Anton Bernolák sa narodil v rodine drobného zemana v Slanici – dedinke medzi kopcami a horami vysoko na Orave – 3.10.1762. Svoje štúdia začal v Námestove, neskôr v rokoch 1774-1778 pokračoval na gymnáziu v Ružomberku. Poetiku, filozofiu a rétoriku študoval v Bratislavskom seminári Emericiánum. Absolvoval dvojročný filozoficko-teologický kurz na Štefaneu v seminári v Trnave, kde bol svedkom vydávania učebníc pre slovenské školy a začal uvažovať nad ich jazykovou stránkou. Dva roky študoval teológiu na Univerzite Pázmaneum vo Viedni. Viedeň, podobne ako Jozefa Ignáca Bajzu hlboko ovplyvnila aj mladého Antona Bernoláka, stal sa z neho OSVIETENEC. Vzdelávanie ukončil v roku 1787 po trojročnom pôsobení na generálnom seminári v Bratislave. Tento seminár navštevovalo viac ako 400 seminaristov, medzi ktorými sa zrodila aj myšlienka „vydať ortografiu slovenského jazyka“ – gramatiku a pravidlá. Pod záštitou profesora Kratochvíla sa obrátili listami na všetkých známych slovenských vlastencov s prosbou o radu pre takýto dôležitý krok. So zápalom sa pustili do práce a na čelo skupiny sa postavil vtedy dvadsaťdvaročný Bernolák.

Tu sa prejavil jeho mimoriadny talent. Zapálil sa za osvietenecké reformy cisárovnej Márie Terézie a Jozefa II. Vo Viedni ho len kodifikácia slovenčiny inšpirovala snaha tamojších slovanských intelektuálov vydávať v materinskom jazyku gramatiky a poučnú literatúru pre ľud. A vďaka nim sa stal propagátorom národnobuditeľských snáh slovenského národa. Pre realizáciu týchto ideí a zámerov mal všetky odborné predpoklady. Ovládal viacero cudzích jazykov od klasických až po moderné a mal na vtedajšiu dobu široké vedomosti zo všeobecných dejín, ekonomiky, medicíny, estetiky, hudby a politiky. Napriek tomu, že jeho aktivita bola zameraná na jazykovedné dielo, veľmi dobre si uvedomoval, že bez toho, aby obyvateľstvo žijúce na uzemí Slovenska nepoužívalo živú reč v písomnom styku a v školstve nie je možné, aby sa sformoval na novodobý moderný národ, ktorý bude smerovať k svojej svojbytnosti.

Priaznivé podmienky, ktoré boli vytvorené osvietenskými reformami, meniace sa spoločenské a ekonomické pomery v monarchii a geniálna osobnosť Antona Bernoláka vyústili do uzákonenia 1. národného spisovného jazyka Slovákov v roku 1787. Bernolákovčina plnila funkciu celonárodného spisovného jazyka. Používali ju najmä katolícky vzdelanci, ktorí v ľude presadzovali ideu svojbytnosti slovenského národa.

V roku 1797 odišiel Anton Bernolák z miesta „ hlavného stánku“ Tovarišstva, z Trnavy, za farára do Nových Zámkov. Bola to citeľná strata pre činnosť Slovenského učeného tovarišstva. Tajomníka a pokladníka Tovarišstva J. Fándlyho cirkevné vrchnosti doslova šikanovali, prenasledovali. Nové veľká fara Bernoláka značne vyčerpávala. Stal sa aj dekanom novozámockého okresu. Mal občas nepríjemnosti aj s farníkmi a najmä konflikty s nadriadenou cirkevnou vrchnosťou. Po nociach prepracúval a zlepšoval Slovár. Celé toto obrovské dielo niekoľkokrát prepísal. Stále sa nevzdával nádeje, že raz vyjde tlačou. Poslednú revíziu dokončil roku 1808 a pokúsil sa ho vydať u bratislavského tlačiara A.Schneigera. Opäť márne! Nato by nebol stačil celý jeho majetok. A potom raz nečakane to prišlo: 15. Januára 1813 ráno sa holil a zrazu padol mŕtvy na zem. Mozgová mŕtvica… Nemal ešte ani päťdesiat rokov. Slovár bol nakoniec dvanásť rokov po jeho smrti vytlačený v univerzitnej tlačiarni v Budíne.

Kodifikácia slovenčiny

Živým rečovým podkladom Bernolákovho uzákonenia spisovnej slovenčiny bola tzv. kultúrna západoslovenčina. Sám kodifikátor nebral do úvahy tlačenú podobu, ak zdôrazňoval najmä ústnu jazykovú prax, teda hovorový úzus vzdelancov. Bernolák je priekopníkom slovenčiny najmä preto, lebo dôsledne trval na odlíšení slovenského spisovného úzu od českého spisovného úzu, ktorý sa na slovenskom území používal výlučne v knižnej, resp. písanej, nie v hovorovej podobe. Úsilie o zavedenie „ čistej slovenčiny “ aj do kultúrnych funkcií jazyka koncom 18. storočia už plne zodpovedalo pokročilému štádiu vo vývine povedomia slovenskej národnej „ kmeňovitosti.“ Bola zákonitou súčasťou utvárania novej národnej ideológie, ktorá chápe národ okrem iného aj ako jednotné jazykové spoločenstvo.

Aby však nový spisovný jazyk podľa možností v čo najväčšom možnom a prístupnom rozsahu očistil od bohemizmov, on sám ako Oravčan vedome do neho zaviedol aj mnoho stredoslovenských prvkov, najmä mäkčenie hlások ď, ť, ň, ľ. Nová slovenčina mala pravopis fonetický, riadiac sa zásadou „ Píš, ako počuješ!“. Uzákonenie spisovnej slovenčiny Antona Bernoláka nebolo iby jazykoveným aktom, ani nevyplynulo iba z praktických potrieb.

Pravopisná sústava vypracovaná v spise Jazykovedno – kritická rozprava o slovenských písmenách ( Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum ) vychádza z foneticko-fonologických princípov a predstavuje prvý závažný krok ku kodifikácii spisovnej slovenčiny. Ku kodifikácii ďalej významne prispeli aj diela Slovenská gramatika ( Grammatica slavica )- učebnica gramatiky a Etymológia slovanských slov ( Etymologia vocum slavicarum ), čiže príručka o tvorení slov. Celú kodifikáciu Bernolák dovŕšil dielom Slovár Slovenskí-Česko-Laťtinsko-Ňemecko-Uherskí.