Slovenská stredoveká literatúra (800-1500). Prvým útvarom na území dnešného Slovenska, ktorý by bolo možné označiť ako rannú formu štátu, bola Veľkomoravská ríša. Jej kniežatá Mojmír a Rastislav museli bojovať proti politickému a kultúrnemu vplyvu Východofranskej ríše, ktorý upevňovali franskí kňazi latinskou liturgiou, nezrozumiteľnou nášmu ľudu. Posilu sa Rastislav rozhodol hľadať u cisára Byzancie- Michala III. Ten žiadosti posolstva vyhovel a roku 863 vyslal na VM misiu vedenú solúnskymi bratmi Konštantínom a Metodom. Konštantín a Metod zostavili a priniesli prvý bohoslužobný jazyk- staroslovienčinu. Knieža Rastislav ich poveril založením učilišťa, v ktorom by vyučili kňazov ovládajúcich reč ľudu. Misijná činnosť oboch bratov marila úsilie franských feudálov o nadvládu nad VM. Franskí kňazi oboch bratov obvinili pred pápežom z bohorúhačstva a preto sa obaja vypravili do Ríma obhajovať slovanskú bohoslužbu. Pápež Hadrián II. Povolil slovanskú liturgiu, schválil staroslovienske preklady bohoslužobných kníh a vymenoval Metoda za arcibiskupa. Chorľavý Konštantín vstúpil v Ríme do gréckeho kláštora a prijal meno Cyril. Onedlho zomrel. Cestou späť Metoda uväznili na dva roky vo Franskej ríši. Medzitým sa stal vládcom VM Svätopluk. Metoda pustili až po zákroku pápeža. Vrátil sa do VM, kde pokračoval v činnosti v učilišti, prekladal knihy a zákonníky. Po smrti Metoda pápež zakázal slovanskú bohoslužbu (895). Svätopluk sa priklonil k latinskej liturgii a preto väčšina žiakov musela odísť pred prenasledovaním. K najznámejším dielam patria: Proglas (Predslov k svätému evanjeliu), Pochvala Cyrilovi Filozofovi, Pochvalné slovo na Cyrila a Metoda, Život Konštantínov, O písmenách, Moravsko- panónske legendy (Život svätého Konštantína, Život svätého Metoda), Život Naumov. Ide o pôvodnú literatúru, no na území VM vznikla i prekladová literatúra (misál- omšová kniha, evanjeliá, ...).


3. Humanistická a renesančná literatúra (14.stor.-17.stor.)
K charakteristickým znakom tohto obdobia patria: časté hladomory a epidémie, vojnové konflikty, rastúce spoločenské nepokoje, rozvoj námornej dopravy a rozkvet medzinárodného obchodu, expanzia krajín do okolitého sveta a vytváranie si kolónií, vzostup talianskych miest a meštianskeho stavu.
Humanizmus (ľudský) zdôrazňuje ľudskú dôstojnosť a slobodný rozvoj osobnosti v zodpovedajúcich životných podmienkach. Humanisti zdôrazňovali staroveký ideál krásy a dobra, boli zameraní proti feudalizmu a nadvláde cirkvi.

Renesancia (znovuzrodenie) je mohutný umelecký a myšlienkový smer, ktorým sa ľudia vymaňovali zo stredovekého spôsobu myslenia. Renesančné hnutie chcelo oslobodiť človeka pomocou obnovenia kultúry antických národov Grékov a Rimanov. Renesancia sa stavia proti nadvláde teológie, presadzuje rozvoj prírodných vied a vied o človeku. Proti kresťanskému ideálu pokory a askéze hlása príklon k radostiam pozemského života. Záujem sústreďuje na človeka.

Najznámejší autori a diela:
Dante Alighieri- Božská komédia,
Francesco Petrarca- Spevník,
Giovanni Boccaccio- Dekameron,
Francois Villon- Malý testament, Veľký testament,
Miguel de Cervantes- Dômyselný rytier Don Quijote,
Lope de Vega- Ovčí prameň,
William Shakespeare- tragédie- Hamlet, Romeo a Júlia, Othello, Macbeth, Kráľ Lear,
- historické hry- Richard III., Henrich VI.,
- komédie- Skrotenie zlej ženy, Sen noci svätojánskej, Mnoho kriku pre nič, Ako sa vám páči, Veselé panie z Windsoru.

