Druhá vlna slovenského literárneho realizmu

(1900-1918)

Mladší príslušníci realistickej generácie sa v úsilí o silnejší kontakt so skutočnosťou zriekli účasti na idealizácii národnej spoločnosti. Začal ich zaujímať proces rozvrstvovania slovenského národného života. Pre spisovateľov to znamená zvýraznenie záujmu o vnútorný život človeka, zameranie sa na jeho sociálnu situáciu v akej sa nachádza, žije a pôsobí. Do popredia sa dostáva rozpad patriarchálnej rodiny, jej proletarizácia a s ňou súvisiaci úpadok. Pohľad d o vnútra národného organizmu priniesol so sebou nielen zblíženie skutočnosti s jej umeleckým zobrazením, ale aj prehĺbenie kritického prístupu (aspektu) ako základného príznaku realistickej umeleckej metódy. Sociálna problematika nútila spisovateľov rozlišovať aj medzi vlastnými, čiže príslušníkmi národného spoločenstva. Tým sa komplikoval vzťah medzi autorským subjektom a objektívnym, existujúcim stavom národnej spoločnosti.

Tolstého filozofická koncepcia – neodporovanie zlu násilím, návrat k jednoduchosti, k prvotnému kresťanstvu, k mravnému sebazdokonaľovaniu človeka . Toto učenie dostalo názov tolstojizmus. Proti jestvujúcemu spôsobu a stavu spoločenského i kultúrneho života na Slovensku ostro postavili hlasisti. Bola to skupina mladých vzdelancov sústredených okolo časopisu Hlas. Hlasisti útočili na martinské centrum a vyčítali mu konzervativizmus (ustrnutie, spiatočníctvo). Základ národa videli v ľude, zdôrazňovali drobnú každodennú prácu medzi ním, úsilie za lepšie hospodárenie a boj proti alkoholizmu. Literatúra by mala mať výchovný, kultúrno-osvetový zmysel.

K hlasistickej koncepcii sa kriticky postavili najmä predstavitelia novej vývinovej vlny v slovenskej literatúre, ktorí sa združovali okolo časopisov Dennica a Prúdy, a spoločne vystúpili v Zborníku slovenskej mládeže. Slovenská realistická literatúra stráca vieru v účinnosť vyjadrovania národnoobranných ideí pomocou patetizovania(vyzdvihovania platnosti) národnej ideológie. V priamom prepojení na spoločenskú realitu pripútava svoj pohľad k sociálnej problematike života ľudových vrstiev. Vznikajú diela ktoré podávajú neprikrášlený obraz o živote najnižších ľudových vrstiev. Autori využívajú karikatúru a satiru pri zobrazovaní života malomestských vrstiev. Objavujú sa aj diela s hlbokým prienikom do psychiky jednotlivca , v ktorých sa objavujú citové drámy sklamaných očakávaní a nesplnených životných túžob. Básnická tvorba mladej generácie podstatne zjednodušila jazykovo-gramatickú zložku básní. Ústrednou témou poézie je vnútorný citový život lyrického subjektu, ktorý sa stáva hlavnou „postavou“ a základným problémom lyrickej výpovede.

Martin Kukučín

Vlastným menom Matej Bencúr. Typickým príkladom humoristického zobrazenia skutočnosti je poviedka Rysavá jalovica. Je to obrázok zo života dvoch susedov, krpčiara Adama Krta a jeho kmotra Adama Trnku. Známy dej o kúpenej i stratenej rysavej jalovici a dôsledkoch. Ktoré z nedorozumenia vyplynú, pripomína idylu obrátenú na ruby. Je predzvesťou nového života, líšiaceho sa od pokojného a harmonického dedinského života , spestreného len jarmokmi a oldomášmi.

V próze Neprebudený rozvíja tragický príbeh mrzáka husiara Ondráša Machuľu, ktorý sa stal obeťou vysnívanej lásky k peknej Zuzke Bežanovie. Neprebudený je jednou z mála Kukučínových prác, v ktorých sa konflikt končí tragédiou, hoci tlmenou oznaním, že pre Ondráša je smrť vykúpením. V prenikavom psychologickom obraze hl. postavy vidieť hĺbku autorovho ľudského i spoločenského súcitu, no bez jeho vonkajšieho vyzdvihovania.

