referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Zora
Sobota, 22. januára 2022
Guy de Maupassant - Miláčik
Dátum pridania: 30.08.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: nikik
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 335
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 3.7
Priemerná známka: 3.01 Rýchle čítanie: 6m 10s
Pomalé čítanie: 9m 15s
 
Francúzsky spisovateľ jednou vetou charakterizovaný ako novelista, románopisec a majster krátkej poviedky. Odmietal zaraďovanie do určitého smeru. Autorove diela sú realistické, poznačené prvkami naturalizmu. Najväčší vplyv na Guy de Maupassantovu tvorbu malo priateľstvo s Gustávom Flaubertom, ktorý sa stal jeho literárnym otcom, kritikom i radcom. Mladý začínajúci autor dostával lekcie písania, dlhé roky mu Flaubert opravoval diela a vracal s nemilosrdnou kritikou. Naučil ho stručnosti a schopnosti sústrediť sa na konkrétnu vec dovtedy, dokým sa mu nezačne javiť ako jedinečná. V prvom rade sa snažil zachytiť ľudské osudy, pokúšal sa ukázať ľudskú drámu. A hoci bol Flaubert jeho veľkým vzorom, nikdy sa ho nesnažil napodobňovať. Vytvoril si vlastný, jedinečný štýl, ktorý bol nezaťažený zbytočnými slovami, pre čitateľa dobre zrozumiteľný, podfarbený iróniou a erotikou. Do literatúry vstúpil ako zrelý autor s dielom Guľôčka. Krátka novela ho preslávila zo dňa na deň a zaradila medzi popredných autorov. Mňa osobne zaujala pružnosť opisov, akým autor dokázal vykresliť nielen prostredie, ale najmä konkrétne postavy. Nič nenecháva na náhodu. Čitateľovi predkladá všetko dokonale naservírované. Sám autor sa stáva studňou prívlastkov, ktoré zo seba chŕli. Nie však bezcieľne, ale postupne s dobre premysleným zámerom. Hlavnú postavu diela Guľôčka vykreslil tak, aby sa čitateľovi ihneď zapáčila a aby v ňom vzbudila zvedavosť. Citujem : „ Malá, celkom okrúhla, obalená tukom, prsty ako vankúšiky, zúžené v článkoch ako ružence klobások. Mala lesklú a napätú pleť, veľké prsia, ktoré napínali látku šiat no jednako bola chutná, obletovaná a bolo milo na ňu pozrieť. Tvár mala ako červené jabĺčko, púpä pivonky pred rozpukom, v ktorej žiarilo dvoje nádherných čiernych očí, ktoré zdôrazňovali a zatieňovali husté, dlhé mihalnice; mala pôvabné malé ústa ako stvorené na bozkávanie plné žiarivých drobných zúbkov.“

Každou uverejnenou knihou autorova sláva stúpala. Len za publikovanie svojich románov a noviel v novinách za jeden riadok dostal zlatý frank, čo mu umožnilo rýchlo sa dostať do vysokej spoločnosti. Autorova usilovnosť sa dala prirovnávať k posadnutosti vyústenej do ťažkej duševnej chorobe. Na Nový rok 1892 v Nice prezradí svojej matke, že zjedol smrtiace lieky. Po obede sa zamkol v izbe a chcel sa zastreliť. Jeho sluha však vybral náboje z pištole, preto si zúfalý Maupassant pokúsi podrezať krk nožom na otváranie obálok. Nôž sa však zošmykol a iba mu poranil tvár. Zviazaného vo zvieracej kazajke ho odviezli do psychiatrického ústavu, kde prežil posledných osem mesiacov svojho života, pričom sa z duševnej choroby už nikdy nespamätal. Iba jedno desaťročie života mu stačilo na to, aby napísal asi tristo poviedok, šesť románov, tri cestopisy a okrem toho mnoho článkov, štúdií, básní, divadelných hier a listov. Mnohí kritici ho odsudzovali kvôli veľkej literárnej plodnosti, čo sa podpísalo na kvalite diel. Osemdesiatstranové poviedky písal bez väčších škrtov za jeden večer a hoci ho najviac preslávili romány , práve tento žáner nenávidel. No aby sa uživil, musel písať to, čo sa páčilo publiku.

