Chronologický vývoj literatúry

1. Staroveká literatúra (3000 pred n. l.-500 n. l.)
2. Stredoveká literatúra (5.stor.-15.stor.).
3. Humanistická a renesančná literatúra (14.stor.-17.stor.).
4. Baroková literatúra (16.stor.-18.stor.)
5. Klasicistická a osvietenská literatúra (17.stor.-18.stor.).
6. Preromantická a romantická literatúra (koniec 18.stor.-polovica 19.stor.).
7. Realistická literatúra (druhá polovica 19.stor.-začiatok 20.stor.).
8. Svetová literárna moderna (koniec 19.stor.-začiatok 20.stor.).
9. Svetová medzivojnová literatúra (1918-1945).
10. Svetová literatúra druhej polovice 20. storočia (od roku 1945).

Chronologické usporiadanie vývoja slovenskej literatúry:
I. Staršia slovenská literatúra (800-1780).
1. Slovenská stredoveká literatúra (800-1500).
2. Slovenská humanistická a renesančná literatúra (1500-1650).
3. Slovenská baroková literatúra (1650-1780).

II. Novodobá slovenská literatúra (1780-1918).
1. Slovenská klasicistická a osvietenská literatúra (1780-1830).
2. Slovenská preromantická a romantická literatúra (1830-1850).
3. Od romantizmu k začiatkom realizmu (1850-1880).
4. Slovenská realistická literatúra (1880-1918).

III. Slovenská literatúra 20. storočia (od roku 1900).
1. Slovenská literárna moderna (1900-1918).
2. Slovenská medzivojnová literatúra (1918-1945).
3. Slovenská literatúra po druhej svetovej vojne (1945-1989).
4. Súčasná slovenská literatúra (od roku 1989).


1. Staroveká literatúra (3000 pred n. l.-500 n. l.)
Počiatky nepísaného umenia možno vidieť v prejavoch pravekého človeka, závislého od prírody, bojujúceho proti hladu, chorobám a nepriateľom a oslavujúceho svoje božstvá. Tieto prejavy mali pôvodne podobu veršovaných pokrikov s často sa opakujúcimi slovami a rovnakými slabikami, s pravidelným rytmom a spravidla citovým zafarbením. Zariekadlá, zaklínadlá, príslovia, pranostiky, magické a obradné prejavy boli dopĺňané spevom a tancom. Najstaršie písomné pamiatky boli vytvorené orientálnymi kultúrami, ktoré zakladali prvé štátne zriadenia akými boli Mezopotámia, Egypt, India, Čína. Dialo sa tak v priaznivých prírodných podmienkach, spravidla v riečnych údoliach.

Sumerská literatúra
Mezopotámia bola centrom najstarších ľudských civilizácií (3500-359 pred n.l.). Priekopníkmi písma boli nesemitskí Sumeri, ktorí okrem desiatkovej počítacej sústavy vynašli spôsob záznamu reči. Išlo o obrázkové písmo, z ktorého sa vyvinulo písmo klinové. K najcennejším svedkom kultúry Mezopotámie patria zachované časti veľkých knižníc hlinených tabuliek. Najväčšia knižnica bola v Ninive a bola zriadená asýrskym kráľom Aššurbanipalom v 7. storočí pred n. l. Najznámejším dielom tejto literatúry je Epos o Gilgamešovi.

Staroegyptská literatúra
Umenie starého Egypta vzniká už v období Starej ríše od roku 2650 pred n. l.). V rovnakej dobe sa vyvíja obrázkové písmo- hieroglyfy. Jazykom bola egyptčina. Texty sa písali na steny chrámov, hrobových komôr a sarkofágov. Na papyrus sa písalo trstinovým perom. Hieroglyfy rozlúštil v roku 1822 Francúz Champollion. Najznámejšie diela tejto literatúry sú Kniha mŕtvych a Texty pyramíd.

Indická literatúra
Indická literatúra sa rozvíjala na rozsiahlom území dnešného Pakistanu a Indie. Jej centrom sa stali povodia riek Indus a Ganga. Najstaršími indickými pamiatkami slovesného umenia sú védy, čiže posvätné knihy o poznaní. Vo védach Indovia velebili svojich bohov, ktorí boli zosobnením prírodných úkazov a síl. Védy, napísané védskym jazykom, potom sanskritom, v zvláštnych veršoch vyjadrovali predstavy najstarších obyvateľov Indie o svete a vesmíre. Rozsahom sú védy asi šesťkrát obsiahlejšie ako Biblia. Umenie Indov je ovplyvnené náboženstvom. Vychádzalo z náboženstva védskych Indov, z brahmanizmu, hinduizmu, džinizmu a budhizmu. Náboženské diela sú spracované umeleckou formou, resp. umelecké diela majú náboženský obsah. K najznámejším takýmto dielam patria eposy Mahábhárata, Rámájana, Kámasútra.

Čínska literatúra
Politické a kultúrne centrá sa sústredili v povodí riek. Čínska kultúra má zmysel pre starostlivo zaznamenávanú a vyhranenú úctu k tradíciám. K najznámejším autorom a ich dielam patria: Konfucius- Hovory, Lao-c´- Tao-te-ťing.

Perzská literatúra
Civilizácia, ktorávznikla na dnešnom irackom území, si vytvorila svoje umenie ako pozoruhodnú syntézu cudzích kultúrnych tradícií a vzorov. Najznámejším dielom tejto literatúry je Avesta (zborník modlitieb) od Zaratustru.

Hebrejská literatúra
Hebrejské písomníctvo je v úzkom slova zmysle umením starovekých palestínskych Židov používajúcich hebrejský jazyk. Najväčším prínosom pre svetovú kultúru sa stala Biblia.

Grécka literatúra
Ide o literatúru gréckych kmeňov, ktoré sa od roku 2000 pred n. l. usadzovali v južnej časti Balkánskeho polostrova a na ostrovoch v Egejskom mori. Práve v tejto literatúre sa po prvýkrát v dejinách objavujú prvé divadelné hry (drámy). Najznámejšími autormi a ich dielami sú: Homér- eposy Ilias a Odysea, Sapfo (na ostrove Lesbos zriadila Dom múz), Anakreón (básnik oslavujúci víno), Ezop (bájkar), Sofokles- tragédie Antigona, Kráľ Oidipus, Elektra, Euripides- tragédia Medea, Aristofanes- komédia Lysistrata.

