Kováč, Mňačko, Bednár, Karvaš...

Jeho prvé básne vznikali pod tlakom konkrétnej a zážitkovej sféry (spomienky na detstvo, sociálne problémy, drastické obrazy vojny, fašizmu). Morálna a etická zaujatosť za vec spravodlivosti a ľudského pokroku ho na začiatku literárneho formovania zblížila s poetikom poľského pôvodu Tadeusza Różewicza.

Stopy tohto vplyvu sú najvíraznejšie v knižnom debute Zem pod nohami (1960) , a to najmä v tematickej oblasti oblasti (koncentračné tábory, potrava väzňov, utrpenie detí a ...). V oblasti štylistickej a kompozičnej výstavby si Kováč hľadal vlastnú cestu. Do všeobecných a spoločenských faktov vnášal ostré svetlo subjektívne precíteného poetického príbehu, nasycovaného istotou ,,zeme pod nohami" (vzťah k životnej realite), a historického príkladu otcov, po ktorých ,,zostali šľapaje v asfalte" (vzťah k pokrokovej a revolučnej tradícii). Zovretie významu a básnického obrazu v polohe symbolického zovšeobecnenia prenikalo do Kováčových básní tou mierou, akou si uvedomoval zväzky s minulosťou a prítomnosťou rodnej zeme. Tento proces dialektckého vyrovnávania subjektívnej a objektívnej zložky básnického výrazu možno postrehnúť už v jeho debute(napr. v básni Moje mesto).

Mňačko – Smrť sa volá Engelchen

Hlavné postavy:
Voloďa – hlavný hrdina, rozprávač (autor),
Nikolaj – ruský veliteľ partizánskeho odriadu, autorita, rodený vodca, inteligentný a vycvičený
Marta – tajná sovietska agentka, spávala s nemcami kôli informáciám, židovka
Eliška – starostlivá sestrička, nedotknutá vojnou, pekná a skromná, zaľúbi sa do Voloďu
Peter – srb, krvilačný, silný chlap, tvrdohlavý a hrdý. Veliteľ skupiny, neskôr sa ukáže, že schopný a čestný a keď treba vie pomôcť
Griška – nepekný, ale schopný veliteľ skupiny, nevýrazný ale šikovný
Engelchen – prezývka nemeckého veliteľa Jagkomanda, symbol zla a utrpenia, vrah
Skorzeny – vysoký nemecký vojenský hodnostár, vynikajúci taktik, sadista
Pospíšil – keď vyhrávali nemci, bol nemec, keď sovieti, slovan. V meste ho nikto nemá rád. Dovezie raneného Voloďu do nemocnice
Dr. Brázda – primár v nemocnici, kde sa lieči Voloďa, skúsený lekár
Jožina – miestna radodajka z Ploštiny, neskôr sa pripojí k odriadu

Román je rozprávaním partizána Voloďu, ktorý sa po skončení vojny nedokáže vyrovnať so stratami, ktoré počas nej utrpel.
Pred koncom 2. svetovej vojny zasiahne Voloďu guľka do chrbta a spôsobí, že má ochrnuté nohy. Je koniec vojny a on chápe svoje ochrnutie ako trest. „Ešte nedávno som žil životom štvanej zveri, vtedy všetko ustúpilo jedinej vôli - žiť, napriek všetkému žiť, prežiť, nepodľahnúť, nedať sa. Nebol čas na spomínanie, na svedomie, na nič. Teraz mám zrazu toľko času, a nie som na nič inšie súci, len na rozmýšľanie. Sú to myšlienky zlé, vyvolávajú vo mne žeravý pocit viny, hanbím sa žiť, hanbím sa byť.“
Postupne sa zmieruje so svojou invaliditou, keď mu nohy precitnú. Tu nastáva v jeho správaní akýsi zlom - kým si bol istý svojou nevládnosťou, dusil svoje myšlienky v sebe. No keď zistil, že bude žiť, snaží sa vysporiadať so svojou minulosťou a všetky zážitky z vojny rozpráva mladej sestričke Eliške, do ktorej sa zamiloval.

Hlavným podnetom na spomínanie je návšteva Marty - židovky, ktorá pomáhala partizánom tým, že spávala s Nemcami, aby získala dôležité informácie. Marta sa prišla s Voloďom rozlúčiť (odchádza do Kanady) a pred odchodom mu povie: „Musela som ti voľačo povedať, viem, čím ti bola Ploština. Ostatní sa opili mocou, majú iné starosti. Nemám to komu povedať, iba tebe. Ten Nemec sa volá Engelchen.“

Voloďa rozpráva, ako bol prvýkrát nasadený na dôležitú úlohu - predať dôležitý dokument. Vtedy prvýkrát videl Martu a zamilov. sa do nej. Počas plnenia ďal. úlohy - zistil meno zradcu - býval Vol. s Martou v 1 byte a Marta mu opätovala city.
Marta však žila 2 životy - jeden život zaľúbenej ženy s Voloďom a druhý život v šľapajach Matahari. Na jednej z akcií Marta zabije nemeckého generála, s ktorým spávala a ktorý ju bíjal a odchádza do Zlína.

