Prechádza ostrovom Lotofágov, stretáva Sirény (voskom zaleje námorníkom uši, priviaže sa k stĺpu a počúva ich smrteľný spev). Hl. konflikt: reálny svet (Odyseus + družina) – ireálny svet (kyklop Polyfénos + družina). Kyklop: hlúpy, lenivý, ľudožrút, barbar, nenásytný, no vš. sú si rovní. Odyseus: výnimočný, prefíkaný, ľstivý, vytrvalý, múdry, prekonáva ostatných = formovanie otrok. demokracie. H spája racionalizmus a iracionalizmus, chce ukázať napredovanie človeka, výnimočnosť, otrok. demokraciu, kt. vyvoláva napätie a to je dôvodom rozpadu patriarchálnej demokracie.

Ezop (6.str. p.n.l.) - podľa ústnej tradície bol pôvodne otrokom a do Grécka prišiel z Trácie alebo z Frýgie. O jeho škaredosti a hrbatosti, rovnako však o duchaplných kúskoch, kt. predvádzal kolovali doslova povesti. Väčšina jeho bájok, kt. sa mu pripisujú, sa odohráva vo svete zvierat. Na základe charakt. vlastností alebo podoby sa stávajú typom a ako nositelia určitého ustáleného charakteru majú v deji prisúdené aj pevné miesto a spôsob správania (prefíkaná líška, pracovitý mravec, panovačný a krutý lev). V mnohých bájkach vystupujú aj ľudia, kt. sú typizovaní podľa vonk. vzhľadu, stavovskej príslušnosti alebo povolania. S postavami bohov, kt. konajú ako ľudia, prenikajú do gr. bájok prvky mytológie.

Dráma:

• Sofokles (496-406 p.n.l.): Kráľ Oidipus a Antigona

Kráľ Oidipus: dram. skladba o trag. konflikte ľud. vôle s nepoznanými silami spol. života. Je to tragédia hrdinu usilujúceho sa za každú cenu uniknúť osudu, kt. mu pripravili bohovia. Oidipus je dieťaťom tébskeho kráľa Laiosa a Iokasty. Podľa veštby sa má Oidipus stať otcovrahom a ♂ vl. matky. Preto rodičia odnesú syna do lesa, aby ho roztrhali divé zvery. Dieťa však nezahynie a po rokoch sa dozvedá, že tí, kt. ho vychovali, nie sú jeho rodičia. Preto sa vráti do Téb. Nakoniec sa veštba naplní. S v tomto diele opisuje obraz patriarchálnej spoločnosti silne ovplyvnenej náboženstvom. Oidipovský komplex: prílišné viazanie sa na matku.

Antigona: téma: riešenie otázok o najzákladnejších ľud. právach.

Zákl. rozpor: dodržiavanie ľud. a božských zákonov a ich porušovanie. Vojna medzi Oidipovými synmi Polyneikom a Eteoklom sa skončila smrťou bratov. Rozdelí ich túžba po moci. Ich nástupca Kreon dá Eteokla ako obrancu vlasti pochovať so vš. poctami, ale pod hrozbou trestu smrti zakáže to isté urobiť s telom vlastizradcu Polyneika. Antigona, sestra mŕtvych, nedbá na jeho zákaz, hoci ju jej sestra Isména odhovára. Považuje ho za odporujúci božím zákonom. Posype pohodené telo brata prsťou a vykoná príslušné obrady. Keď ju pri tom pristihne Kreon, prikáže ju zaživa zavrieť do skalnej hrobky. Antigona sa bráni slovami: “ Útoi synechthein, alla symfilein efýn - Len lásku viem zdieľať, nie však nenávidieť”. Márne prosí Kreona o rozvahu náčelník zboru i vl. syn, Antigonin snúbenec Haimon. Až výstraha veštca Teiresia ho presvedčí, aby odvolal sv. zákaz a ponáhľal sa Antigonu oslobodiť. Je však neskoro a poslovia prinášajú krutú správu: Antigona sa obesila. Po nevydarenom pokuse napadnúť sv. otca sa zúfalý Haimon prebodne mečom. Samovraždu spácha aj jeho matka Eurydika. Dej nie je motivovaný zásahmi vyšších božských síl, odohráva sa výrazne na rovine medziľuds. vzťahov. Jeho vnútr. dynamiku určuje chápanie S sveta ako objektívneho poriadku, kt. si bezpodmienečne vyžaduje, aby sa zachovala jeho rovnováha. Proti sebe teda stoja autorita št. moci a ♀, azda až egoisticky sebavedome odhodlaná obetovať sv. život v mene nepísaných zákonov ľudskosti. Cieľom Antigony: ukázať prežitok tyranskej vlády. S využíva metódu kontrastu – Polyneikos – Eteokles, Antigona – Isména, Kreon – Haimon. Antigona je oveľa vyrovnanejšia ako Homérovi hrdinovia. Antigona je spočiatku šialená, no na konci je schopná veľkých činov. Význam: nemáme žiť v tieni minulosti, ale hľadieť do budúcnosti. Pravdu možno hľadať aj u ♀, mladších. Nie vždy je rozhodnutie najvplyvnejšieho aj najsprávnejšie.

