Od romantizmu k začiatkom realizmu (1850-1880). Ide o obdobie, pre ktoré je typické:
1. 1849- vo Viedni sa vydávajú Slovenské noviny, na návrh Jána Kollára sú písané v staroslovienčine, čiže v slovakizovanej češtine.
2. 1851- odohráva sa stretnutie štúrovcov a bývalých bernolákovcov ( Ján Palárik, Andrej Radlinský, Martin Hattala), na ktorom sa obe strany dohodli na reforme jazyka a podľa Hodžových návrhov vypracoval Martin Hattala Krátku mluvnicu slovenskú, ktorá upravila stredoslovenské nárečie podľa historických zásad.
3. 1860- prijatie tzv. Októbrového diplomu, v dôsledku čoho nastáva uvoľnenie režimu.
4. 1863- založenie Matice slovenskej (symbolicky 1000 rokov po príchode Konštantína a Metoda na VM).
5. 1867- Rakúsko- uhorské vyrovnanie.
6. 1874- boli zatvorené slovenské gymnáziá a o rok neskôr aj Matica slovenská. Nastalo obdobie otvorenej maďarizácie. Romantizmus ustupoval realizmu.
7. Najznámejšími autormi tohto obdobia sú: Ľudovít Kubáni, Gustáv Kazimír Zechenter- Laskomerský, Jonáš Záborský, Ján Palárik.


7. Realistická literatúra (druhá polovica 19.stor.-začiatok 20.stor.)
Narastajúca miera industrializácie, rýchlo sa šíriace myšlienky liberalizmu a nacionalizmu, rozmach technických a prírodných vied, to sú sprievodné znaky 19. storočia. Rozvoj priemyslu našiel ohlas vo filozofii pozitivizmu, ktorej zakladateľom bol August Comte. Táto filozofia zdôrazňovala objektívne poznanie skutočnosti, pričom pozitivisti pokladali za skutočné iba to, čo sa dalo overiť zmyslami. 19. storočie sa odvíjalo v znamení populačnej explózie a veľkej migrácie obyvateľstva najmä do Ameriky.

Realizmus je umelecký smer a zároveň metóda uplatňujúca sa od polovice 19. a v priebehu 20. storočia. Realizmus je založený na kritickom poznávaní skutočnosti, ktoré vychádza z pravdivého zobrazenia ľudskej osobnosti s jej rozmanitými vzťahmi k realite. Kritický realizmus je umelecký smer, ktorý patrí k najvýraznejšej odrode realizmu. Je v ňom zosilnený rys kritickosti, reaguje na vlnu buržoáznych revolúcií v Európe, rozmach vedy a techniky, na vývoj spoločnosti, ktorá v súvislosti s pozitívnym ekonomickým vývojom nedokázala snívať. Najvýznamnejšími autormi tohto obdobia sú: Charlotte Bronteová, Charles Dickens, Stendhal, Honoré de Balzac, Gustave Flaubert, Nikolaj Vasilievič Gogoľ, Anton Pavlovič Čechov, Fiodor Michajlovič Dostojevskij, Lev Nikolajevič Tolstoj, Jan Neruda, Alois Jirásek.

Slovenská realistická literatúra (1880-1918) sa vyvíjala vo veľmi ťažkých časoch. V roku 1874 boli na príkaz vlády a ministra školstva zrušené všetky tri slovenské gymnáziá a až do roku 1918 neexistovala jediná slovenská stredná škola. Počas nasledujúceho roku bola zrušená aj Matica slovenská. V roku 1882 slovenskí študenti v Prahe založili spolok Detvan, ktorý organizoval vzdelávacie a kultúrne podujatia, oboznamoval českú spoločnosť so slovenskou kultúrou. Postupne vznikali ďalšie spolky ako Hlasisti alebo ženský spolok Živena. Slovenský realizmus rozdeľujeme na:
1. vlnu (1880-1900), nazývanú aj opisný realizmus,
2. vlnu (1900-1918), nazývanú aj kritický realizmus.

Znaky 1. vlny slovenského realizmu sú nasledovné:
a) dominuje sylabotonický veršový systém,
b) píšu sa veľké lyrické cykly a lyrickoepické skladby,
c) je zrejmý príklon k súčasným témam, opisuje sa materiálne bohatstvo, podnikateľská činnosť, vypočítavosť, manželstvo,
d) pohľad na skutočnosť je vonkajší.

Znaky 2. vlny slovenského realizmu sú nasledovné:
a) jazyk básní sa zjednodušil,
b) témy: vnútorný citový život lyrického subjektu,
c) záujem o vnútorný život človeka, zameranie sa na jeho situáciu,
d) zobrazujú sa citové drámy zo sklamaných očakávaní a nesplnených túžob.

Najznámejšími slovenskými realistickými autormi sú: Svetozár Hurban Vajanský, Terézia Vansová, Elena Maróthy- Šoltésová, Martin Kukučín, Božena Slančíková Timrava, Jozef Gregor Tajovský, Ľudmila Podjavorinská, Ján Čajak.


