Peter Karvaš: Absolútny zákaz

(Hra v dvoch častiach) 1966
Osoby: 5 m, 2 ž Scéna: mestský byt Odohráva sa v súčasnosti.
Rodina žije svojimi starosťami. Matka s Otcom sa starajú o drécu Annu, ktorá oslepla pri havárii autobusu. V domácnosti býva s nimi švagor Adam, bývalý advokát. Anna má dobrého priateľa maliara Andreja, ktorý ju občas chodí navštíviť. V dome, kde žijú, sa objaví vyhláška, že obyvatelia nesmú pozerať z okien. Adam sa nezmyselnému nariadeniu rýchlo prispôsobí, usilovne zdôvodňuje sám pre seba aj ostatných jeho zmysel. Nie všetci sa však takto ľahko podrobujú: Anna a Andrej príkaz odmietnu. Preto Gonda a Neoral, kontrolóri a vykonávatelia represií, odvedú Annu, hoci je slepá, aj Andreja, ktorý potrebuje svetlo a dobrý výhľad pre svoju profesiu. Po určitom čase všakprichádza nové nariadenie: obyvatelia môžu znova odkryť okná a pozerať sa von. Adam zmení názor a začne upozorňovať na chyby minulosti a aktívne presadzovať nové zmeny. Lenže keď obyvatelia domu opäť otvoria okná, zistia, že medzitým im pred nimi vyrástol múr. Anna s Andrejom sa síce po dlhšom čase stretajú, ale už nevedia byť šťastí ako kedysi. Zdá sa, že všetci zúčastnení medzitým akoby „oslepli“, stratili životnú silu.

Prvky absurdnej drámy pri umeleckom modelovaní podôb a fungovanie totalitného ržimu, hlboké autorské poznanie a presvedčivé vyjadrenie robia z Karvašovho Absolútneho zákazu jednu z jeho najaktuálnejších a pritom významovo najtrvácnejších hier.

Rúfus – Až dozrieme

Zbierka prináša básne rôznej tématiky. Popri textoch o otcovi a mame, básňach, v ktorých autor vyznáva svoj vzťah k domovu, sú tu aj verše s motívmi 2. svetovej vojny, verše reagujúce na aktuálne politické problémy sveta, ale aj básne, v ktorých chce autor vyjadriť isté zovšeobecnené posolstvo o živote človeka, o osude ľudstva.
Zvony: Aj v tejto zbierke môžme pozorovať základné význačnosti Rúfusovej poézie. Nachádzame epické básne, avšak s mnohými lyrickými prvkami, ďalej je to zovšeobecnenie spoločnosti a jej analýza. To že bol ovplyvnený symbolizmom pridáva jeho básňam smútok, obraznosť. Taktiež spracúvava v zbierke klasickú rúfusovskú tématiku, zobrazuje typického prostého človeka práce, ale nie ako sociálneho hrdinu, ale ako jednotlivca bojujúceho s každodenným údelom.

Vrchári

Vysoko si nám, Bože, vysoko
položil stôl. Kým dočiahneme naň,
potíme krv a soľ z nás uteká.
Soľ na ktorú nám často nezvýši.

Povýšili nás Pane Ježiši.
Ach, áno, povýšili človeka.
O mieru kríža, čo ho neminie.
Dosť je tu stromov naň
i na kolísky.

Môj prísny kraj, môj krutý,
ach môj blízky!
Košeľa zrebná, prilepená k telu
storočným potom.
Už ju nezložím.
Už pôjdem v nej. I dolu, ležiačky.
Zospodu hrabať tvoje zemiačky.

V celej Rúfusovej zbierke je cítiť prírodu, spätosť s prírodou. Akoby aj nie, veď sám básnik, ktorý vyrastal v prostredí liptovskej
dediny a zo svojho domu v Závažnej Porube na gymnázium do Mikuláša musel každý deň prejsť šesť kilometrov po poľnej ceste, musel vnímať premeny prírody veľmi intenzívne. Taktiež prírodu nerozlučiteľne spája s ľudskou prácou.

Zemiaky

Krajina zniesla vajíčko,
vzrušená ako nikdy. Spieva
a vonia hlbinou až dolu, do pivníc.

Netrpezlivé drobné dupotanie
tam počuť. Bubny jesenné.

Popravujú hlad a naďaleko
niet nikoho, kto nad ním zavzlyká.
Len vzduch sa trasie ako osika.

Ďalšou témou je detstvo, dospievanie, smerovanie človeka. Básnik sa zamýšľa nad osudom nad životom a osudom ľudstva (Len tak), ale aj jednotlivca (Človek; Abeceda). V Abecede posielajú človeka žiť, pretože na svojej ceste má už všetko pripravené. Nepozná pravdu, ale pozná abecedu, ktorou slabikuje svoj život. Žije zo dňa na deň, nepozná zákulisie života.

Abeceda

Choď, ži je prestreté:
nôž, zub i pod zub. Máš,
čo ti treba, a rovno na obruse.
Choď, neváhaj, vieš abecedu, píš.

Viac nemôžeš, len potiaľ pochopíš.
Nepoznáš pravdu. Vieš iba abecedu.

V nej slabikuješ denne svoju biedu,
i svoju veľkosť.

Úzkosť prežitá,
ó, krutosť! Kto to po nás prečíta?