Slovenská humanistická a renesančná literatúra (1500-1650) sa vyvíjala v pohnutých časoch tureckých vpádov, reformácie, protireformácie a prihabsburských povstaní. Matej Korvín sa zaslúžil o zozvoj a sprostredkovanie talianskeho a európskeho myšlienkového i umeleckého hnutia. Uhorsko sa začlenilo do Habsburskej monarchie a osmanskej ríši sa otvorila cesta do strednej Európy. Panovníci Habsburskej monarchie sa usilovali upevňovať feudálny spoločenský poriadok, zakladali sa školy, kníhtlačiarne a rozvíjala sa národná literatúra. Písali sa historické piesne, duchovná lyrika a ľúbostná lyrika. Najznámejšími autormi boli: Martin Rakovský- O spoločenských vrstvách v štáte, O svetskej vrchnosti, Jakub Jakobeus- Slzy, vzdychy a prosby slovenského národa, Martin Bošňák- Píseň o zámku muránském, Juraj Tranovský- Písne duchovní, Pavel Kyrmezer- Komedie česká o bohatci a Lazarovi, Juraj Tesák Mošovský- Ruth.
4. Baroková literatúra (16.stor.-18.stor.)
Pre barok je charakteristické šírenie reformačných myšlienok, vojnové konflikty a rozpor medzi katolíkmi a protestantmi. Barok vznikol v Taliansku v 16. storočí a koncom 17. storočia sa rozšíril do celej Európy. Z renesancie prebral túžbu po poznaní, zmyslovosť a zmyselnosť, ale zároveň sa v ňom prejavuje neviera v človeka a v jeho pozemský svet, pocit pominuteľnosti človeka a jeho márnosti. Barokový človek je zmietaný neistotou svojho bytia, stupňovanou vojnami a nepokojmi, v dôsledku čoho sa upína k nadpozemským istotám. Skutočnosť sa v jeho víziách premieta do alegórií a symbolov, nad rozumom víťazí fantázia a viera. K najznámejším autorom tohto obdobia patria: Torquato Tasso, Hans Jacob von Grimmelshausen, John Milton- Stratený raj, Raj znovu nájdený či Ján Amos Komenský- Veľká didaktika, Svet v obrazoch.

Slovenská baroková literatúra (1650-1780). Protihabsburské povstania, náboženské nepokoje a kruté vojnové pomery nahlodali dôveru v ľudské sily pri ovládaní osudu, ľudí navyše ožobračovali aj dôsledky vojen, hlad, epidémie, mor. Proti útlaku protestovali vzburami a útekom do hôr (Jánošík). Najpodstatnejším hnutím bola reformácia a protireformácia. Strediskom katolíckej vzdelanosti bola univerzita v Trnave, ktorá bola jedinou v celom Uhorsku. Zakladanie tlačiarní, záujem o slovenské dejiny, úcta k slovenskému jazyku, pestrosť žánrov, to sú najpodstatnejšie literárne znaky tohto obdobia. Najznámejšími slovenskými barokovými autormi boli: Benedikt Szollosi- Písne katholické, Peter Benický, Hugolín Gavlovič- Valaská škola mravúv stodola, Škola kresťanská, Ján Simonides, Samuel Hruškovic, Daniel Krman ml.- Cestovný denník, Adam František Kollár, Móric August Beňovský.

5. Klasicistická a osvietenská literatúra (17.stor.-18.stor.)
Pre 17. storočie je charakteristický pokrok vedy a záujem o tajomstvá vesmírnych zákonov a prírodných javov. Na európskom území nedochádza k rozsiahlym vojnám, ale iba k miestnym stretom. Silu nadobúda hlas mysliteľov, ktorí vystupovali proti vplyvu šľachty a cirkvi. Vláda sa podľa nich má usilovať o blaho ľudu. Cirkev sa stáva terčom kritiky. Voltaire ju označuje za prekážku pokroku. Američania vyhlasujú nezávislosť, vo Francúzsku v roku 1789 vypukla revolúcia. Medzi znaky klasicizmu patrí v prvom rade to, že vznikol a vyvrcholil vo Francúzsku v 17. storočí. Usiloval sa o tvorbu klasických estetických noriem odvodzovaných z antických vzorov so zameraním na spoločenské a mravné problémy. Hlásil sa k filozofickým východiskám racionalizmu a k abstraktne ponímaným ideám pravdy, harmónie a krásy. Chcel zobraziť rôzne ľudské charaktery (hrdina, ničomník, lakomec). K najvýznamnejším autorom tohto obdobia patria: Corneille, Racine, Moliére- Lakomec, Fontaine (bájkar), Voltaire.

