Úvod

Témou mojej seminárnej práce je rozpracovať humor v barokovej próze.

Baroková próza zaznamenala veľký rozkvet už od prvého obdobia (1650 – 1680), ale najmä v druhom (1680 – 1750) a v treťom období (1750 – 1780). Náboženská próza vyvrcholila v druhom období, kým v treťom badať jej pokles. Svetská próza umelecká a odborná sa pekne vyvíjala už v prvom období, ale najväčší rozmach dosiahla v druhom a treťom období. Pre odbornú prózu bolo najpriaznivejšie druhé obdobie.

Prozaické žánre ešte však nemožno chápať a hodnotiť ako vyhranené, čisté žánre, lebo sa nestačili celkom vymaniť zo synkretickej literárnej metódy. Najmä umelecká literatúra sa už snažila o spretŕhanie pút zo synkretizmom a o samotné žánrové uplatnenie, najmä v zábavnej próze (bájky, poviedky, anekdoty a fecécie).

A tieto žánre budú obsahom mojej práce.

Bájky

Bájky majú tradičnú podobu a poslanie. Podáva sa v nich alegorickým spôsobom všeobecne uznávaná pravda a morálna zásada. Analogicky sa prenášajú ľudské vzťahy, mravy a reč na neživú alebo živú prírodu, najmä na zvieratá, ktoré majú mravoučné, kritické a satirické zameranie. Končia sa krátkou mravoučnou klauzulou (epimythion), ktorá vysvetľuje morálne poslanie bájky. Klauzula je neraz veršovaná. V podstate ide o ezopské bájky (pripisované gréckeho bájkárovi Ezopovi), ktoré sa podávajú vernejšie alebo voľnejšie.

Bájky sú zaznačené v rukopisných zborníkoch (Fabule od Jana Markoviče poskládané, 1756, a Zborník Adama Szelchányiho, 18. stor.) alebo vydané tlačou (Fábule Esopické, pred r. 1756).

Ukážka mravoučnej klauzuly:
Anonym – FÁBULE ESOPICKÉ
Vlk a Beránek

Mdlejších lidí statky mocnější odnímají a skrz mnohé falše sobě přivlastnívají. Nic pravda neplatí, když tobě moc chybuje, velká ryba malé bez rozdílu zhlcuje.

Paródie

Paródie boli veľmi populárne. Predstavovali výsmešné, spotvorené a prehnané napodobnenie vážneho diela. Zachovávali vonkajšiu formu, ale vyjadrovali ňou iný, neprimeraný obsah. Komika spočívala v nezhode medzi formou a obsahom.
Písali sa po latinsky a po slovensky.

V latinských paródiách sa parodovali náboženské stanovy. Paródie náboženských textov sa týkajú lutherovského evanjelia (Evangelium de Luthro 1761), pijanského vzdychu (Raňajší vzdych k božskému Bakchovi, 1761) a politického desatora (Desať prikázaní Uhorského kráľovstva, 1790). Paródie svetských výsad a cechových stanov sa písali najmä pre milovníkov vína (Stanovy slávneho a chýrneho rádu Pijanov, 1761).

Zo slovenských paródií sa zachovali politické paródie desatora (Ja sem král Stanislav August, 1772) a predovšetkým politické paródie rozmanitých modlitieb (Otčenáš polský, 1772, Zdrava jsi Maria Theresia, 1772, Verím v Katarínu, 1772).

Ukážka:
Anonym: RAŇAJŠÍ VZDYCH K BOŽSKÉMU BAKCHOVI
Ó, ty ohňnomocný a pochabý Bakchus, ktorý si včerajšou pijatikou hlavy naše zamútil, učiň, prosíme, milostivý, aby sme my, čo od včerajšej pijatiky trpíme, od dnešnej okriali – po všetky čaše čiaš!