Rímska literatúra
Rímska literatúra sa začína rozvíjať v 3. storočí pred n. l. a veľa podnetov preberá z gréckeho písomníctva. Pri helenizácii Ríma sú do programu rímskych hier zavádzané dramatické predstavenia. Vzniká tzv. rímska komédia. Hrdinami sú zamilovaní mladíci, dievčatá, ktoré upadli do otroctva, neviestky, ľstiví proroci, sklamaní otcovia a lakomci. Najznámejšími autormi tejto literatúry sú: Plautus, Caesar, Cicero, Marcus Aurelius, Ovidius- súbor bájí Premeny (Metamorfózy), Vergilius- Pastierske spevy (Bukolika), Roľnícke spevy (Georgika), Horatius.


2. Stredoveká literatúra (5.stor.-15.stor.)
Stredovek je obdobím vojen, epidémií moru a iných chorôb, krížových výprav, ale tiež obdobím formovania štátnych organizácií, kolonizácií a rozdeľovania pôdy. Základnou ideológiou v Európe je kresťanstvo, ktoré ovplyvňovalo vieru, morálku, myslenie i názory na umenie. Výhradné postavenie vo všetkých oblastiach ľudského života mala cirkev. Cirkevné učenie ovplyvňovalo každodenný život a v nepokojnom období ponúkalo istotu a vieru v lepšiu budúcnosť. Školy a knižnice vznikali pri kláštoroch, výhradne v kostoloch a kláštoroch zhromažďovali rukopisne šírené knihy. Cirkevné učenie podporovalo stredovekú hierarchizáciu spoločnosti a viera v kresťanského Boha bola často ich jediným spojením. Kultúrne výtvory ľudí zobrazovali náboženskú tematiku, vyjadrovali obdiv ku kresťanským hodnotám a podporovali tak priamo či nepriamo vieru. Človek bol v stredoveku chápaný ako súčasť vyššieho poriadku, do ktorého nemá právo zasahovať. Meradlom všetkého bol Boh. V živote ľudí hrala veľkú úlohu askéza (odriekanie). Myšlienkovou spojnicou medzi antikou a stredovekom bola najprv patristika a neskôr scholastika.

Spoločným znakom stredovekej literatúry boli často sa opakujúce námety z Biblie alebo z antiky. Panovalo latinské modli sa a pracuj. Hrdinom je svätec alebo mučeník, rytier alebo kráľ. Cieľom stredovekej literatúry je poučovať, dojímať a vychovávať a až potom baviť. Dôležitým nebol obsah ale forma. Pôvodnosť diela nebola podstatná, autorov väčšinou nepoznáme, miesto a doba vzniku sa odhaduje podľa druhotných znakov, mnohé diela nie sú zachované v úplnosti. Stredoveká literatúra obľubovala alegóriu, používanie ustálených symbolov. Literárnou autoritou sa stala Biblia a neskôr diela cirkevných otcov a antických literátov. Stredovekí autori tieto diela napodobňovali v obsahu i forme, veľa citovali a neusilovali sa o jedinečnosť. Vytvoril sa tak zvláštny postup pri písaní- imitácia. Mnohé obrazy i celé časti sa preberali, preto sa v rôznych textoch opakovali, prenášali sa z diela do diela. Niekedy sa obmieňali- parafrázovali. Často bola zdôrazňovaná poslušnosť, oddanosť Bohu alebo panovníkovi. Stredoveká literatúra sa spravidla člení na dva základné prúdy, na literatúru duchovnú a svetskú, ktoré sú realizované v širokej palete literárnych foriem- duchovná lyrika, duchovná epika, duchovná dráma, svetská lyrika, svetská epika, svetská dráma. K najznámejším dielam svetovej stredovekej literatúry patria eposy Pieseň o Rolandovi, Tristan a Izolda, Pieseň o Cidovi, Pieseň o Nibelungoch, Beowulf, Slovo o pluku Igorovom, Kronika česká, Dalimilova kronika. Z českých autorov treba spomenúť Kosmasa a Jána Husa.

Slovenská stredoveká literatúra (800-1500). Prvým útvarom na území dnešného Slovenska, ktorý by bolo možné označiť ako rannú formu štátu, bola Veľkomoravská ríša. Jej kniežatá Mojmír a Rastislav museli bojovať proti politickému a kultúrnemu vplyvu Východofranskej ríše, ktorý upevňovali franskí kňazi latinskou liturgiou, nezrozumiteľnou nášmu ľudu. Posilu sa Rastislav rozhodol hľadať u cisára Byzancie- Michala III. Ten žiadosti posolstva vyhovel a roku 863 vyslal na VM misiu vedenú solúnskymi bratmi Konštantínom a Metodom. Konštantín a Metod zostavili a priniesli prvý bohoslužobný jazyk- staroslovienčinu. Knieža Rastislav ich poveril založením učilišťa, v ktorom by vyučili kňazov ovládajúcich reč ľudu. Misijná činnosť oboch bratov marila úsilie franských feudálov o nadvládu nad VM. Franskí kňazi oboch bratov obvinili pred pápežom z bohorúhačstva a preto sa obaja vypravili do Ríma obhajovať slovanskú bohoslužbu. Pápež Hadrián II. Povolil slovanskú liturgiu, schválil staroslovienske preklady bohoslužobných kníh a vymenoval Metoda za arcibiskupa. Chorľavý Konštantín vstúpil v Ríme do gréckeho kláštora a prijal meno Cyril. Onedlho zomrel. Cestou späť Metoda uväznili na dva roky vo Franskej ríši. Medzitým sa stal vládcom VM Svätopluk. Metoda pustili až po zákroku pápeža. Vrátil sa do VM, kde pokračoval v činnosti v učilišti, prekladal knihy a zákonníky. Po smrti Metoda pápež zakázal slovanskú bohoslužbu (895). Svätopluk sa priklonil k latinskej liturgii a preto väčšina žiakov musela odísť pred prenasledovaním. K najznámejším dielam patria: Proglas (Predslov k svätému evanjeliu), Pochvala Cyrilovi Filozofovi, Pochvalné slovo na Cyrila a Metoda, Život Konštantínov, O písmenách, Moravsko- panónske legendy (Život svätého Konštantína, Život svätého Metoda), Život Naumov. Ide o pôvodnú literatúru, no na území VM vznikla i prekladová literatúra (misál- omšová kniha, evanjeliá, ...).


