Charakteristika hl. postavy:
Bývalý cestovinár, ovdovel po 7 rokoch manželstva.Všetku svoju lásku preniesol na svoje dcéry. Rozmaznával ich, dával im všetko, čo mal, len aby im zabezpečil šťastnú budúcnosť. Jeho dcéry ho potom, čo sa dobre vydali, opustili, odmietali ho prijímať do svojich domovov. Goriot sa utiahol do penziónu, kde sa jeho najlepším priateľom stal študent Eugen de Rastignac. Zomiera opustený.

Dej Balzacovho románu sa začína v parížskom penzióne vdovy Vauquerovej, kde sa stretávajú zaujímavé ľudské osudy. Dôležitou súčasťou expozície románu je drobnokresba - podrobný a vtipný opis prostredia ako aj charakteristika jednotlivých postáv. Zaberajú významnú časť románu. Okolie domu autor charakterizuje s precíznosťou, a nie bez irónie: "Do aleje sa vchádza bočnou bránou, nad ktorou je pribitá tabuľa s nápisom: VAUQUEROVSKÝ DOM a pod ním: Meštiansky penzión pre obidve pohlavia a pre ostatných. ... Vo falošnom výklenku maľby týči sa socha Amora. Pri pohľade na popukaný lak, ktorým je socha natretá, milovníci symbolov by v nej možno objavili mýtus parížskej lásky, ktorú liečia o niekoľko krokov ďalej..."
V penzióne sa pravidelne schádza sedem stálych stravníkov: pani Couturová, vdova s mladou dievčinou Taileferovou, starec Poiret. Vautrin, údajne obchodník, slečna Michonneauová, otec Goriot, bývalý výrobca rezancov, makarónov a škrobu, študent práva Eugéne Rastignac.

V centre deja sú dve postavy - otec Goriot a Eugéne Rastignac.

Otca Goriota spoznávame z deja až v období, keď zostupuje z vrcholu svojho spoločenského snaženia, kým Rastignac stojí na začiatku sľubného vzostupu.

"Otec Goriot, starec vari šesťdesiatročný, utiahol sa k pani Vauquerovej roku 1813, keď prestal obchodovať. Najsamprv si prenajal byť, v ktorom teraz býva pani Couturová, a platil vtedy penziu tisíc dvesto frankov ako človek, pre ktorého päť luisov viac či menej je iba maličkosťou. ...Bezstarostná veľkodušnosť, s akou sa dal vtedy napáliť otec Goriot, ktorého v tom období úctivo nazývali ešte pánom Goriotom, možno zavinila, že ho pokladali za somára, čo sa v obchodných veciach vôbec nevyzná."
Spočiatku pôsobil otec Goriot dojmom zámožného človeka, čím si vyslúžil pozornosť vdovy Vauquerovej snažiacej sa o jeho priazeň hlavne pre jeho viditeľné bohatstvo. Zmierila sa aj s jeho výzorom: s jeho hruškovito vypuklým bruškom (na ňom sa hompáľala zlatá reťaz s príveskami), spuchnutými, vyvrátenými, ovisnutými očami.

Mäsité, klenuté lýtko, ako aj dlhý, hranatý nos, ako mesiac okrúhla dobrotivá tvár jej tiež neprekážali. Vlasy si česal na spôsob holubích krídel, pudroval mu ich každé ráno holič. Oblečený bol ako zo škatuľky, i keď bol trochu neokrôchaný.

Otec Goriot však nemal záujem nadväzovať ľúbostné či iné vzťahy s osobami iného pohlavia. Mal svoj životný cieľ - žiť pre svoje dcéry Anastáziu a Delphinu, ktoré nechal vychovať pre život vo vyššej spoločnosti, dal naučiť šľachtickým spôsobom a vydal za boháčov. Anastáziu za grófa de Restaud a Delphiu za bankára baróna de Nucingen. Tým sa na krátky čas splnili jeho túžby, ktorým zasvätil svoj dovtedajší život. Dcéram dal primerane veľké veno, každej asi osemstotisíc frankov. Spočiatku bol vítaným a váženým hosťom v dome dcér a zaťov, aj keď sa občas v tej vznešenej spoločnosti nedokázal vhodne správať. Kým mal majetok, mohol sa intenzívne stýkať so svojimi dcérami, ktoré nadovšetko miloval po smrti manželky.
Chce vidieť ich šťastie, pomôcť im ho získať, lebo ho nedosiahli v manželstve. Prispieva na ich nákladné róby, na zmenky milencov, na ich nepredvídateľne nákladný život.