Ďalšou akciou, ktorá na Voloďu zapôsobila, bolo zabitie 2 nemeckých dôstojníkov: k miestu, kde partizáni sídlili sa blížili 2 Nemci. Pôvodne si vyšli na prechádzku, ale partizáni ich zabili. Jedného namieste zabili a druhému po vypočúvaní ponúkli návrh, že jeho mužov odzbroja a oslobodia a jeho samotného zabijú (po vojne by ho aj tak zabila nemecká armáda za to, že stratil svoju jednotku). Tesne pred tým, ako ho zastrelili, sa Voloďa dozvedá, že dôstoj. dr. Armin Weiss bol žid a vojna sa mu zdá ešte nepochopiteľnejšia, keď žid zabíja židov.

Partizáni plánujú odchod z Ploštiny, ktorá sa pre nich stáva nebezpečná. Medzitým na akcii v Zlíne Voloďa spoznáva 2 hlavných dôstojníkov SS - Skorzenyho a Engelchena.

Medzi partizánov prichádzajú 2 mladí muži - Baťa a Machú. Aj napriek podozreniu, že ich nasadilo Zlínske komando, prijímajú ich partizáni medzi seba. Potom, ako zomiera vodca Nikolaj, 2 podozriví utekajú a partizáni opúšťajú Ploštinu. Sprevádza ich pocit strachu - obľúbili si ľudí, ktorí tam žijú, ktorí im pomáhali, darovali jedlo, domovy, aj svoje dcéry.Do partizánskeho oddielu prichádzajú 2 nemeckí zbehovia.

Myšlienky všetkým stále smerujú k Ploštine a rozhodnú sa vrátiť. Dedinu nachádzajú vypálenú a partizáni to pokladajú za svoju chybu - keby neodišli, boli by dedinu ubránili. Dedinu, ktorá im poskytla všetko nechali vyhorieť. „Dali sme sa do behu, nevnímal som nič okolo seba, bežal som, bežal, necítil som únavu, nič. Zastali sme na kopci, skade sme sa posledný raz obzreli na Ploštinu. Ploština zhorela. Ploština. Kde? Kde sú Nemci, čo toto urobili? Kde sú akíkoľvek Nemci? Kde je na svete Nemec, čo na tomto nemá vinu?“

Odchádzajú splniť svoje úlohy v priesmykoch, sú však prenasledovaní Nemcami. Vďaka 2 nemeckým dezertérom sa im podarí uniknúť a všetci sa rozlúčia.

Dej sa vracia do súčasnosti. Voloďu navštívi Martin brat, aby mu oznámil, že Marta zobrala morfium a zomrela. Voloďa odchádza z nemocnice aby našiel muža, ktorý zapríčinil smrť Ploštiny a ktorý partizánom spôsobil neustále výčitky svedomia.
Jašík – Č a B kruhy
Súbor noviel Čierne a biele kruhy mravné a sociálne problémy známa je novela Mŕtve oči cez osud slepého Adama poukazoval na ľudskú ľahostajnosť a bezcitnosti aj medzi najbližšími. Tak je to aj u Adama ktorý pocíti ľahostajnosť a zbytočnosť a dobrovoľne si vezme život v rieke. Jašík vo veľkej miere využíval lyrizáciu prózy čo môžeme vidieť aj v tejto novele, keď opisoval búrku ako prírodný jav, ale aj búrku citov v jeho duši.

Bednár - Hodiny a minúty

- 5 noviel (Hodiny a minúty, Kolíska, Zrub z kameňa, Rozostavaný dom, Cudzí)
novela Kolíska - Majerský, Černek, Zita Černeková - dedina Lieskové 1945 a 1952
- Majerský sa ako bohatý gazda zoznámil so Zitou. Zviedol ju a potom opustil. Zita sa vydáva za Černeka. Počas SNP sa Majerský a Černek stretnú a ukrývajú sa pred Nemcami. Majerský odchádza do dediny. Ukryje sa u Zity. Prichádzajú Nemci, ktorí ho hľadajú. Majerský uteká z domu, postrelí 5 Nemcov, chytia ho. - 1952 - súdia Majerského, lebo nechce vstúpiť do družstva. Černek svedčí proti nemu. Zito ho prosí, aby sa ho zastal. Majerského odsúdia na 12 rokov. Poviedka končí tým, že prichádza Majerského syn, ktorý sa pýta, ako to všetko bolo.