3. Humanistická a renesančná literatúra (14.stor.-17.stor.)
K charakteristickým znakom tohto obdobia patria: časté hladomory a epidémie, vojnové konflikty, rastúce spoločenské nepokoje, rozvoj námornej dopravy a rozkvet medzinárodného obchodu, expanzia krajín do okolitého sveta a vytváranie si kolónií, vzostup talianskych miest a meštianskeho stavu.
Humanizmus (ľudský) zdôrazňuje ľudskú dôstojnosť a slobodný rozvoj osobnosti v zodpovedajúcich životných podmienkach. Humanisti zdôrazňovali staroveký ideál krásy a dobra, boli zameraní proti feudalizmu a nadvláde cirkvi.

Renesancia (znovuzrodenie) je mohutný umelecký a myšlienkový smer, ktorým sa ľudia vymaňovali zo stredovekého spôsobu myslenia. Renesančné hnutie chcelo oslobodiť človeka pomocou obnovenia kultúry antických národov Grékov a Rimanov. Renesancia sa stavia proti nadvláde teológie, presadzuje rozvoj prírodných vied a vied o človeku. Proti kresťanskému ideálu pokory a askéze hlása príklon k radostiam pozemského života. Záujem sústreďuje na človeka.

Najznámejší autori a diela:
Dante Alighieri- Božská komédia,
Francesco Petrarca- Spevník,
Giovanni Boccaccio- Dekameron,
Francois Villon- Malý testament, Veľký testament,
Miguel de Cervantes- Dômyselný rytier Don Quijote,
Lope de Vega- Ovčí prameň,
William Shakespeare- tragédie- Hamlet, Romeo a Júlia, Othello, Macbeth, Kráľ Lear,
- historické hry- Richard III., Henrich VI.,
- komédie- Skrotenie zlej ženy, Sen noci svätojánskej, Mnoho kriku pre nič, Ako sa vám páči, Veselé panie z Windsoru.

Slovenská humanistická a renesančná literatúra (1500-1650) sa vyvíjala v pohnutých časoch tureckých vpádov, reformácie, protireformácie a prihabsburských povstaní. Matej Korvín sa zaslúžil o zozvoj a sprostredkovanie talianskeho a európskeho myšlienkového i umeleckého hnutia. Uhorsko sa začlenilo do Habsburskej monarchie a osmanskej ríši sa otvorila cesta do strednej Európy. Panovníci Habsburskej monarchie sa usilovali upevňovať feudálny spoločenský poriadok, zakladali sa školy, kníhtlačiarne a rozvíjala sa národná literatúra. Písali sa historické piesne, duchovná lyrika a ľúbostná lyrika. Najznámejšími autormi boli: Martin Rakovský- O spoločenských vrstvách v štáte, O svetskej vrchnosti, Jakub Jakobeus- Slzy, vzdychy a prosby slovenského národa, Martin Bošňák- Píseň o zámku muránském, Juraj Tranovský- Písne duchovní, Pavel Kyrmezer- Komedie česká o bohatci a Lazarovi, Juraj Tesák Mošovský- Ruth.
4. Baroková literatúra (16.stor.-18.stor.)
Pre barok je charakteristické šírenie reformačných myšlienok, vojnové konflikty a rozpor medzi katolíkmi a protestantmi. Barok vznikol v Taliansku v 16. storočí a koncom 17. storočia sa rozšíril do celej Európy. Z renesancie prebral túžbu po poznaní, zmyslovosť a zmyselnosť, ale zároveň sa v ňom prejavuje neviera v človeka a v jeho pozemský svet, pocit pominuteľnosti človeka a jeho márnosti. Barokový človek je zmietaný neistotou svojho bytia, stupňovanou vojnami a nepokojmi, v dôsledku čoho sa upína k nadpozemským istotám. Skutočnosť sa v jeho víziách premieta do alegórií a symbolov, nad rozumom víťazí fantázia a viera. K najznámejším autorom tohto obdobia patria: Torquato Tasso, Hans Jacob von Grimmelshausen, John Milton- Stratený raj, Raj znovu nájdený či Ján Amos Komenský- Veľká didaktika, Svet v obrazoch.

Slovenská baroková literatúra (1650-1780). Protihabsburské povstania, náboženské nepokoje a kruté vojnové pomery nahlodali dôveru v ľudské sily pri ovládaní osudu, ľudí navyše ožobračovali aj dôsledky vojen, hlad, epidémie, mor. Proti útlaku protestovali vzburami a útekom do hôr (Jánošík). Najpodstatnejším hnutím bola reformácia a protireformácia. Strediskom katolíckej vzdelanosti bola univerzita v Trnave, ktorá bola jedinou v celom Uhorsku. Zakladanie tlačiarní, záujem o slovenské dejiny, úcta k slovenskému jazyku, pestrosť žánrov, to sú najpodstatnejšie literárne znaky tohto obdobia. Najznámejšími slovenskými barokovými autormi boli: Benedikt Szollosi- Písne katholické, Peter Benický, Hugolín Gavlovič- Valaská škola mravúv stodola, Škola kresťanská, Ján Simonides, Samuel Hruškovic, Daniel Krman ml.- Cestovný denník, Adam František Kollár, Móric August Beňovský.

5. Klasicistická a osvietenská literatúra (17.stor.-18.stor.)
Pre 17. storočie je charakteristický pokrok vedy a záujem o tajomstvá vesmírnych zákonov a prírodných javov. Na európskom území nedochádza k rozsiahlym vojnám, ale iba k miestnym stretom. Silu nadobúda hlas mysliteľov, ktorí vystupovali proti vplyvu šľachty a cirkvi. Vláda sa podľa nich má usilovať o blaho ľudu. Cirkev sa stáva terčom kritiky. Voltaire ju označuje za prekážku pokroku. Američania vyhlasujú nezávislosť, vo Francúzsku v roku 1789 vypukla revolúcia. Medzi znaky klasicizmu patrí v prvom rade to, že vznikol a vyvrcholil vo Francúzsku v 17. storočí. Usiloval sa o tvorbu klasických estetických noriem odvodzovaných z antických vzorov so zameraním na spoločenské a mravné problémy. Hlásil sa k filozofickým východiskám racionalizmu a k abstraktne ponímaným ideám pravdy, harmónie a krásy. Chcel zobraziť rôzne ľudské charaktery (hrdina, ničomník, lakomec). K najvýznamnejším autorom tohto obdobia patria: Corneille, Racine, Moliére- Lakomec, Fontaine (bájkar), Voltaire.