8. Svetová literárna moderna (koniec 19.stor.-začiatok 20.stor.)
Koniec 19. storočia sa nesie v znamení veľkých zmien ústiacich do katastrofálnych predstáv, chaosu a dezorientácie. Rýchle životné tempo, konkurenčný boj, rast sociálnych problémov vytvárajú spoločenskú situáciu plnú pesimizmu a beznádeje. Každodenná realita je vystavená ostrej kritike. Toto obdobie sa spájalo s neistotou, nepokojom, často sa hovorilo o kríze myslenia a kultúry vôbec. V literatúre sa v tom čase objavilo viacero nových myšlienkových prúdov.

Parnasizmus je francúzsky literárny smer z konca 19. storočia, ktorý sa snažil o dokonalú krásu literárneho diela precíznou formou a rozmanitosťou žánrov bez spätosti básne so spoločenskou realitou. Umenie si musí postačiť samo o sebe, jeho poslaním nie je zobrazovať reálny svet a jeho problémy. Lyrika sa mohla písať len neosobná. Za ideál krásy pokladali antickú literatúru.

Impresionizmus je umelecký smer, ktorý pôvodne označoval výtvarnú orientáciu voľnej skupiny mladých maliarov, ktorí sa spolu predstavili v Paríži roku 1874. Impresionizmus chce zachytiť okamžitý dojem zaťažený ani racionálnym, ani empirickým poznaním.

Symbolizmus je umelecký smer, ktorý vznikol v opozícii voči impresionizmu a naturalizmu. Základným výrazovým prostriedkom v literatúre sa stalo nepriame pomenovanie- symbol, ktorý slúžil na vyjadrenie abstraktného pojmu a mal zvýrazniť viacvýznamovosť básnickej výpovede.
ň
Dekadencia. Tento výraz pôvodne slúžil ako hanlivé označenie francúzskej poézie z konca 19. storočia, ktorá pohŕdala dobou, meštianskou kultúrou a jej tradíciami. Dekadencia s provokatívnou obľubou siahala k tabuizovaným témam- erotika, morbidita, poetizácia násilia a zla, neúctivý vzťah k Bohu, oslava Satana a kultu smrti.

K najvýznamnejším autorom tejto doby patrí: Charles Baudelaire, Paul Verlaine, Jean Arthur Rimbaud.

Slovenská literárna moderna (1900-1918). Začiatok 20. storočia znamenal pre Rakúsko- Uhorsko, konkrétne pre Slovensko, rozvoj priemyslu a hospodárstva. Prudký nárast dravého podnikateľského prostredia zhoršoval životné podmienky slovenských roľníkov. Zbedačený ľud sa začal masovo vysťahovávať za prácou do Ameriky. Vysťahovalectvo malo za následok znižovanie počtu obyvateľov slovenskej národnosti a zvýšený národnostný útlak. Vypuknutie prvej svetovej vojny znamenalo zhoršenie podmienok pre rozvoj hospodárstva.
Znaky poézie písanej autormi obdobia literárnej moderny sú nasledovné:
a) sústreďujú sa na vykreslenie atmosféry básne,
b) zobrazujú ponuré nálady, lebo smútia za starým svetom,
c) dominuje symbolizmus, subjektivizácia, iracionalizmus, disharmónia,
d) požíva sa sylabotonický veršový systém, no objavujú sa zárodky voľného verša.
Slovenskú poéziu tohto obdobia reprezentujú svojou tvorbou Ivan Krasko a Janko Jesenský.
9. Svetová medzivojnová literatúra (1918-1945)
Ako celok bolo 20. storočie storočím kontrastov, prostredníctvom ktorých si ľudia vo víre katastrofálnych vojenských konfliktov, rasistických a náboženských nepokojov, uvedomovali večné predstavy o ľudskej slobode, sociálnej spravodlivosti, spoločenskej rovnosti a demokracie. 20. storočie bolo preto aj storočím rozmachu nových myšlienkových, umeleckých a literárnych smerov uplatňujúcich sa v poézii, z ktorých treba spomenúť pragmatizmus, secesiu, futurizmus, kubizmus, kubofuturizmus, imaginizmus, dadaizmus, surrealizmus (smer založený na snahe spontánne a bez rozumovej kontroly vyjadrovať to, čo sa deje v ľudskom podvedomí), expresionizmus, konštruktivizmus či poetizmus. Ten vznikol v Čechách v 20- tych rokoch 20. storočia. Zdôrazňuje aktívny postoj k životu, jeho zachytenie prostredníctvom citových a fantazijných schopností umelcov. Inšpirovaný bol hravosťou dadaizmu a uprednostňoval imagináciu, fantáziu, sen, poznávanie exotických krajín. Základom poetistickej tvorivej metódy je hra a rozumom nekontrolovateľné voľné asociácie. Poézia mala prinášať čitateľom radosť a krásu. Básnici písali predovšetkým básne- pásma a hlavným vyjadrovacím prostriedkom sa stala metafora. Ďalšími znakmi poetizmu sú sklon k paródii, zľahčovanie, cestovanie, obľúbenosť ľudovej zábavy, opojenie naivným umením. Predstaviteľmi poetizmu v Čechách sú: Karel Teige a Vítězslav Nezval. Najvýznamnejšími básnikmi tohto obdobia boli: Filippo Tommaso Marinetti, Guillaume Apollinaire, Vladimír Majakovskij, Sergej Jesenin, Andre Breton, Petr Bezruč, Jiří Wolker.