Slovenská klasicistická a osvietenská literatúra (1780-1830) je charakteristická tým, že sa rozvíjala v čase zakladania manufaktúr, rozvoju obchodu, zmien v poľnohospodárstve, rozvíjania sa kapitalizmu, rozpustenia žobravých reholí, hospodárskych reforiem či zrušenia cenzúry. K znakom slovenského osvietenstva patrí: prekvitanie osvetovej činnosti, zakladanie učených spoločností, vychádzanie periodickej tlače a pretrvávanie konfesionálnych sporov. Najznámejšími slovenskými osvietenskými autormi boli: Anton Bernolák, Jozef Ignác Bajza- autor prvého slovenského románu René mláďenca príhodi a skúsenosťi, Juraj Fándly, Ján Kollár- Slávy dcera, Ján Hollý- Selanky, Svätopluk, Ján Chalúpka- Kocúrkovo.


6. Preromantická a romantická literatúra (koniec 18.stor.-polovica 19.stor.)
Pre toto obdobie je typické to, že ide o akési medzirevolučné obdobie (1789-1848). Na sile nadobúdajú myšlienky nacionalizmu a liberalizmu a dochádza ku vzniku nových národných štátov. Sentimentalizmus alebo preromantizmus je umelecký smer, ktorý odmietol nespravodlivosť feudalizmu a zdôrazňoval citové hodnoty jednoduchého človeka. Najdôležitejšími znakmi preromantizmu sú zmysel pre veľkosť, vznešenosť, pôvodnosť a požiadavka tvorivej slobody. Prejavoval sa najmä v druhej polovici 18. storočia. Romantizmus je myšlienkové hnutie a jeden z hlavných umeleckých smerov 19. storočia. Rušil hodnoty, ktoré prinieslo osvietenstvo a klasicizmus, proti klasicistickým pravidlám uplatňoval tvorivú slobodu umelca, proti racionalizmu staval cit, vášne, fantáziu a vôľu, proti aabstraktnému poňatiu človeka zdôrazňoval konkrétneho jedinca, proti všeobecnému poňatiu ľudstva staval ideu národa. K najvýznamnejším autorom tohto obdobia patria: George Gordon Byron, Victor Hugo, Heinrich Heine, Sándor Petofi, Edgar Allan Poe, Božena Nemcová, Karel Hynek Mácha.

Slovenská preromantická a romantická literatúra (1830-1850) sa vyvíjala na základe toho, že v celej Európe v tom čase silnela vlna národnooslobodzovacieho hnutia, ktorá vyústila do revolúcie v roku 1848. V Uhorsku na čele hnutia stála šľachta. Jej hlavným predstaviteľom bol Lajoš Košút, ktorý netajil radikálny odpor k politike Viedne a inklinoval k násilnej maďarizácii. Na Slovensku sa do popredia dostala mladá škola na čele s Ľudovítom Štúrom a jeho nasledovateľmi. K znakom slovenského romantizmu patrí: návrat k slovanským žánrom, ľudový hrdina, odsúdenie titanizmu (okrem Janka Kráľa), málo subjektívnosti, veľa kontrastov, synkretizmus (prekrývanie literárnych druhov), hlavným literárnym druhom sa stala lyrika, dominuje balada, pieseň, hrdinova nálada korenšponduje s prírodou, sylabický veršový systém. Najznámejšími autormi boli: Karol Kuzmány, Ľudovít Štúr, Samo Chalúpka, Janko Kráľ, Andrej Sládkovič, Ján Botto, Ján Kalinčiak, Jozef Miloslav Hurban.