Slovenská klasicistická a osvietenská literatúra (1780-1830) je charakteristická tým, že sa rozvíjala v čase zakladania manufaktúr, rozvoju obchodu, zmien v poľnohospodárstve, rozvíjania sa kapitalizmu, rozpustenia žobravých reholí, hospodárskych reforiem či zrušenia cenzúry. K znakom slovenského osvietenstva patrí: prekvitanie osvetovej činnosti, zakladanie učených spoločností, vychádzanie periodickej tlače a pretrvávanie konfesionálnych sporov. Najznámejšími slovenskými osvietenskými autormi boli: Anton Bernolák, Jozef Ignác Bajza- autor prvého slovenského románu René mláďenca príhodi a skúsenosťi, Juraj Fándly, Ján Kollár- Slávy dcera, Ján Hollý- Selanky, Svätopluk, Ján Chalúpka- Kocúrkovo.


6. Preromantická a romantická literatúra (koniec 18.stor.-polovica 19.stor.)
Pre toto obdobie je typické to, že ide o akési medzirevolučné obdobie (1789-1848). Na sile nadobúdajú myšlienky nacionalizmu a liberalizmu a dochádza ku vzniku nových národných štátov. Sentimentalizmus alebo preromantizmus je umelecký smer, ktorý odmietol nespravodlivosť feudalizmu a zdôrazňoval citové hodnoty jednoduchého človeka. Najdôležitejšími znakmi preromantizmu sú zmysel pre veľkosť, vznešenosť, pôvodnosť a požiadavka tvorivej slobody. Prejavoval sa najmä v druhej polovici 18. storočia. Romantizmus je myšlienkové hnutie a jeden z hlavných umeleckých smerov 19. storočia. Rušil hodnoty, ktoré prinieslo osvietenstvo a klasicizmus, proti klasicistickým pravidlám uplatňoval tvorivú slobodu umelca, proti racionalizmu staval cit, vášne, fantáziu a vôľu, proti aabstraktnému poňatiu človeka zdôrazňoval konkrétneho jedinca, proti všeobecnému poňatiu ľudstva staval ideu národa. K najvýznamnejším autorom tohto obdobia patria: George Gordon Byron, Victor Hugo, Heinrich Heine, Sándor Petofi, Edgar Allan Poe, Božena Nemcová, Karel Hynek Mácha.

Slovenská preromantická a romantická literatúra (1830-1850) sa vyvíjala na základe toho, že v celej Európe v tom čase silnela vlna národnooslobodzovacieho hnutia, ktorá vyústila do revolúcie v roku 1848. V Uhorsku na čele hnutia stála šľachta. Jej hlavným predstaviteľom bol Lajoš Košút, ktorý netajil radikálny odpor k politike Viedne a inklinoval k násilnej maďarizácii. Na Slovensku sa do popredia dostala mladá škola na čele s Ľudovítom Štúrom a jeho nasledovateľmi. K znakom slovenského romantizmu patrí: návrat k slovanským žánrom, ľudový hrdina, odsúdenie titanizmu (okrem Janka Kráľa), málo subjektívnosti, veľa kontrastov, synkretizmus (prekrývanie literárnych druhov), hlavným literárnym druhom sa stala lyrika, dominuje balada, pieseň, hrdinova nálada korenšponduje s prírodou, sylabický veršový systém. Najznámejšími autormi boli: Karol Kuzmány, Ľudovít Štúr, Samo Chalúpka, Janko Kráľ, Andrej Sládkovič, Ján Botto, Ján Kalinčiak, Jozef Miloslav Hurban.

Od romantizmu k začiatkom realizmu (1850-1880). Ide o obdobie, pre ktoré je typické:
1. 1849- vo Viedni sa vydávajú Slovenské noviny, na návrh Jána Kollára sú písané v staroslovienčine, čiže v slovakizovanej češtine.
2. 1851- odohráva sa stretnutie štúrovcov a bývalých bernolákovcov ( Ján Palárik, Andrej Radlinský, Martin Hattala), na ktorom sa obe strany dohodli na reforme jazyka a podľa Hodžových návrhov vypracoval Martin Hattala Krátku mluvnicu slovenskú, ktorá upravila stredoslovenské nárečie podľa historických zásad.
3. 1860- prijatie tzv. Októbrového diplomu, v dôsledku čoho nastáva uvoľnenie režimu.
4. 1863- založenie Matice slovenskej (symbolicky 1000 rokov po príchode Konštantína a Metoda na VM).
5. 1867- Rakúsko- uhorské vyrovnanie.
6. 1874- boli zatvorené slovenské gymnáziá a o rok neskôr aj Matica slovenská. Nastalo obdobie otvorenej maďarizácie. Romantizmus ustupoval realizmu.
7. Najznámejšími autormi tohto obdobia sú: Ľudovít Kubáni, Gustáv Kazimír Zechenter- Laskomerský, Jonáš Záborský, Ján Palárik.


7. Realistická literatúra (druhá polovica 19.stor.-začiatok 20.stor.)
Narastajúca miera industrializácie, rýchlo sa šíriace myšlienky liberalizmu a nacionalizmu, rozmach technických a prírodných vied, to sú sprievodné znaky 19. storočia. Rozvoj priemyslu našiel ohlas vo filozofii pozitivizmu, ktorej zakladateľom bol August Comte. Táto filozofia zdôrazňovala objektívne poznanie skutočnosti, pričom pozitivisti pokladali za skutočné iba to, čo sa dalo overiť zmyslami. 19. storočie sa odvíjalo v znamení populačnej explózie a veľkej migrácie obyvateľstva najmä do Ameriky.

