Sándor Petőfi: Jedna myšlienka ma trápi...

Jedna myšlienka ma trápi:
V posteli, umrieť medzi vankúšikmi!
Pomaly zvädnúť ako kvetina,
Na ktorej potajomky červík žúva;
Pomaly sa mínať ako samá sviečka,
V opustenej, prázdnej izbe stojaca.
Nie takú smrť daj, Bože,
Nie takú smrť prisúdi mne!
Nech budem stromom, ktorý je prebehnutý bleskom,
Alebo čo víchor vykrúti koreňom;
Nech budem skaliskom, čo z vrchu do doliny
Nebo-zem triasajúce zemetrasenie zrúti...-
Keď raz každý ľud v otroctve žijúci
Svoje putá omrzene povstaví
Červenolíco a vlajkami červenými
A na vlajkách tým heslom svätým:
„Svetová sloboda!”
A to vytrúbia,
Od východu po západ vytrúbia,
A tyranstvo s nimi zrazí sa:
Tam nech padnem ja,
Na poli boja,
Tam nech vykrváca mladistvá krv z mojho srdca,
A keď doslov mojich úst plných radosti zazvučá,
Nech to prehltne hrmot oceľový,
Tón trúbky, delostreľby,
A cez svoju mŕtvolu
Paripy, ktoré rozdúchavajú
Nech uháňajú na víťazstvo vybojované,
A nech tam nechajú ma ušliapane. –
Tam sa nech pozbierajú moje rozsypané kosti,
Keď raz príde deň veľký pohrebný,
Kde slávnostným, pomalým smútočným pochodom
A sprievodom zástavok so závojom
Hrdinov dávajú do spoločného, pohrebného miesta,
Ktorí pre teba zomreli, svätá sloboda svetová!