Po krátkom čase pobytu v penzióne v byte na prvom poschodí, kde je najlepšie vybavenie, sa sťahuje otec na druhé poschodie do bytu s nižšími poplatkami. Keďže je málovravný, vznikajú dohady o jeho osobe. Ľudia v penzióne hádajú, či je úžerník, hazardér čí hýrivec. Bol však užitočný, lebo si na ňom vylievali zlosť, dobrú či zlú vôľu, vtipkovali na jeho účet a zabŕdali do neho.
Koncom tretieho roka "postúpil" otec Goriot na tretie poschodie - už si nepudroval vlasy, nekupoval tabak.
"Dobrácky šesťdesiatdvaročný cestovinár, ktorý nevyzeral ani na štyridsať, ten územčistý, tučný mešťan, figliarsky a živý, ktorého samopašné správanie obveseľovalo chodcov, ktorý mával v úsmeve čosi mladistvého, vyzeral teraz ani sedemdesiatnik, otupený, ťarbavý, mdlý. Jeho belasé, kedysi také živé oči mali kalný až oceľovosivý nádych, vybledli, neslzili už a ich červená obruba akoby plakala krvou."

Jeho zmenený výzor vyvolával v jedných hrôzu, v iných ľútosť. Študenti medicíny o ňom vyhlásili, že je postihnutý kretenizmom, keď si všimli jeho ovisnutú spodnú peru, zmerali vrchol jeho lícneho uhla a poriadne si ho prezreli. Bianchon zo žartu hovoril o Goriotovej hlave: "Opáčil som mu: má iba jeden hrboľ, hrboľ otcovstva. Bude to večný otec."
S úbytkom majetku otec Goriot prichádza o spoločné večere i ostatné chvíle so svojimi dcérami. Nasia, ktorá sa pohybuje v tých najvznešenejších parížskych kruhoch, je stále menej prístupná verejným stretnutiam. Po dvoch rokoch sa stal nepohodlným. Pretože už nemal bohatstvo a spôsoby hodné vyššej spoločnosti, začala sa s ním stretávať potajomky, neverejne, aby sa nekompromitovala. Podobný osud ho stihol aj pri Delphine, ktorá však bola citlivejšia, trocha menej vznešená, preto aj prístupnejšia. Goriot vo svojej zúfalej otcovsko-mileneckej láske potajomky sleduje osudy svojich dcér, žiarlivo stráži každý ich úspech i bôľ.

Nešťastie oboch dcér silne rozrušuje otca Goriota, ktorý už nemá prostriedky. Za posledné peniaze zriadil pre Delphinu byt, v ktorom sa môže schádzať so svojím milencom Rastignacom. Zúfalý otec Goriot si robí výčitky, že už nemá čo dať svojim dcéram.
"A tak zomrieť, neostáva mi iné len zomrieť. Áno, nie som už na nič súci, už nie som otcom, nie! Ona ma prosí, ona ma potrebuje, a ja bedár, ja nič nemám. Tak ty si si vykonal doživotný dôchodok, starý lotor, hoci si mal dcéry! Ty ich teda neľúbiš? Zdochni, zdochni ako pes, veď aj si pes! Áno, som menej ako pes, pes by sa tak nezachoval!..."
Svoje posledné príbory predal úžerníkovi Gobseckovi, aby Nasia mala na šaty, za jeden dcérin večer obetoval svoju poslednú istotu, ktorá mu mala zabezpečiť obživu - za štyristo frankov predal doživotný dôchodok a bol odhodlaný jesť už ďalej len chlieb. Nasia vo svojej bezcitnej sebeckosti neprišla po peniaze osobne, poslala sluhu. Otec Goriot, ktorý čakal na jej hladkanie a bozky vďaky, aj na túto bezohľadnosť nachádza ospravedlnenie: "Aspoň sa neznepokojí, že som chorí."
Aj citlivejšia Delphi je príliš zaujatá myšlienkou na ples v najvyššej parížskej spoločnosti. Po boku Rastignaca má byť po prvýkrát prijatá medzi vyššiu šľachtu. Jej otec umiera, no ona sa stará o svoje šaty, šperky a o svoj výzor. Rastignac je zhrozený "nad touto elegantnou otcovraždou."