Realizmus je umelecký smer a zároveň metóda uplatňujúca sa od polovice 19. a v priebehu 20. storočia. Realizmus je založený na kritickom poznávaní skutočnosti, ktoré vychádza z pravdivého zobrazenia ľudskej osobnosti s jej rozmanitými vzťahmi k realite. Kritický realizmus je umelecký smer, ktorý patrí k najvýraznejšej odrode realizmu. Je v ňom zosilnený rys kritickosti, reaguje na vlnu buržoáznych revolúcií v Európe, rozmach vedy a techniky, na vývoj spoločnosti, ktorá v súvislosti s pozitívnym ekonomickým vývojom nedokázala snívať. Najvýznamnejšími autormi tohto obdobia sú: Charlotte Bronteová, Charles Dickens, Stendhal, Honoré de Balzac, Gustave Flaubert, Nikolaj Vasilievič Gogoľ, Anton Pavlovič Čechov, Fiodor Michajlovič Dostojevskij, Lev Nikolajevič Tolstoj, Jan Neruda, Alois Jirásek.

Slovenská realistická literatúra (1880-1918) sa vyvíjala vo veľmi ťažkých časoch. V roku 1874 boli na príkaz vlády a ministra školstva zrušené všetky tri slovenské gymnáziá a až do roku 1918 neexistovala jediná slovenská stredná škola. Počas nasledujúceho roku bola zrušená aj Matica slovenská. V roku 1882 slovenskí študenti v Prahe založili spolok Detvan, ktorý organizoval vzdelávacie a kultúrne podujatia, oboznamoval českú spoločnosť so slovenskou kultúrou. Postupne vznikali ďalšie spolky ako Hlasisti alebo ženský spolok Živena. Slovenský realizmus rozdeľujeme na:
1. vlnu (1880-1900), nazývanú aj opisný realizmus,
2. vlnu (1900-1918), nazývanú aj kritický realizmus.

Znaky 1. vlny slovenského realizmu sú nasledovné:
a) dominuje sylabotonický veršový systém,
b) píšu sa veľké lyrické cykly a lyrickoepické skladby,
c) je zrejmý príklon k súčasným témam, opisuje sa materiálne bohatstvo, podnikateľská činnosť, vypočítavosť, manželstvo,
d) pohľad na skutočnosť je vonkajší.

Znaky 2. vlny slovenského realizmu sú nasledovné:
a) jazyk básní sa zjednodušil,
b) témy: vnútorný citový život lyrického subjektu,
c) záujem o vnútorný život človeka, zameranie sa na jeho situáciu,
d) zobrazujú sa citové drámy zo sklamaných očakávaní a nesplnených túžob.

Najznámejšími slovenskými realistickými autormi sú: Svetozár Hurban Vajanský, Terézia Vansová, Elena Maróthy- Šoltésová, Martin Kukučín, Božena Slančíková Timrava, Jozef Gregor Tajovský, Ľudmila Podjavorinská, Ján Čajak.


8. Svetová literárna moderna (koniec 19.stor.-začiatok 20.stor.)
Koniec 19. storočia sa nesie v znamení veľkých zmien ústiacich do katastrofálnych predstáv, chaosu a dezorientácie. Rýchle životné tempo, konkurenčný boj, rast sociálnych problémov vytvárajú spoločenskú situáciu plnú pesimizmu a beznádeje. Každodenná realita je vystavená ostrej kritike. Toto obdobie sa spájalo s neistotou, nepokojom, často sa hovorilo o kríze myslenia a kultúry vôbec. V literatúre sa v tom čase objavilo viacero nových myšlienkových prúdov.

Parnasizmus je francúzsky literárny smer z konca 19. storočia, ktorý sa snažil o dokonalú krásu literárneho diela precíznou formou a rozmanitosťou žánrov bez spätosti básne so spoločenskou realitou. Umenie si musí postačiť samo o sebe, jeho poslaním nie je zobrazovať reálny svet a jeho problémy. Lyrika sa mohla písať len neosobná. Za ideál krásy pokladali antickú literatúru.

Impresionizmus je umelecký smer, ktorý pôvodne označoval výtvarnú orientáciu voľnej skupiny mladých maliarov, ktorí sa spolu predstavili v Paríži roku 1874. Impresionizmus chce zachytiť okamžitý dojem zaťažený ani racionálnym, ani empirickým poznaním.

Symbolizmus je umelecký smer, ktorý vznikol v opozícii voči impresionizmu a naturalizmu. Základným výrazovým prostriedkom v literatúre sa stalo nepriame pomenovanie- symbol, ktorý slúžil na vyjadrenie abstraktného pojmu a mal zvýrazniť viacvýznamovosť básnickej výpovede.
ň
Dekadencia. Tento výraz pôvodne slúžil ako hanlivé označenie francúzskej poézie z konca 19. storočia, ktorá pohŕdala dobou, meštianskou kultúrou a jej tradíciami. Dekadencia s provokatívnou obľubou siahala k tabuizovaným témam- erotika, morbidita, poetizácia násilia a zla, neúctivý vzťah k Bohu, oslava Satana a kultu smrti.

K najvýznamnejším autorom tejto doby patrí: Charles Baudelaire, Paul Verlaine, Jean Arthur Rimbaud.

