Do prózy patrí súbor 7 žánrovo rôznorodých besedníc Obrázky z ľudu. Z nich črta Na Bašnárovom kopci sa stala najvernejším prejavom jeho vzťahu k ľudu. Staršia žena mu na ceste zo západoslovenských kopaníc vyrozpráva, ako ju ženatý syn , ktorému dala celý majetok s tým, že ju doopatruje vyhnal z domu. Vec zverila súdu a advokátom, no ani tu nepochodila. V závere aj jeho kopaničiarka ako všetkých pánov pokladá za príživníka, čo hľadá iba vlastný prospech.

V novele Letiace tiene autor zobrazuje úpadok zemianskych rodín a ich pozemkového vlastníctva spolu s prenikaním kapitalizmu do výrobnej sféry. Ide o osudy zemianskej rodiny Imricha Jablonského z Jablonového. V strede sujetu sa nachádza motív stavby píli a spojenectva Nemca Bauera so slovenským statkárom Jablonským. Týmto spojením sa má riešiť otázka optimálnej spoločenskej skladby slov. Národného života vo vzťahu k vonkajším nepriaznivým silám, zámerne dusiacim rozvoj slov. života. Táto vízia však nemá dlhú trvácnosť. Jablonský doplatí na svoje spolčovanie s nemeckým prišelcom-kapitalistom. Na základe tejto skúsenosti autor vyvodzuje poučenie, podľa ktorého spoločenská záruka v zápase o národné bytie je v spojení ušľachtilých výhonkov zemianstva(Eva Jablonská) a predstaviteľov mladej inteligencie (Milko Holan).V manželstve učiteľovho syna Milka Holana a Jablonského dcéry demonštruje perspektívu „novej šľachty, zárodu budúcich pokolení“.

V románe Suchá ratolesť autor využíva širší románový priestor. Hl. postavou je Stanislav Rudopoľský, ktorý sa vracia z ciest po Európe do Rudopolia. Tu sa zbližuje so statkárom Vanovským, učiteľom Tichým a Adelou Rybáričkou. Svorne mu pomáhajú spoznať pravú tvár národného útlaku a jeho dôsledky prejavujúce sa v živote spoločnosti. Dej sa odohráva v pol. 70. rokov, do obdobia slovenských národných tragédií. Román vyúsťuje do predstavy silnej individuality, hmotne i duchovne nezávislej od svojho okolia a preto povolanej a schopnej plniť náročnú vodcovskú úlohu v národnom spoločenskom živote. Táto individualita nemusí mať zemiansky rodokmeň (statkár Vanovský), no ak ho má (Stanislav Rudopoľský),môže to byť výhodné. Môže to znamenať akúsi duchovnú i mravnú obnovu samého zemianstva, tejto inak „suchej ratolesti“ na kmeni národa. Manželstvo zemana Rudopoľského a učiteľskej dcéry Adely nemá iba charakter národno-spoločenske vízie budúcnosti, ale vyznieva aj ako dejovo logické spojenie dvoch hodnotovo rovnocenných ľudských individualít i románových postáv.

V dvojdielnom románe Koreň a výhonky zachytáva vzájomné vzťahy medzi inteligenciou ,meštianstvom a sedliactvom. Koreňom sa myslí stará sedliacka rodina Drevanskovcov a výhonkami jej mladá generácia. Túto myšlienku autor rozvádza na manželstve učiteľského syna Mirka Kladného so sedliackym dievčaťom Annou Drevanskou. Meštiansku väčšinou maďarónsku spoločnosť predstavuje okruh odrodilcov okolo rohonského notára Dunnagela,ktorý v záverečnej scéne na veselej nočnej hostine spácha samovraždu, čo sa dá vysvetliť aj symbolicky ako predtucha skazy, ku ktorej speje protislovensky a protiľudovo orientovaná politika vládnucej spoločnosti.

V poslednom románe Kotlín sa autor znova vrátil k zobrazeniu zemianstva. Hl. postavou je tu zeman Andrej Lutišič, ktorý má veľa príbuzných čŕt so Stanislavom Rudopoľským z románu Suchá ratolesť. Odlišuje sa od neho v tom, že nesplýva so slovenským národom, nevedie ho k tomu ani jeho náklonnosť ku Gregušovej dcére Lejle. Autor v ňom stvárnil typ zbytočného človeka, ktorý už nemôže nájsť uplatnenie v živote.

Autor reagoval na otázky svojej doby. Jazyková stránka jeho prozaického diela úzko súvisí s obsahovou náplňou a s myšlienkovým zameraním. Ako predstaviteľ mestského človeka vychádzal z reči inteligencie a z úsilia túto reč ďalej rozvíjať. To malo bezprostredný dopad na zložitejšiu a preto aj čitateľsky náročnú štýlovú podobu jeho rozsiahlejších epických útvarov.