Nielen zo zbierky, ale z celej tvorby Rúfusa je zrejmé, že si vysoko váži svojich rodičov. Zbierka, rozdelená na dve časti, pričom
prvú začína venovanie: „Otcovi a matke“, obsahuje aj básne o rodnom kraji, o domove. Hneď v prvej básni Zvony, teda rovnomennej s celou zbierkou spomína:

Aj ty už občas počuješ
smrť suchým bičom práskať.
A hádaš či je ďaleko
alebo blízko od hrobu.
Zvon domova ti zazvoní.
Kadlúbka. Hnev i láska
v nej odlievajú tvoju podobu.
Studnička pamäť. Hmatajúc
sa napiješ a že i zrkadlí,
pomaly čítaš z hladiny svoju tvár.

Rúfusova tvorba je pre slovenskú literatúru veľmi významná, básnik bol ocenený mnohými cenami, po mnoho rokov vystupoval ako najvážnejši kandidát spomedzi slovenských spisovateľov, ktorí by mohli siahnuť na Nobelovu cenu. Svojou poéziou oslovuje mnoho čitateľov, oslovuje ich svojou úctou k prírode, k ľuďom, k životu.

Starenka na dreve

Ešte to ťahá. Ešte uvezie to
vozíček z kostí, kára boľavá.
Jak šabľu hrdzavú ju vytasilo leto
zakúsok života čo ešte ostáva.
Môj pane, neodlož a použi nás smelo.
Až do poslednej chvíle použi.
Tvrdo jak ohorok – tak zašliapni nám telo,
až dohorí, až doslúži,
a nenechaj nás dlho umierať.