Obdiv i slávu mu priniesol spoločensko-satirický román Miláčik, ktorý je priamym vyjadrením kritiky francúzskej spoločnosti. Hlavnou postavou je karierista, ktorému cestu do najvyšších kruhov otvárajú ženy svojou láskou a vplyvom. Autor nemoralizuje, ale pravdivo vykresľuje skutočnosť. Často sám o sebe tvrdil: "Ja som miláčik." Naozaj mal úspech a ženy ho obdivovali a milovali. Podľa Maupassanta sú práve ženy v pozadí akéhokoľvek spoločenského diania, cez ich jemné, cieľavedomé intrigy a mužov posúvajú tam, kde ich chcú mať.

Príbeh sa začína v parížskom predmestí. Bývalý vojak Georges Duroy sa po náhodnom stretnutí s priateľom stáva reportérom v parížskom denníku. A keďže neoplýva prílišnou bystrosťou, články za neho píše priateľ novinár a jeho žena. Rozum však Duroy „nahrádza“ bezohľadnosťou, strieda milenky a kolotoč jeho kariéry sa krúti čoraz rýchlejšie. Rešpekt nemá takmer pred ničím a na ďalší postup mu poslúži aj starnúca žena jeho šéfa Waltera a onedlho i dcéra Suzanne, s ktorou sa ožení. Stáva sa šéfom tlačového koncernu a s titulom baróna, pýšiac sa stužkou Čestnej légie, sa ženie za perspektívou ministerského kresla. Dobýjal srdcia žien, aby ich v zapätí surovo pošliapal.

Posadnutosť žien, ktoré záletníka milovali autor zachytil vtipne, takmer pateticky: „ V tom trasľavom jase jediného svetla, ktoré ožarovalo obraz. Videla Jeho, tak sa ponášal na Miláčika, že to už nebol boh – díval sa na ňu jej milý. To boli jeho oči, jeho čelo, výraz jeho tváre, jeho chlapčenský a hrdý výzor! Šepkala: „Ježišu! Ježišu! Ježišu! A na perách jej ostávalo slovo George!“

Prostredníctvom novinárskeho zákulisia autor kritizuje cielené ťahy novinárov. Riadkoví obchodníci ľudskej komédie, ako ich sám autor nazýva, sa stali krivým zrkadlom spoločnosti. Pošliapané charaktery, nafúkané róby, moc peňazí, ženskej príťažlivosti a úspechu. To bol svet, do ktorého Duroy túžil patriť. Sonda do duše človeka, ktorému sa podarilo dosiahnuť úspech a spoločenské postavenie je pravdivo nadčasová a môžeme ju zaradiť do ktoréhokoľvek obdobia. Tu sa nám priamo v diele núka porovnanie charakteru človeka pred a po dosiahnutí úspechu.

„Na stenách polepených sivým papierom s belasými kyticami bolo rovnako škvŕn ako kvetov, starých, podozrivých škvŕn neistého pôvodu, rozmliaždený hmyz alebo kvapky oleja, brušká zamastených pomádou alebo pena, čo fŕkala z umývadla pri umývaní. Razilo to zahanbujúcou biedou, biedou parížskych zariadených izieb. Vzkypel v ňom hnev na chudobu vlastného života. Povedal si, že sa musí odtiaľto dostať, ihneď, že musí od zajtrajška skoncovať s tým bedárskym životom.“ „Duroy mal rád miesta, kde sa hmýria prostitútky, ich tanečné lokály, kaviarne, ulice, miloval pocit, že ich smel drgať lakťom, zhovárať sa s nimi, tykať im, ňuchať ich prenikavé voňavky, rád sa zdržiaval v ich blízkosti. Veď to boli ženy, ženy lásky. Naskrze nimi neopovrhoval vrodeným pohŕdaním rodinne založených mužov.“

„Na ulici ho pristavovali ženy, on sa im však vytrhal a opovržlivo odvrkol: „Dajte mi pokoj!“ akoby ho urážali a zaznávali... Za koho ho pokladajú? Či tie cundry nevedia vôbec rozoznávať mužov? Pocit, ktorý mu vnukali frak a cesta na večeru k veľmi bohatým, známym a významným ľuďom, ho utvrdzoval, že je nová osobnosť, že sa stal iným človekom, človekom z ozajstnej vysokej spoločnosti.“ „George zobral svoju nastávajúcu za ruku a viedol ju k oltáru. Videl zhromaždený dav Parížanov, ktorý sa zišiel kvôli nemu, aby ho mohol aspoň na chvíľu zazrieť. Duroy cítil ako mu od šťastia naskakujú zimomriavky. Nikoho nevidel. Myslel len a len na seba.“
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.