Vautrin, vlastne Jaques Callin, bývalý trestanec z toulonskej väznice, človek skúsený, prefíkaný, pociťuje k Rastignacovi otcovskú príťažlivosť a chce mu pomáhať na ceste nahor. Radí mu, aby sa oženil so slečnou Tailleferovou, ktorá zdedí otcove milióny, keď dá Vautrin zabiť jej brata vo vyprovokovanom súboji.

Rastignac sa síce chce dostať rýchle nahor, ale zločinu sa zľakne. Chce prezradiť Vaurinov plán, ale ten ho omámi práškom na spanie, ktorý nasype do šampanského. Kým sa preberie, zločin je vykonaný.

Vautrin je vlastne diagnostikom spoločnosti 19. storočia. Vidí vlčie zákony, ktorých dodržanie zaručuje úspech. Tvrdo formuluje vlastnosti úspešného človeka: predajnosť, nezásadovosť, zneužívanie citov, situácie, človeka, ľudí...

Rastignac čoskoro spoznáva pravú tvár parížskej smotánky, ku ktorej tak veľmi túži patriť.
Často cíti, že nekoná dobre, je slaboch, ktorý sa v rozhodujúcej chvíli nevie vzoprieť. Odhadzuje všetky výchovou vštepené cnosti, čistou srdca len preto, aby sa neznepáčil, aby postupoval vyššie, nevybočil z radu.

Napriek svojmu slabošstvu nestratil schopnosť vnímať nešťastie iných. Hlboko ho dojíma osud otca Goriota, pri ktorom vytrvá až do poslednej chvíle.

Slová, ktoré vyslovil na cintoríne, sú výzvou na súboj so spoločnosťou, do ktorej sa chce dostať.
"A teraz uvidíme, kto z koho."

A súboj, na ktorý vyzval spoločnosť, začal tým, že odišiel na večeru k pani de Nucingen.

Otec Goriot – prišiel do penziónu, podporuje finančne dcéry, financuje ich márnivosť, zachraňuje pred škandálom, podporuje ich milencov, ochorie a napokon zomiera sám. Charakter Goriota je nemenný počas celého románu.

„Jean-Joachim Goriot bol pred revolúciou obyčajný cestovinársky robotník, zručný, sporivý a dosť podnikavý, aby si mohol kúpiť závod svojho majstra, ktorý sa náhodou stal obeťou prvého povstania roku 1789. Za ten rok občan Goriot nahromadil kapitál,... Stalo sa mu to, čo sa stáva ľuďom s obmedzenými schopnosťami: jeho priemernosť ho zachránila. Napokon, ľudia sa dozvedeli o jeho majetku v čase, keď už nebolo nebezpečné byť bohatým, a tak v nikom nevzbudil závisť. Ak ho niekto videl, ako vedie obchod, vysvetľuje zákony o vývoze a dovoze obilia, študuje ich zmysel, postihuje ich chyby, bol by usúdil, že je schopný stať sa štátnym ministrom, bol trpezlivý, činný, vytrvalý, rýchly v podnikaní, mal orlí zrak, všetkému predišiel, všetko predvídal, všetko vedel, všetko tajil;... Jeho žena, jediná dcéra bohatého nájomcu z Brie, bola pre neho predmetom zbožného obdivu, bezhraničnej lásky. Po siedmich rokoch neskaleného šťastia stratil na nešťastie ženu. V tomto položení otcovský cit rozvinul sa u Goriota až do nerozumnosti. Lásku sklamanú smrťou, preniesol na dcéry. (str.98-99) Mne nič netreba. Ozaj, milý pán môj, čože som ja? Biedna mŕtvola, ktorej duša je všade tam, kde sú moje dcéry.“(str.130)