Slovenská literárna moderna (1900-1918). Začiatok 20. storočia znamenal pre Rakúsko- Uhorsko, konkrétne pre Slovensko, rozvoj priemyslu a hospodárstva. Prudký nárast dravého podnikateľského prostredia zhoršoval životné podmienky slovenských roľníkov. Zbedačený ľud sa začal masovo vysťahovávať za prácou do Ameriky. Vysťahovalectvo malo za následok znižovanie počtu obyvateľov slovenskej národnosti a zvýšený národnostný útlak. Vypuknutie prvej svetovej vojny znamenalo zhoršenie podmienok pre rozvoj hospodárstva.
Znaky poézie písanej autormi obdobia literárnej moderny sú nasledovné:
a) sústreďujú sa na vykreslenie atmosféry básne,
b) zobrazujú ponuré nálady, lebo smútia za starým svetom,
c) dominuje symbolizmus, subjektivizácia, iracionalizmus, disharmónia,
d) požíva sa sylabotonický veršový systém, no objavujú sa zárodky voľného verša.
Slovenskú poéziu tohto obdobia reprezentujú svojou tvorbou Ivan Krasko a Janko Jesenský.
9. Svetová medzivojnová literatúra (1918-1945)
Ako celok bolo 20. storočie storočím kontrastov, prostredníctvom ktorých si ľudia vo víre katastrofálnych vojenských konfliktov, rasistických a náboženských nepokojov, uvedomovali večné predstavy o ľudskej slobode, sociálnej spravodlivosti, spoločenskej rovnosti a demokracie. 20. storočie bolo preto aj storočím rozmachu nových myšlienkových, umeleckých a literárnych smerov uplatňujúcich sa v poézii, z ktorých treba spomenúť pragmatizmus, secesiu, futurizmus, kubizmus, kubofuturizmus, imaginizmus, dadaizmus, surrealizmus (smer založený na snahe spontánne a bez rozumovej kontroly vyjadrovať to, čo sa deje v ľudskom podvedomí), expresionizmus, konštruktivizmus či poetizmus. Ten vznikol v Čechách v 20- tych rokoch 20. storočia. Zdôrazňuje aktívny postoj k životu, jeho zachytenie prostredníctvom citových a fantazijných schopností umelcov. Inšpirovaný bol hravosťou dadaizmu a uprednostňoval imagináciu, fantáziu, sen, poznávanie exotických krajín. Základom poetistickej tvorivej metódy je hra a rozumom nekontrolovateľné voľné asociácie. Poézia mala prinášať čitateľom radosť a krásu. Básnici písali predovšetkým básne- pásma a hlavným vyjadrovacím prostriedkom sa stala metafora. Ďalšími znakmi poetizmu sú sklon k paródii, zľahčovanie, cestovanie, obľúbenosť ľudovej zábavy, opojenie naivným umením. Predstaviteľmi poetizmu v Čechách sú: Karel Teige a Vítězslav Nezval. Najvýznamnejšími básnikmi tohto obdobia boli: Filippo Tommaso Marinetti, Guillaume Apollinaire, Vladimír Majakovskij, Sergej Jesenin, Andre Breton, Petr Bezruč, Jiří Wolker.

Prvoradou úlohou prózy a drámy tohto obdobia bolo zobraziť vojnovú tematiku, opísať vojnové hrôzy a varovať pred nimi. K takýmto spisovateľom patrili aj predstavitelia tzv. stratenej generácie. Ide o označenie generačne blízkej skupiny amerických básnikov a prozaikov, ktorí začali tvoriť v 20- tych rokoch 20. storočia. Ich videnie bolo ovplyvnené zážitkami z 1. svetovej vojny a pocitom kultúrnej vykorenenosti Američana v Európe, pocitom neschopnosti zaradiť sa po vojne do života. Základnou témou ich diel je sklamanie a skepsa, rozklad ľudských a spoločenských hodnôt a hľadanie východiska v úteku do prírody alebo ku kultúre. Maličkosti každodennosti nahrádzajú trvalé hodnoty. Hrdinami ich próz sú jednotlivci stratení v labyrinte sveta, sú to obvykle rozporuplní, silno citovo založení ľudia, ktorí nikde nenachádzajú zakotvenie. Preto žijú v provizóriu a ich jedinou hodnotou v tomto svete je kamarátstvo. Predstaviteľmi tohto typu literatúry boli: Ernest Hemingway, John dos Passos, Francis Scott Fitzgerald, William Faulkner, Harry Sinclair Lewis, Theodore Dreiser. Svojou tvorbou sa k nim približovali: Erich Maria Remarque, Thomas Mann, Hermann Hesse, Lion Feuchtwanger, Romain Rolland, Henri Barbusse, Marcel Proust.

Súčasťou nemeckej literatúry tohto obdobia bola aj pražská nemecká literatúra. Ide o tvorbu autorov spojených miestom narodenia a väčšinou aj pôsobením v Prahe. Najvýznamnejšími predstaviteľmi tohto typu literatúry boli Franz Kafka a Max Brod.

V medzivojnovom období pôsobili aj nasledovní autori: Michail Šolochov, Michail Bulgakov, Karel Čapek či Jaroslav Hašek.

Slovenská medzivojnová literatúra (1918-1945) sa vyvíjala v období, kedy sa Slovensko stalo súčasťou Československej republiky založenej v októbri 1918. Nový štát zbavil Slovákov maďarizačného útlaku, slovenčina začala prenikať do škôl a úradov, stala sa štátnym jazykom, vznikali slovenské kultúrne ustanovizne- Univerzita Komenského v Bratislave, SND, bola znovu obnovená činnosť Matice slovenskej. V roku 1918 ukončená prvá svetová vojna však zasiahla do života ľudí natoľko, že sa odrazila aj v slovenskej medzivojnovej literatúre.

Spisovatelia (básnici) sa rozdeľovali do skupín nasledovným spôsobom:
1. staršia generácia- Janko Jesenský, Vladimír Roy,
2. prechodná generácia- Martin Rázus, Štefan Krčméry,
3. mladí autori- Emil Boleslav Lukáč (neosymbolizmus), Ján Smrek (vitalizmus), Ladislav Novomeský (ľavicová avantgarda, DAV), Rudolf Fabry, Štefan Žáry (nadrealizmus), Janko Silan, Rudolf Dilong (katolícka moderna), Valentín Beniak, Maša Haľamová (individuálne formovaní básnici).
Medzivojnovú prózu a drámu, zaoberajúce sa tematikou vojnovými zážitkami, spomienkami na mladosť, povojnovou sociálnou skutočnosťou, rozdeľujeme z hľadiska uplatňovania umeleckej metódy nasledovne:

1. Realizmus.
a) prvá línia, priamo rozvíjajúca realistickú tradíciu, Ladislav Nádaši Jégé, Martin Rázus,
b) druhá línia, predstavujúca sociálno- psychologický realizmus, ktorý sa usiluje o prienik do vnútra človeka, Jozef Cíger Hronský, Milo Urban,
c) tretia línia, tzv. socialistický realizmus, Peter Jilemnický, Fraňo Kráľ.

