Anekdoty a facécie

Anekdoty a facécie patria do zábavnej prózy. Zaznamenali nebývalý rozmach, čo svedčí o ich výraznejšom vymaňovaní z oblasti didaktickej a mravoučnej literatúry a prikláňaní k literatúre, ktorá mala umeleckú funkciu. Sú zapísané predovšetkým v zborníkoch Kúsky klerikú pro zábavku laikú (druhá polovica 18. stor.), Lajster všelijakých kratochvíľnych historií v sebe obsahujíci (koniec 18. stor.) a Ostrovtipné nápady a veliké cigánství i hádky (koniec 18. stor.). Odtláča ich však aj Jozef Ignác Bajza (1755 – 1836) v knihe Veselé účinky a rečení.

V zborníku Ostrovtipné nápady a veliké cigánství i hádky sú prevažne anekdoty a facécie z každodenného života a zo slovenského i cudzieho prostredia. Spracúvajú sa tu staršie i novšie látky z tradičných okruhov a spoločenských prostredí. Hojne je zastúpený predovšetkým typ šibalských látok, v ktorých prefíkaní šibali prejdú cez rozum seberovným alebo prostoduchým ľuďom. Neraz ide o populárne kocúrkovské látky (Na jisté dedine alebo o látky, ktoré boli v európskych literatúrach populárne už v stredoveku (napr. látka o „najkrajšom sne“ – V jakési dedine, o „psom testamente“ – Jeden páter a o „návšteve z neba“ – Prišli jednou dva žáci).

Kniha J. I. Bajzu Veselé účinky a rečení je zbierkou krátkej humoristickej prózy: anekdot, facécií, žartovných historiek, ba v mnohých prípadoch aj humoristických poviedok. Najbohatší okruh anekdot a facécií sa týka dedinského prostredia, vzdelaneckého a najmä panského prostredia, zaradenia alebo profesií. Prevažuje v nich zväčša nejaká morálna idea, ktorá je však vyjadrená nenásilne. Pranierujú sa všelijaké morálne nedostatky a chyby ( v absolútne väčšine naivnosť a hlúposť). Výsmech mravných defektov sa neraz spája so spoločenskou a sociálnou kritikou. Humore je vybudovaný na charakterovej, situačnej a predovšetkým na slovnej komike. Veľa anekdot a facécií čerpá tematický z tradičného stredovekého a renesančného európskeho repertoáru. Svedčí o tom látka o mäsiarovi, okradnutom figliarom o škopa (Zbojnícky vtip) alebo o utopenej žene plávajúce proti prúdu (Vždycky protivno činila).

Ukážka:

J. I. Bajza – VESELÉ ÚČINKY A REČENÍ...
Vždycky protivno činila

Padla nekterýho manžela manželka do potoka, i utopila sa v nem. Když manželovi místo, kde padla, ukázané jest, on odtúď ne dole, než hore proti potoku telo hledal; a když mu povedeli: čo, zdáliž blázní sa, odpovedel: :Pokúď živá byla, vždycky protivno činila; držím techdy za to, že aj po smrti proti vode tenúla.

Záver

Táto práca je ukážkou zábavných žánrov z obdobia barokovej prózy. Je zaujímavé v akom veľkom rozsahu bolo tolerované parodovanie a výsmech toľkých ľudských nedostatkov, sociálnych skupín a celej spoločnosti. Najviac ma prekvapilo parodovanie náboženskej literatúry a modlitieb. Na dobu nasledujúcu po tak prísnom období kde je náboženstvo brané tak prísne je to veľmi odvážne. Avšak je pravda, že ľudia sa museli aj zabaviť, nie len bedačiť.