Prvoradou úlohou prózy a drámy tohto obdobia bolo zobraziť vojnovú tematiku, opísať vojnové hrôzy a varovať pred nimi. K takýmto spisovateľom patrili aj predstavitelia tzv. stratenej generácie. Ide o označenie generačne blízkej skupiny amerických básnikov a prozaikov, ktorí začali tvoriť v 20- tych rokoch 20. storočia. Ich videnie bolo ovplyvnené zážitkami z 1. svetovej vojny a pocitom kultúrnej vykorenenosti Američana v Európe, pocitom neschopnosti zaradiť sa po vojne do života. Základnou témou ich diel je sklamanie a skepsa, rozklad ľudských a spoločenských hodnôt a hľadanie východiska v úteku do prírody alebo ku kultúre. Maličkosti každodennosti nahrádzajú trvalé hodnoty. Hrdinami ich próz sú jednotlivci stratení v labyrinte sveta, sú to obvykle rozporuplní, silno citovo založení ľudia, ktorí nikde nenachádzajú zakotvenie. Preto žijú v provizóriu a ich jedinou hodnotou v tomto svete je kamarátstvo. Predstaviteľmi tohto typu literatúry boli: Ernest Hemingway, John dos Passos, Francis Scott Fitzgerald, William Faulkner, Harry Sinclair Lewis, Theodore Dreiser. Svojou tvorbou sa k nim približovali: Erich Maria Remarque, Thomas Mann, Hermann Hesse, Lion Feuchtwanger, Romain Rolland, Henri Barbusse, Marcel Proust.

Súčasťou nemeckej literatúry tohto obdobia bola aj pražská nemecká literatúra. Ide o tvorbu autorov spojených miestom narodenia a väčšinou aj pôsobením v Prahe. Najvýznamnejšími predstaviteľmi tohto typu literatúry boli Franz Kafka a Max Brod.

V medzivojnovom období pôsobili aj nasledovní autori: Michail Šolochov, Michail Bulgakov, Karel Čapek či Jaroslav Hašek.

Slovenská medzivojnová literatúra (1918-1945) sa vyvíjala v období, kedy sa Slovensko stalo súčasťou Československej republiky založenej v októbri 1918. Nový štát zbavil Slovákov maďarizačného útlaku, slovenčina začala prenikať do škôl a úradov, stala sa štátnym jazykom, vznikali slovenské kultúrne ustanovizne- Univerzita Komenského v Bratislave, SND, bola znovu obnovená činnosť Matice slovenskej. V roku 1918 ukončená prvá svetová vojna však zasiahla do života ľudí natoľko, že sa odrazila aj v slovenskej medzivojnovej literatúre.

Spisovatelia (básnici) sa rozdeľovali do skupín nasledovným spôsobom:
1. staršia generácia- Janko Jesenský, Vladimír Roy,
2. prechodná generácia- Martin Rázus, Štefan Krčméry,
3. mladí autori- Emil Boleslav Lukáč (neosymbolizmus), Ján Smrek (vitalizmus), Ladislav Novomeský (ľavicová avantgarda, DAV), Rudolf Fabry, Štefan Žáry (nadrealizmus), Janko Silan, Rudolf Dilong (katolícka moderna), Valentín Beniak, Maša Haľamová (individuálne formovaní básnici).
Medzivojnovú prózu a drámu, zaoberajúce sa tematikou vojnovými zážitkami, spomienkami na mladosť, povojnovou sociálnou skutočnosťou, rozdeľujeme z hľadiska uplatňovania umeleckej metódy nasledovne:

1. Realizmus.
a) prvá línia, priamo rozvíjajúca realistickú tradíciu, Ladislav Nádaši Jégé, Martin Rázus,
b) druhá línia, predstavujúca sociálno- psychologický realizmus, ktorý sa usiluje o prienik do vnútra človeka, Jozef Cíger Hronský, Milo Urban,
c) tretia línia, tzv. socialistický realizmus, Peter Jilemnický, Fraňo Kráľ.

