevidel. Šiel so spustenou hlavou, žiaľ a zármutok sedel mu v tvári. Preto ju nevidel. Dvaja psi, dvaja bieli chlpáni ju však zbadali. Zaštekali a len potom zdvihol hlavu. Pristavil sa uprostred cesty a dlho sa na ňu díval. Čím dlhšie sa díval, tým viacej sa ona pýrila, až napokon musel tomu uveriť....
-Čo bolo potom, stará mať ?
Chlápä ešte vždy nespí. Zíza na babku, ktorej bezzubé ústa tíško čosi šepocú, oslovujú kohosi nežným, maznavým menom. Na chlapcov hlas preberie sa z driemot a odvetí mu mäkkým, trpezlivým hlasom :
-Potom? Potom už nebolo nič. Mali sa radi a žili spolu šťastne, kým nepomreli...
Spi, syn môj.