2. Lyrizovaná próza.

a) ornamentalizmus, ktorý vychádzal zo snahy povýšiť tvar literárneho diela na úroveň modernistických európskych prúdov. Preto autori vychádzali z expresionizmu, v ich próze dominovali pesimistické, tragické nálady a životné pocity, nešťastné postavy. Ich vnútorné predstavy chápu ako skutočnosť. Ornamentalizmus, čiže ozdobnosť jazyka, súvisel s experimentovaním s jazykom a so slovom. Jeho predstaviteľmi sú: Gejza Vámoš, Ján Hrušovský, Ivan Horváth.

b) naturizmus (lyrizovaná próza)- Ľudo Ondrejov, Dobroslav Chrobák, Margita Figuli, František Švantner.

c) medzivojnová dráma- Ivan Stodola, Július Barč- Ivan, Peter Zvon.
10. Svetová literatúra druhej polovice 20. storočia (od roku 1945)
Druhá svetová vojna, najväčší konflikt v dejinách ľudstva, nesmierne ovplyvnila spoločenský, politický i umelecký vývoj celej druhej polovice minulého storočia a je inšpiračným zdrojom dodnes. Svet sa rozdelil na dva póly. Obdobie tzv. studenej vojny sa predĺžilo až do začiatku 90- tych rokov, kedy bol dovŕšený proces postupného rozvratu hospodárskych a politických systémov sovietskych satelitov a rozpadu samotného Sovietskeho zväzu.

Svetová literatúra v druhej polovici 20. storočia sa delí na: existencialistov (Jean- Paul Sartre, Albert Camus), autorov zobrazujúcich mládež (Jerome Salinger, William Golding), rozhnevaných mladých mužov (John Osborne, John Braine, Kingsley Amis), beatnikov (Lawrence Ferlinghetti, Allen Ginsberg, Jack Kerouac), neorealistov (Pier Paolo Pasolini, Alberto Moravia), predstaviteľov „nového románu“ (Allain Robbe- Grillet), postmodernistov (Umberto Eco, Vladimír Nabokov), predstaviteľov magického románu (Gabriel Garcia Márquez, Čingiz Ajtmatov), autorov zobrazujúcich ľudí v totalitnej spoločnosti (Boris Pasternak, Alexander Solženicyn, George Orwell, Jozef Škvorecký, Milan Kundera), predstaviteľov epického divadla (Bertold Brecht), americkej psychologickej drámy ( Tenessee Williams, Arthur Miller) či predstaviteľov absurdnej drámy (Friedrich Durrenmatt, Samuel Beckett, Eugéne Ionesco, Václav Havel).

Existencializmus je filozofický a umelecký smer, ktorý skúma otázky existencie človeka z hľadiska jeho individuality i z hľadiska spoločenských vzťahov. Existencialisti sa vyjadrujú k základným otázkam ľudského bytia, pričom nestrácajú zo zreteľa estetickú funkciu umeleckého diela. Zdôrazňujú osobnú slobodu jednotlivca. Podľa existencialistov život človeka záleží len na jeho voľbe. Jednotlivec prekonáva základný životný pocit nezmyselnosti, opustenosti, úzkosti a beznádeje. Slobodu dosahuje tým, že sa nepodriaďuje konvencii. Spoločnosť je pre indivíduum nepriateľská, vnucuje mu svoju morálku, náboženstvo, zvyky. Zbavuje ho osobitosti.

Neorealizmus je umelecký smer rozvíjajúci sa v 40- tych rokoch a na začiatku 50- tych rokov. Prevláda v ňom sociálna tematika, všíma si tienisté stránky talianskej malomeštiackej spoločnosti, kritizuje taliansky fašizmus.

Postmodernizmus je literárny a umelecký smer poslednej tretiny 20. storočia. Východiskom pre novú poetiku sa stáva odmietavý postoj ku konzumnej spoločnosti. Usiluje sa o alternatívnosť ľudských prístupov k svetu, odmieta víziu intelektuálnej a kultúrnej nadradenosti západnej civilizácie i nadradenosť racionality v procese poznania. Základnou požiadavkou je pluralita názorov a ich zrovnoprávnenie.

Magický realizmus je smer, ktorý sa rozvinul v rámci postmodernej doby v karibskej oblasti a ktorý tak nazvali jeho zakladatelia Guatemalčan Asturias a Kubánec Carpentier. V tajomnom svete diel magického realizmu sa prelína mýtické vesmírno s každodennosťou, tragédia s komickosťou, výmysel s realitou, život so smrťou.

Epické divadlo je doménou nemeckého dramatika Bertolda Brechta. Svoje hry stavia na rozbití divákovej ilúzie, že na javisku je predvádzaný skutočný život skutočných postáv. Divák si má stále uvedomovať, že sleduje len divadelné predstavenie a takto má byť angažovaný k aktívnemu porovnávaniu divadelného príbehu s realitou a svojim vlastným životom. Brecht nahradil dramatický prítomný čas epickým minulým, v hrách vystupuje množstvo epizódnych postáv, scéna sa často mení, dielo nie je členené na dejstvá, ale na scény, ktoré nie sú rovnako dlhé. Tajomstvo pointy stratilo svoje čaro, lebo epická hra v medzititulkoch povie dopredu, čo sa stane.

Slovenská literatúra po druhej svetovej vojne (1945-1989) je charakteristická v prvom rade tým, že je v znamení nástupu komunistickej ideológie k moci, Československo je izolované od ostatných krajín na západ od našich hraníc, je pod vplyvom Sovietskeho zväzu. Obyvatelia boli nútení znovu odchádzať do emigrácie. Predstaviteľov poézie (básnikov) tohto obdobia delíme na:
a) staršiu generáciu- Ján Kostra, Pavol Horov, Andrej Plávka, Vojtech Mihálik, Milan Rúfus,,
b) strednú generáciu- Ľubomír Feldek, Ivan Štrpka, Štefan Moravčík, Daniel Hevier,
c) mladá generáciu- Jozef Urban, Ivan Kolenič, Viliam Klimáček.

