Pavol Országh-Hviezdoslav

Vstúpil do literatúry na sklonku 60. rokov 19. stor., keď kultúrny život na Slovensku veľmi nepriaznivo poznačili dôsledky rakúsko-maďarského vyrovnania. Súčasne v slovenskej literatúre dochádza ku generačnej výmene , ktorú poznamenala naliehavá potreba zmeny „pravidiel“ literárnej tvorby, jej umeleckých postupov a estetických kritérií. Priklonil sa k ľudu.
Prvou veľkou epickou skladbou je Hájnikova žena . Na jednej strane završuje predchádzajúci vývin a na strane druhej začína novú etapu. Básnik vložil do vlastného epického príbehu dejový konflikt , ktorý mal zovšeobecňujúci spoločenský význam a tento „vyšší“ význam už nedosahuje pomocou alegorizácie deja či postáv , ale prostriedkami príznačnými pre realistickú literárno-umeleckú koncepciu. V Hájnikovej žene sa idea epického básnického diela nevteľuje do postáv ideálov, ale do postáv – obrazov konkrétnych živých charakterov, do ich jedinečného, neopakovateľného životného osudu. Tragický konflikt osnoval na pokusoch mladého Artuša Villániho zviesť Hanku Čajkovú, ženu hájnika Miška.

Tá ho nakoniec v sebaobrane zabije a zošalie z toho. Miško vezme vinu na seba , ale po jej pravdivej výpovedi ho súd oslobodí. Hankino pomätenie pominie, keď sa jej narodí dieťa. Dej sa dramaticky stupňuje. Epické časti sa striedajú s lyrickými, v diele sú čarovné opisy prírody vo všetkých ročných obdobiach. Aj tie však úzko súvisia dejom , sú prípravou alebo sprievodnou súčasťou tragických alebo harmonických životných udalostí. Okrem hlavných postáv a tu nachádza veľký počet epizodických postáv. Odlišujú sa medzi sebou najmä precíznou kresbou charakteru, a to pomocou niekoľkých výrazných detailov alebo prostredníctvom štylistickej individualizácie jazykových prejavov.

Eposy Ežo Vlkolinský a Gábor Vlkolinský sú síce písané v časovom odstupe, v istom zmysle však tvoria jeden celok. Materiál pre ne čerpal zo spomienok na život, aký vídal kedysi vo svojom rodisku, pretože „Vlkolín“ je iba krycím menom Vyšného Kubína. Hviezdoslav pochádzal zo spoločenskej vrstvy drobných zemanov preto poznal ich spôsob života a mentalitu.
Ežo Vlkolinský . Zemianska matka Ester má spor so svojim synom Ežom, ktorý si chce vziať za ženu sedliacke dievča Žofku Bockovú . Matka ho vydedí, no prichýli ho ešte pyšnejší zeman- strýk Eliáš . Naprotiven švagrinej vystrojí synovcovi veľkú svadbu , na ktorej sa prejavuje rozpor medzi jej zemianskou a sedliackou časťou. Záver skladby smeruje k uzmiereniu matky so synom zásluhou vnúčaťa Benka v scéne, ktorá patrí k najdojímavejším v slov. literatúre.

Dej Gábora Vlkolinského prichádza k rovnakému záveru iným spôsobom. Jeho osou je postupný hospodársky i morálny úpadok poprednej zemianskej rodiny Šimona Vlkolinského. Gábor po tom, čo sa jeho súrodenci rozleteli po svete a jeho rodičia prepadli vášni alkoholu, zostáva so svojim zemianstvom celkom sám , odmieta ho aj dievča ktoré mu sľúbili. Vtedy mu Ežo poradí, aby sa priženil k Blažkovcom, teda do sedliackej rodiny.

Deje oboch diel prebiehajú takmer paralelne . Aj medzi osobami je úzky vzťah: viaceré postavy Eža Vlkolinského prechádzajú aj do Gábora Vlkolinského , iba v inom dejovom začlenení. Obidve diela predstavujú umeleckú rodinnú kroniku, zaznamenávajúcu aj udalosti vonkajšieho sveta , ktoré rozvírili hladinu Vlkolína a cez umelecké obrazy ukazujú objektívny vývoj smerujúci k naplneniu idey rovnosti, patriacej k základným ideálom básnika.