2. Lyrizovaná próza.

a) ornamentalizmus, ktorý vychádzal zo snahy povýšiť tvar literárneho diela na úroveň modernistických európskych prúdov. Preto autori vychádzali z expresionizmu, v ich próze dominovali pesimistické, tragické nálady a životné pocity, nešťastné postavy. Ich vnútorné predstavy chápu ako skutočnosť. Ornamentalizmus, čiže ozdobnosť jazyka, súvisel s experimentovaním s jazykom a so slovom. Jeho predstaviteľmi sú: Gejza Vámoš, Ján Hrušovský, Ivan Horváth.

b) naturizmus (lyrizovaná próza)- Ľudo Ondrejov, Dobroslav Chrobák, Margita Figuli, František Švantner.

c) medzivojnová dráma- Ivan Stodola, Július Barč- Ivan, Peter Zvon.
10. Svetová literatúra druhej polovice 20. storočia (od roku 1945)
Druhá svetová vojna, najväčší konflikt v dejinách ľudstva, nesmierne ovplyvnila spoločenský, politický i umelecký vývoj celej druhej polovice minulého storočia a je inšpiračným zdrojom dodnes. Svet sa rozdelil na dva póly. Obdobie tzv. studenej vojny sa predĺžilo až do začiatku 90- tych rokov, kedy bol dovŕšený proces postupného rozvratu hospodárskych a politických systémov sovietskych satelitov a rozpadu samotného Sovietskeho zväzu.

Svetová literatúra v druhej polovici 20. storočia sa delí na: existencialistov (Jean- Paul Sartre, Albert Camus), autorov zobrazujúcich mládež (Jerome Salinger, William Golding), rozhnevaných mladých mužov (John Osborne, John Braine, Kingsley Amis), beatnikov (Lawrence Ferlinghetti, Allen Ginsberg, Jack Kerouac), neorealistov (Pier Paolo Pasolini, Alberto Moravia), predstaviteľov „nového románu“ (Allain Robbe- Grillet), postmodernistov (Umberto Eco, Vladimír Nabokov), predstaviteľov magického románu (Gabriel Garcia Márquez, Čingiz Ajtmatov), autorov zobrazujúcich ľudí v totalitnej spoločnosti (Boris Pasternak, Alexander Solženicyn, George Orwell, Jozef Škvorecký, Milan Kundera), predstaviteľov epického divadla (Bertold Brecht), americkej psychologickej drámy ( Tenessee Williams, Arthur Miller) či predstaviteľov absurdnej drámy (Friedrich Durrenmatt, Samuel Beckett, Eugéne Ionesco, Václav Havel).

Existencializmus je filozofický a umelecký smer, ktorý skúma otázky existencie človeka z hľadiska jeho individuality i z hľadiska spoločenských vzťahov. Existencialisti sa vyjadrujú k základným otázkam ľudského bytia, pričom nestrácajú zo zreteľa estetickú funkciu umeleckého diela. Zdôrazňujú osobnú slobodu jednotlivca. Podľa existencialistov život človeka záleží len na jeho voľbe. Jednotlivec prekonáva základný životný pocit nezmyselnosti, opustenosti, úzkosti a beznádeje. Slobodu dosahuje tým, že sa nepodriaďuje konvencii. Spoločnosť je pre indivíduum nepriateľská, vnucuje mu svoju morálku, náboženstvo, zvyky. Zbavuje ho osobitosti.

Neorealizmus je umelecký smer rozvíjajúci sa v 40- tych rokoch a na začiatku 50- tych rokov. Prevláda v ňom sociálna tematika, všíma si tienisté stránky talianskej malomeštiackej spoločnosti, kritizuje taliansky fašizmus.

Postmodernizmus je literárny a umelecký smer poslednej tretiny 20. storočia. Východiskom pre novú poetiku sa stáva odmietavý postoj ku konzumnej spoločnosti. Usiluje sa o alternatívnosť ľudských prístupov k svetu, odmieta víziu intelektuálnej a kultúrnej nadradenosti západnej civilizácie i nadradenosť racionality v procese poznania. Základnou požiadavkou je pluralita názorov a ich zrovnoprávnenie.