Aischylos (525-456 p.n.l.) – Pripútaný Prometeus, Oresteia
Pripútaný Prometeus: hl. hrdina sa stáva mytologickým darcom rozumu, kt. povzniesol ľudstvo ku kult. životu. Za služby preukázané ľuďom je Prometeus odsúdený na mučenie: božský kováč Hefaistos ho na Diov rozkaz prikuje ku skale. Hefaista pritom sprevádzajú 2 alegorické postavy – Moc a Sila. Zeus stavia proti Prometeovi len hrubú silu. A Diovi prisúdil črty gr. “tyrana”: je nevďačný, ukrutný a pomstivý.

Euripides (485-406 p.n.l.) – Trójanky, Ifigénia v Tauride, Medea

Aristofanes (445-406 p.n.l.) – Oblaky, Jazdci, Lysistrata. Je kritickejší, čo však vyplýva aj zo špecifika komédie ako dram. žánru.

Rímska literatúra (3. storočie pred n. l. – 5.storočie n. l.)

Dráma:
ŘTitus Maccius Plautus (250-184 p.n.l.) – námety na sv. komédie čerpal z každodenného života, no ich dej sa odohrával v gr. prostredí, najčastejšie v Aténach. Spol. atmosféra deja však bola výlučne rímska. Platí to v plnej miere aj o Plautovej komike, humore, kt. má pôvod v domácom ľudovom divadle. Jeho najhodnotnejšie diela sú Komédia o hrnci, Pseudolous a Chvastavý vojak.

Epika:
Řna rozvoj ríms. epiky mala osobitný vplyv intenzita spol. a polit. života v starovekom Ríme. Tento rozvoj sa začal pozvoľným vzostupom rečníctva a dejepisectva. Za jedného z najväčších rečníkov sa považuje Marcus Tullius Cicero (O štáte, O zákonoch, O senáte...), v historiografii sa presadil Gaius Julius Caesar.
ŘZ filozof. prác je najznámejšie dielo O podstate sveta, v kt. autor Titus Lucrécius Carus vysvetľuje a obhajuje Epikurovu filozofiu (učenie starogréckeho filozofa materialistu Epikura, vidiaceho šťastie človeka v cnosti a v rozumnom užívaní života).

Lyrika:

Publius Vergílius Maro (70-19 p.n.l.)

• Bucolica – pastierske idyly
• Georgica – roľnícke spevy

Krása roľníckeho života – PVM priťahuje na roľníckom živote, vzdialenosť od zbraní, pokoj, život čo nepozná klamstvá, živé jazerá, lahodný spánok, hojnosť imania, skromná a pracovitá mládež, starci sú v úcte.

Aeneas - pokračovanie Iliady. Po skončení trójskej vojny hľadá trójsky hrdina Aeneas so sv. druhmi, otcom a synom na príkaz bohov novú vlasť. Prenasleduje ho hnev bohyne Junony, a preto, podobne ako Odyseus, roky blúdi morom, až sa napokon po bojoch s italickými kmeňmi usadí v Latiu, ožení sa s dcérou kráľa Latinov Laviniou a zakladá v novej vlasti nový rod, z kt. vzídu rímski panovníci, Caesar a Gaius Augustus (požehnaný), kt. PVM sv. dielo venoval, sú potomkami 1.Aeneovho syna Jula. V Aeneovi PVM stelesnil ríms. ideál osobnej dokonalosti (hrdina, kt. uprednostňuje potreby spoločnosti pred os. blahom), naplnil dielo myšlienkou túžby po mieri a dal mu taký um. tvar, že z neho vychádzala celá ďalšia ríms. i eur. literatúra, najmä poézia.
ŘQuintus Horacius Flaccus (65-8 pred n. l.). Zástanca Epikurovho učenia. Jeho ideálom je úplná osobná nezávislosť: nechce sa dať zotročiť ani ľuďom, ani veciam, ale snaží sa utvárať sv. život podľa vl. uváženia a podľa vl. záujmov a záľub

• Ódy – QHF v nich vystupuje ako “kňaz Múz”, kt. chce zasvätiť mld generáciu do tajov spol. poriadku: poúča mladých ľudí, kt. mravné hodnoty sú základom ríms. sily a akými cestami sa má občan uberať, aby bol čo najviac prospešný celku i sebe. Oslavuje mravné hodnoty.
• Satiry – zameriava sa na problematiku individuálneho života. Usiluje sa ukázať správny spôsob života v protiklade s ľud. chybami.
• Listy – zobrazuje sám seba ako človeka dopúšťajúceho sa chýb, váhavého a hľadajúceho životné cesty.