Hodiny a minúty zbierka noviel, ktorá vyvolala veľkú polemiku kritiky novela Kolíska autor sa zamýšľa nad zneužívaním ideálov povstania, po vojne na prekrúcanie skutočnosti a obohacovanie ľudí. Hlavná postava Majerský a Zita ktorý sa poznali ešte v mladosti. Ich cesty aj napriek tomu že sa rozišli v období povstania, keď musel opustiť jednotku. Ukryla ho Zita i keď ohrozovala seba i svoje dieťa. Pri prehliadke jej domu pozornosť fašistov chcela odpútať kolískou. Majerský ušiel, no po vojne je obvinený z rozkrádania majetku. Zita sleduje proces a v spomienkach sa vracia ku všetkému čo s ním prežila a je presvedčená o jeho nevine.

Bednár nekonvenčne spracoval povstaleckú tematiku v zbierke noviel Hodiny a minúty, kde pokračuje v konfrontácií súčasnosti a povstania na rovine ľudských osudov. Aj tu strieda dve časové pásma a tak odhaľuje charaktery cez povstalecký zážitok, cez minulé hrdinstvá, zrady a zbabelosti. Povstanie má uňho podobu tragicko - heroickej skúšky. Zaujíma ho, ako človek reaguje v tejto hraničnej situácii. Preto opäť používa prelínanie minulosti s prítomnosťou, ktoré spája vnútorný monológ postáv. Do tejto knihy noviel patria napríklad novely : Cudzí; Rozostavaný dom; Zrub z kameňa; Kolíska.
Stacho: Svadobná cesta (1961). Bola to programová básnická zbierka nastupujúcej skupiny básnikov–konkretistov, tzv. „trnavskej skupiny“, ktorá výrazne ovplyvnila ďalší vývin slovenskej poézie. Vyznačuje sa presilou senzuálnosti a maximálnym využitím metafory. V línii tejto poetiky je napísaná aj druhá básnická zbierka Dvojramenné čisté telo (1964). Básnik ju zostavil zo širšie komponovaných básnických celkov, ktorým nechýba epický rozmer príbehovosti.

Peter Karvaš: Absolútny zákaz

(Hra v dvoch častiach) 1966
Osoby: 5 m, 2 ž Scéna: mestský byt Odohráva sa v súčasnosti.
Rodina žije svojimi starosťami. Matka s Otcom sa starajú o drécu Annu, ktorá oslepla pri havárii autobusu. V domácnosti býva s nimi švagor Adam, bývalý advokát. Anna má dobrého priateľa maliara Andreja, ktorý ju občas chodí navštíviť. V dome, kde žijú, sa objaví vyhláška, že obyvatelia nesmú pozerať z okien. Adam sa nezmyselnému nariadeniu rýchlo prispôsobí, usilovne zdôvodňuje sám pre seba aj ostatných jeho zmysel. Nie všetci sa však takto ľahko podrobujú: Anna a Andrej príkaz odmietnu. Preto Gonda a Neoral, kontrolóri a vykonávatelia represií, odvedú Annu, hoci je slepá, aj Andreja, ktorý potrebuje svetlo a dobrý výhľad pre svoju profesiu. Po určitom čase všakprichádza nové nariadenie: obyvatelia môžu znova odkryť okná a pozerať sa von. Adam zmení názor a začne upozorňovať na chyby minulosti a aktívne presadzovať nové zmeny. Lenže keď obyvatelia domu opäť otvoria okná, zistia, že medzitým im pred nimi vyrástol múr. Anna s Andrejom sa síce po dlhšom čase stretajú, ale už nevedia byť šťastí ako kedysi. Zdá sa, že všetci zúčastnení medzitým akoby „oslepli“, stratili životnú silu.

Prvky absurdnej drámy pri umeleckom modelovaní podôb a fungovanie totalitného ržimu, hlboké autorské poznanie a presvedčivé vyjadrenie robia z Karvašovho Absolútneho zákazu jednu z jeho najaktuálnejších a pritom významovo najtrvácnejších hier.