Slovenskú prózu a drámu druhej polovice 20. storočia zastupujú nasledovní autori:
a) próza- František Hečko, Rudolf Jašík, Alfonz Bednár, Dominik Tatarka, Ladislav Mňačko, Ladislav Ťažký, Vincent Šikula, Peter Jaroš, Ladislav Ballek, Ján Johanides, Rudolf Sloboda, Pavel Vilikovský, Dušan Dušek, Dušan Mitana, Jana Juráňová,
b) dráma- Štefan Králik, Ivan Bukovčan, Peter Karvaš, Milan Lasica, Július Satinský, Stanislav Štepka.
V dráme je známe tzv. autorské divadlo, ktoré vzniklo tým, že dovtedy oddelené tvorivé aktivity autora a herca sa spojili. Tvorca, resp. vykonávateľ sa necháva vidieť priamo v divadelnej akcii. Zdôrazňuje sa osobnostná autentickosť výpovede autora, ale aj celej hry, lebo text nie je nikdy definitívny, ostáva otvorený. Autor ponecháva priestor hercovej tvorivosti, javiskovej skúsenosti a jeho osobnosti. Nie je prísne predpísané, ako by mal herec danú rolu prezentovať, tým pádom sa táto úloha nemusí pripisovať len jedinému protagonistovi, lebo každý iný herec do nej vkladá niečo nové. V oblasti výrazových prostriedkov dominuje používanie irónie i sebairónie. Snaha priblížiť sa divákovi vedie autora k používaniu žargónu a nárečia.

Informačný slohový postup

Informácia je jazykový prejav, resp. sebestačná aktuálnosť faktu, ktorého existenciu konštatuje. Uplatňujú sa v nej oznamovacie vety, ktorá je často dlhá, pretože je faktografická. Do vety sa dosadzujú údaje kto, čo, kde, kedy, ako, prečo atď. Dôležitý je obsah, a nie jazykový výraz.

Slohový postup je spôsob, ako sa skladajú, členia alebo spájajú jednotlivé zložky textu. Rozlišujeme štyri základné postupy:
1. rozprávací,
2. opisný,
3. informačný,
4. výkladový a úvahový.

Štýl je spôsob, akým vyberáme a usporadúvame jazykové prostriedky ( slová, vety ) v jazykových prejavoch. Jazykový prejav je utváraný ( štylizovaný ) podľa toho o čom, komu, kde, s akým zámerom ( cieľom ) vypovedá. Rozlišujeme týchto šesť štýlov:
1. náučný ( odborný, vedecký ), napr.: Po opelení čiaška zdužnatie a očervenie ...,
2. administratívny ( úradný, kancelársky ), napr.: 6. júla 2007 o 16,30 hod. sa bude konať ...,
3. hovorový, napr.: Bude nám tam fajn ...,
4. umelecký, napr.: Stojí vysoká divá Poľana ...,
5. publicistický, napr.: V pražskej Sazka Aréne sa dnes odohral ...,
6. rečnícky, napr.: Milí hostia!

Slohový útvar ( žáner ) je konkrétny, uzavretý a ukončený jazykový celok, v ktorom sú obsahové prvky usporiadané na základe určitého slohového postupu. Napríklad:
1. rozprávací slohový postup – rozprávanie príbehov, reprodukcie, ...,
2. opisný slohový postup – opis umeleckého diela, opis pracovného postupu, opis osoby – charakteristika, odborný opis, citovozafarbený opis prírody, ...,
3. informačný slohový postup – správa, oznámenie, žiadosť, objednávka, pozvánka, 4. výkladový a úvahový slohový postup – výklad, úvaha, výťah, ...,

5. náučný štýl – štúdia, dizertácia ( rozprava ) – vedecký spis, diplomová práca, učebnicový výklad, esej, monografia, rigorózna práca, ...,
6. administratívny štýl – zápisnica, protokol, rezolúcia, zmluva, potvrdenka, triedny katalóg, správa, hlásenie, telegram, životopis, vyhláška, prípis, objednávka, žiadosť, prihláška rozvrh hodín, školské vysvedčenie, dotazník, ...,
7. hovorový štýl – telefonický rozhovor, súkromný list, pracovný dialóg, spoločenský rozhovor, rozprávanie príbehu, ...,
8. umelecký štýl – a) lyrické žánre – óda, elégia, hymna, žalm, sonet, ...,
b) epické žánre – román, novela, poviedka, rozprávka, povesť, ...,
c) dramatické žánre – tragédia, činohra, veselohra, ...,
9. publicistický štýl – správa, interview, komentár, recenzia, posudok, ...,
10. rečnícky štýl – prednáška, referát, prejav.

Objektívne konštatuje fakty, prináša údaje, výpočty faktov. Fakty vymenúva bez vysvetľovania, jednotlivé fakty nemusia medzi sebou úzko súvisieť. Odpovedá na otázky: Čo? Kde? Kedy? Kto? ( hybridné slohové útvary aj na otázky: Prečo? Ako? ).
Jednotlivé komponenty môžeme ľubovoľne meniť, napr. v pozvánke môžeme najprv napísať, kedy sa uskutoční spoločenská udalosť, kde to bude, čo to bude alebo naopak. Zo slovných druhov v tomto postupe prevládajú podstatné a prídavné mená. Najdôležitejšie je sprostredkovať vecné údaje, konkrétne fakty, základné informácie. Je preň príznačná dokumentárnosť a faktografickosť.

Vlastnosťou informačného slohového postupu je vecnosť, objektívnosť a aktuálnosť informácií ( na rozdiel od rozprávacieho slohového postupu a niektorých útvarov opisného slohového postupu, ktoré môžu byť subjektívne ).

Základné útvary informačného slohového postupu sú: súpis, vyhláška, katalóg, anotácia, oznam, správa, časti výkladu, prednášky atď.

Kompozícia útvarov informačného slohového postupu je nasledovná: prevažuje pestré kompozičné členenie, napr. dotazník, ( tlačivo, poukážky, správa ). Niektoré z nich majú komplikovanú predtlač.

Charakteristika vybraných žánrov informačného slohového postupu:
pozvánka - tlačené pozvanie na účasť,
súpis - systematický písomný zoznam, katalóg,
vyhláška - úradné verejné oznámenie,
katalóg - súpis vecí, osôb usporiadaný podľa istého kritéria,
oznam, správa - oznámenie o niečom, zvesť, hlásenie, písomnosť,
dotazník - tlačivo s otázkami,
poukážka - lístok s príkazom na uskutočnenie platby,
anketa - prieskum verejnej mienky metódou odpovedí na isté otázky,
test - skúška na zistenie schopností, vedomostí, hodnôt alebo vlastností.