Kukučín bol presvedčený o duchovnom i hmotnom úpadku zemianstva a o jeho neschopnosti stať sa vedúcou silou národa, národného života.

Božena Slančíková-Timrava

Problém pridŕžania sa odvekého spôsobu života predkov v nových spoločenských pomeroch zastupuje jedna z najkritickejších poviedok v slovenskej literatúre Ťapákovci. Ťažiskový konflikt poviedky stojí na protikladnom vzťahu medzi Iľou- kráľovnou, usilujúcou sa zmeniť zaostalý život ťapákovskej rodiny (v 1 dome ich žije 16, sú nezhovorčivý, nezaujíma ich nič, čo sa deje okolo nich a čo pomkýna život dopredu , vierolomne sa držia tradície svojich dedov) a ostatnými príslušníkmi , vrátane jej neoblomného muža Paľa. Nakoniec sa jej podarí presvedčiť muža a po mnohých nedorozumeniach sa presťahujú do nového domu. Tento konflikt dopĺňa vnútorná životná tragédia Anče-zmije , ktorej charakter je značne rozporný: vnútri je citlivá a nežná , ale osobné nešťastie ju robí navonok zádrapčivou a zlou. Vášnivo túži po láske a po vlastnej rodine , ale zmrzačenej jej zostáva len túžba a bôľ z radosti iných a y vlastného údelu.

V diele Timravy je vyše 700 dedinských postáv. Timrava patrí medzi spisovateľov , ktorí vo svojej tvorbe spracúvajú takmer výlučne to, čo videli, skúsili a osobne prežili. Jej literárny realizmus má tvorivo kritickú povahu.

Jozef Gregor-Tajovský

Si v čase svojho tvorivého rozletu vyslúžil v časti našej kultúry hanlivé pomenovanie „tupiteľ národa“. Bolo to v súvislosti s jeho prenikavou kritickorealistickou metódou. Prostredníctvom nej priniesol do slovenskej literatúry portréty prostých chudobných ľudí, ktorí živoria, žijú z ruky do úst , no predsa sú naplnení bohatstvom ľudského citu , bohatstvom ľudského charakteru, často ukrytom v biede , schovanými za ľudským utrpením. Tam kde nešťastie týchto ľudí je dôsledkom vlastnej viny , ich nerestí sa Tajovský stáva neúprosným kritikom, nič nezahládza a neodpúšťa. Zaútočil na príslovečnú slovenskú pasivitu , na národnú nevyhranenosť, odnárodňovanie, neochotu prijať kultúru a vzdelanie.

V Macovi Mliečovi vytvoril jednu zo svojich najkrajších postáv. Mliečove morálne vlastnosti, ľudskosť sú v ostrom kontraste nielen s jeho odpudzujúcim zovňajškom, ale aj s charakterovými vlastnosťami gazdu a richtára v jednej osobe, u ktorého statočne slúžil ako paholok pri koňoch. Zanedbaný v tuhej robote za trochu jedla a pár kusov odevu a tabak Maco Mlieč po smrti matky pustol a biednel až raz ráno ho našli v maštali mŕtveho. Autor vystupuje v úlohe rozprávača, ale na deji sa nezúčastňuje. Vyvoláva tým dojem skutočnej udalosti.

Príbehy, ktoré zachytávajú objektívnu tragiku vyplývajúcu z prenajímania človeka ako pracovnej sily platí pre všetky jeho „chlebové“ poviedky: Horký chlieb, Na chlieb, alebo sa vyznačujú dojímavým súcitom s trpiacimi, bezmocnosťou v riešení osobných problémov pri naprávaní krívd – Mamka Pôstková. s Tajovského postavy sa usilujú o čistotu svojho mena, o česť a dôsledne si ju bránia. Opierajú sa o mravné princípy. Voči zlu stoja bezbranné, alebo takmer bezbranné, spoľahnúť sa môžu iba na svoju fyzickú a mravnú silu, z ktorých prvá je voči zlu a spoločenskej nespravodlivosti slabá a druhá pre panský svet neznamená nič, no pre postihnutého človeka je všetkým: útechou, obranou i nádejou. Tajovský uviedol do literatúry postavy a problémy zo sveta najbiednejších, ktoré zatiaľ jej pozornosti unikali. Prostredím pre ich literárnu realizáciu sa stal slovenský vidiek, ich filozofickým základom kresťanský humanizmus. Naplno rozvinul žáner poviedky a črty.