Rúfus – Až dozrieme

Zbierka prináša básne rôznej tématiky. Popri textoch o otcovi a mame, básňach, v ktorých autor vyznáva svoj vzťah k domovu, sú tu aj verše s motívmi 2. svetovej vojny, verše reagujúce na aktuálne politické problémy sveta, ale aj básne, v ktorých chce autor vyjadriť isté zovšeobecnené posolstvo o živote človeka, o osude ľudstva.
Zvony: Aj v tejto zbierke môžme pozorovať základné význačnosti Rúfusovej poézie. Nachádzame epické básne, avšak s mnohými lyrickými prvkami, ďalej je to zovšeobecnenie spoločnosti a jej analýza. To že bol ovplyvnený symbolizmom pridáva jeho básňam smútok, obraznosť. Taktiež spracúvava v zbierke klasickú rúfusovskú tématiku, zobrazuje typického prostého človeka práce, ale nie ako sociálneho hrdinu, ale ako jednotlivca bojujúceho s každodenným údelom.

Vrchári

Vysoko si nám, Bože, vysoko
položil stôl. Kým dočiahneme naň,
potíme krv a soľ z nás uteká.
Soľ na ktorú nám často nezvýši.

Povýšili nás Pane Ježiši.
Ach, áno, povýšili človeka.
O mieru kríža, čo ho neminie.
Dosť je tu stromov naň
i na kolísky.

Môj prísny kraj, môj krutý,
ach môj blízky!
Košeľa zrebná, prilepená k telu
storočným potom.
Už ju nezložím.
Už pôjdem v nej. I dolu, ležiačky.
Zospodu hrabať tvoje zemiačky.

V celej Rúfusovej zbierke je cítiť prírodu, spätosť s prírodou. Akoby aj nie, veď sám básnik, ktorý vyrastal v prostredí liptovskej
dediny a zo svojho domu v Závažnej Porube na gymnázium do Mikuláša musel každý deň prejsť šesť kilometrov po poľnej ceste, musel vnímať premeny prírody veľmi intenzívne. Taktiež prírodu nerozlučiteľne spája s ľudskou prácou.

Zemiaky

Krajina zniesla vajíčko,
vzrušená ako nikdy. Spieva
a vonia hlbinou až dolu, do pivníc.

Netrpezlivé drobné dupotanie
tam počuť. Bubny jesenné.

Popravujú hlad a naďaleko
niet nikoho, kto nad ním zavzlyká.
Len vzduch sa trasie ako osika.

Ďalšou témou je detstvo, dospievanie, smerovanie človeka. Básnik sa zamýšľa nad osudom nad životom a osudom ľudstva (Len tak), ale aj jednotlivca (Človek; Abeceda). V Abecede posielajú človeka žiť, pretože na svojej ceste má už všetko pripravené. Nepozná pravdu, ale pozná abecedu, ktorou slabikuje svoj život. Žije zo dňa na deň, nepozná zákulisie života.

Abeceda

Choď, ži je prestreté:
nôž, zub i pod zub. Máš,
čo ti treba, a rovno na obruse.
Choď, neváhaj, vieš abecedu, píš.

Viac nemôžeš, len potiaľ pochopíš.
Nepoznáš pravdu. Vieš iba abecedu.

V nej slabikuješ denne svoju biedu,
i svoju veľkosť.

Úzkosť prežitá,
ó, krutosť! Kto to po nás prečíta?

Nielen zo zbierky, ale z celej tvorby Rúfusa je zrejmé, že si vysoko váži svojich rodičov. Zbierka, rozdelená na dve časti, pričom
prvú začína venovanie: „Otcovi a matke“, obsahuje aj básne o rodnom kraji, o domove. Hneď v prvej básni Zvony, teda rovnomennej s celou zbierkou spomína:

Aj ty už občas počuješ
smrť suchým bičom práskať.
A hádaš či je ďaleko
alebo blízko od hrobu.
Zvon domova ti zazvoní.
Kadlúbka. Hnev i láska
v nej odlievajú tvoju podobu.
Studnička pamäť. Hmatajúc
sa napiješ a že i zrkadlí,
pomaly čítaš z hladiny svoju tvár.

Rúfusova tvorba je pre slovenskú literatúru veľmi významná, básnik bol ocenený mnohými cenami, po mnoho rokov vystupoval ako najvážnejši kandidát spomedzi slovenských spisovateľov, ktorí by mohli siahnuť na Nobelovu cenu. Svojou poéziou oslovuje mnoho čitateľov, oslovuje ich svojou úctou k prírode, k ľuďom, k životu.

Starenka na dreve

Ešte to ťahá. Ešte uvezie to
vozíček z kostí, kára boľavá.
Jak šabľu hrdzavú ju vytasilo leto
zakúsok života čo ešte ostáva.
Môj pane, neodlož a použi nás smelo.
Až do poslednej chvíle použi.
Tvrdo jak ohorok – tak zašliapni nám telo,
až dohorí, až doslúži,
a nenechaj nás dlho umierať.