Jeho prvé básne vznikali pod tlakom konkrétnej a zážitkovej sféry (spomienky na detstvo, sociálne problémy, drastické obrazy vojny, fašizmu). Morálna a etická zaujatosť za vec spravodlivosti a ľudského pokroku ho na začiatku literárneho formovania zblížila s poetikom poľského pôvodu Tadeusza Różewicza.

Stopy tohto vplyvu sú najvíraznejšie v knižnom debute Zem pod nohami (1960) , a to najmä v tematickej oblasti oblasti (koncentračné tábory, potrava väzňov, utrpenie detí a ...). V oblasti štylistickej a kompozičnej výstavby si Kováč hľadal vlastnú cestu. Do všeobecných a spoločenských faktov vnášal ostré svetlo subjektívne precíteného poetického príbehu, nasycovaného istotou ,,zeme pod nohami" (vzťah k životnej realite), a historického príkladu otcov, po ktorých ,,zostali šľapaje v asfalte" (vzťah k pokrokovej a revolučnej tradícii). Zovretie významu a básnického obrazu v polohe symbolického zovšeobecnenia prenikalo do Kováčových básní tou mierou, akou si uvedomoval zväzky s minulosťou a prítomnosťou rodnej zeme. Tento proces dialektckého vyrovnávania subjektívnej a objektívnej zložky básnického výrazu možno postrehnúť už v jeho debute(napr. v básni Moje mesto).

Mňačko – Smrť sa volá Engelchen

Hlavné postavy:
Voloďa – hlavný hrdina, rozprávač (autor),
Nikolaj – ruský veliteľ partizánskeho odriadu, autorita, rodený vodca, inteligentný a vycvičený
Marta – tajná sovietska agentka, spávala s nemcami kôli informáciám, židovka
Eliška – starostlivá sestrička, nedotknutá vojnou, pekná a skromná, zaľúbi sa do Voloďu
Peter – srb, krvilačný, silný chlap, tvrdohlavý a hrdý. Veliteľ skupiny, neskôr sa ukáže, že schopný a čestný a keď treba vie pomôcť
Griška – nepekný, ale schopný veliteľ skupiny, nevýrazný ale šikovný
Engelchen – prezývka nemeckého veliteľa Jagkomanda, symbol zla a utrpenia, vrah
Skorzeny – vysoký nemecký vojenský hodnostár, vynikajúci taktik, sadista
Pospíšil – keď vyhrávali nemci, bol nemec, keď sovieti, slovan. V meste ho nikto nemá rád. Dovezie raneného Voloďu do nemocnice
Dr. Brázda – primár v nemocnici, kde sa lieči Voloďa, skúsený lekár
Jožina – miestna radodajka z Ploštiny, neskôr sa pripojí k odriadu

Román je rozprávaním partizána Voloďu, ktorý sa po skončení vojny nedokáže vyrovnať so stratami, ktoré počas nej utrpel.
Pred koncom 2. svetovej vojny zasiahne Voloďu guľka do chrbta a spôsobí, že má ochrnuté nohy. Je koniec vojny a on chápe svoje ochrnutie ako trest. „Ešte nedávno som žil životom štvanej zveri, vtedy všetko ustúpilo jedinej vôli - žiť, napriek všetkému žiť, prežiť, nepodľahnúť, nedať sa. Nebol čas na spomínanie, na svedomie, na nič. Teraz mám zrazu toľko času, a nie som na nič inšie súci, len na rozmýšľanie. Sú to myšlienky zlé, vyvolávajú vo mne žeravý pocit viny, hanbím sa žiť, hanbím sa byť.“
Postupne sa zmieruje so svojou invaliditou, keď mu nohy precitnú. Tu nastáva v jeho správaní akýsi zlom - kým si bol istý svojou nevládnosťou, dusil svoje myšlienky v sebe. No keď zistil, že bude žiť, snaží sa vysporiadať so svojou minulosťou a všetky zážitky z vojny rozpráva mladej sestričke Eliške, do ktorej sa zamiloval.

Hlavným podnetom na spomínanie je návšteva Marty - židovky, ktorá pomáhala partizánom tým, že spávala s Nemcami, aby získala dôležité informácie. Marta sa prišla s Voloďom rozlúčiť (odchádza do Kanady) a pred odchodom mu povie: „Musela som ti voľačo povedať, viem, čím ti bola Ploština. Ostatní sa opili mocou, majú iné starosti. Nemám to komu povedať, iba tebe. Ten Nemec sa volá Engelchen.“

Voloďa rozpráva, ako bol prvýkrát nasadený na dôležitú úlohu - predať dôležitý dokument. Vtedy prvýkrát videl Martu a zamilov. sa do nej. Počas plnenia ďal. úlohy - zistil meno zradcu - býval Vol. s Martou v 1 byte a Marta mu opätovala city.
Marta však žila 2 životy - jeden život zaľúbenej ženy s Voloďom a druhý život v šľapajach Matahari. Na jednej z akcií Marta zabije nemeckého generála, s ktorým spávala a ktorý ju bíjal a odchádza do Zlína.

Ďalšou akciou, ktorá na Voloďu zapôsobila, bolo zabitie 2 nemeckých dôstojníkov: k miestu, kde partizáni sídlili sa blížili 2 Nemci. Pôvodne si vyšli na prechádzku, ale partizáni ich zabili. Jedného namieste zabili a druhému po vypočúvaní ponúkli návrh, že jeho mužov odzbroja a oslobodia a jeho samotného zabijú (po vojne by ho aj tak zabila nemecká armáda za to, že stratil svoju jednotku). Tesne pred tým, ako ho zastrelili, sa Voloďa dozvedá, že dôstoj. dr. Armin Weiss bol žid a vojna sa mu zdá ešte nepochopiteľnejšia, keď žid zabíja židov.