Úvod

Témou mojej seminárnej práce je rozpracovať humor v barokovej próze.

Baroková próza zaznamenala veľký rozkvet už od prvého obdobia (1650 – 1680), ale najmä v druhom (1680 – 1750) a v treťom období (1750 – 1780). Náboženská próza vyvrcholila v druhom období, kým v treťom badať jej pokles. Svetská próza umelecká a odborná sa pekne vyvíjala už v prvom období, ale najväčší rozmach dosiahla v druhom a treťom období. Pre odbornú prózu bolo najpriaznivejšie druhé obdobie.

Prozaické žánre ešte však nemožno chápať a hodnotiť ako vyhranené, čisté žánre, lebo sa nestačili celkom vymaniť zo synkretickej literárnej metódy. Najmä umelecká literatúra sa už snažila o spretŕhanie pút zo synkretizmom a o samotné žánrové uplatnenie, najmä v zábavnej próze (bájky, poviedky, anekdoty a fecécie).

A tieto žánre budú obsahom mojej práce.

Bájky

Bájky majú tradičnú podobu a poslanie. Podáva sa v nich alegorickým spôsobom všeobecne uznávaná pravda a morálna zásada. Analogicky sa prenášajú ľudské vzťahy, mravy a reč na neživú alebo živú prírodu, najmä na zvieratá, ktoré majú mravoučné, kritické a satirické zameranie. Končia sa krátkou mravoučnou klauzulou (epimythion), ktorá vysvetľuje morálne poslanie bájky. Klauzula je neraz veršovaná. V podstate ide o ezopské bájky (pripisované gréckeho bájkárovi Ezopovi), ktoré sa podávajú vernejšie alebo voľnejšie.

Bájky sú zaznačené v rukopisných zborníkoch (Fabule od Jana Markoviče poskládané, 1756, a Zborník Adama Szelchányiho, 18. stor.) alebo vydané tlačou (Fábule Esopické, pred r. 1756).

Ukážka mravoučnej klauzuly:
Anonym – FÁBULE ESOPICKÉ
Vlk a Beránek

Mdlejších lidí statky mocnější odnímají a skrz mnohé falše sobě přivlastnívají. Nic pravda neplatí, když tobě moc chybuje, velká ryba malé bez rozdílu zhlcuje.

Paródie

Paródie boli veľmi populárne. Predstavovali výsmešné, spotvorené a prehnané napodobnenie vážneho diela. Zachovávali vonkajšiu formu, ale vyjadrovali ňou iný, neprimeraný obsah. Komika spočívala v nezhode medzi formou a obsahom.
Písali sa po latinsky a po slovensky.

V latinských paródiách sa parodovali náboženské stanovy. Paródie náboženských textov sa týkajú lutherovského evanjelia (Evangelium de Luthro 1761), pijanského vzdychu (Raňajší vzdych k božskému Bakchovi, 1761) a politického desatora (Desať prikázaní Uhorského kráľovstva, 1790). Paródie svetských výsad a cechových stanov sa písali najmä pre milovníkov vína (Stanovy slávneho a chýrneho rádu Pijanov, 1761).

Zo slovenských paródií sa zachovali politické paródie desatora (Ja sem král Stanislav August, 1772) a predovšetkým politické paródie rozmanitých modlitieb (Otčenáš polský, 1772, Zdrava jsi Maria Theresia, 1772, Verím v Katarínu, 1772).

Ukážka:
Anonym: RAŇAJŠÍ VZDYCH K BOŽSKÉMU BAKCHOVI
Ó, ty ohňnomocný a pochabý Bakchus, ktorý si včerajšou pijatikou hlavy naše zamútil, učiň, prosíme, milostivý, aby sme my, čo od včerajšej pijatiky trpíme, od dnešnej okriali – po všetky čaše čiaš!

Anekdoty a facécie

Anekdoty a facécie patria do zábavnej prózy. Zaznamenali nebývalý rozmach, čo svedčí o ich výraznejšom vymaňovaní z oblasti didaktickej a mravoučnej literatúry a prikláňaní k literatúre, ktorá mala umeleckú funkciu. Sú zapísané predovšetkým v zborníkoch Kúsky klerikú pro zábavku laikú (druhá polovica 18. stor.), Lajster všelijakých kratochvíľnych historií v sebe obsahujíci (koniec 18. stor.) a Ostrovtipné nápady a veliké cigánství i hádky (koniec 18. stor.). Odtláča ich však aj Jozef Ignác Bajza (1755 – 1836) v knihe Veselé účinky a rečení.

V zborníku Ostrovtipné nápady a veliké cigánství i hádky sú prevažne anekdoty a facécie z každodenného života a zo slovenského i cudzieho prostredia. Spracúvajú sa tu staršie i novšie látky z tradičných okruhov a spoločenských prostredí. Hojne je zastúpený predovšetkým typ šibalských látok, v ktorých prefíkaní šibali prejdú cez rozum seberovným alebo prostoduchým ľuďom. Neraz ide o populárne kocúrkovské látky (Na jisté dedine alebo o látky, ktoré boli v európskych literatúrach populárne už v stredoveku (napr. látka o „najkrajšom sne“ – V jakési dedine, o „psom testamente“ – Jeden páter a o „návšteve z neba“ – Prišli jednou dva žáci).

Kniha J. I. Bajzu Veselé účinky a rečení je zbierkou krátkej humoristickej prózy: anekdot, facécií, žartovných historiek, ba v mnohých prípadoch aj humoristických poviedok. Najbohatší okruh anekdot a facécií sa týka dedinského prostredia, vzdelaneckého a najmä panského prostredia, zaradenia alebo profesií. Prevažuje v nich zväčša nejaká morálna idea, ktorá je však vyjadrená nenásilne. Pranierujú sa všelijaké morálne nedostatky a chyby ( v absolútne väčšine naivnosť a hlúposť). Výsmech mravných defektov sa neraz spája so spoločenskou a sociálnou kritikou. Humore je vybudovaný na charakterovej, situačnej a predovšetkým na slovnej komike. Veľa anekdot a facécií čerpá tematický z tradičného stredovekého a renesančného európskeho repertoáru. Svedčí o tom látka o mäsiarovi, okradnutom figliarom o škopa (Zbojnícky vtip) alebo o utopenej žene plávajúce proti prúdu (Vždycky protivno činila).

Ukážka:

J. I. Bajza – VESELÉ ÚČINKY A REČENÍ...
Vždycky protivno činila

Padla nekterýho manžela manželka do potoka, i utopila sa v nem. Když manželovi místo, kde padla, ukázané jest, on odtúď ne dole, než hore proti potoku telo hledal; a když mu povedeli: čo, zdáliž blázní sa, odpovedel: :Pokúď živá byla, vždycky protivno činila; držím techdy za to, že aj po smrti proti vode tenúla.

Záver

Táto práca je ukážkou zábavných žánrov z obdobia barokovej prózy. Je zaujímavé v akom veľkom rozsahu bolo tolerované parodovanie a výsmech toľkých ľudských nedostatkov, sociálnych skupín a celej spoločnosti. Najviac ma prekvapilo parodovanie náboženskej literatúry a modlitieb. Na dobu nasledujúcu po tak prísnom období kde je náboženstvo brané tak prísne je to veľmi odvážne. Avšak je pravda, že ľudia sa museli aj zabaviť, nie len bedačiť.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Humor v Barokovej literatúre