Ďalšia dvojica Vrah a Vlak; tieto nie sú ani ,,smutné“ ani ,,šťastné“. Z toho vyplýva, že sú neutrálne. Spoločným znakom, ktorý ich navzájom spája a zároveň ich od predchádzajúcich poviedkových dvojíc diferencuje, je ich žurnalizmus. Poviedka Vrah je spracovaním konkrétnej novinovej správy o zavraždení milionára v Londýne a o odhalení jeho vraha. Poviedka Vlak je akousi reportážou, rozprávaním príbehu o ceste vlakom z dediny do mesta.
Tri poviedkové dvojice, to je spolu šesť próz. Zostala ešte jedna poviedka – Muzika. Podľa viacerých odborníkov nie náhodou zostala bez svojho náprotivného člena. Nielenže dopĺňa nepárny počet próz v knižke, no zároveň aj dotvrdzuje jej stavebnú koncepčnosť. Je ,,smutná“ i ,,veselá“, odohráva sa v meste i na dedine, chlapec v nej stretne dievča, sú si blízki i vzdialení ... Vyznieva to, akoby mal autor za úmysel premiešať všetky nosné situácie a prvky predchádzajúcich próz do jedného uceleného celku.
Je veľmi ťažké nájsť a porovnať rovnaké znaky, prvky alebo časti, nosné body, ktorými sa tieto tri diela (O svätom Mikuláši, Život Jezu Krista, Muzika) zhodujú, nakoľko už v predchádzajúcej časti som písal podrobne o forme tejto zbierky, a síce, že bola písaná veľmi zvláštnou formou – do párov. To znamená, že nenájdeme tri poviedky, ktoré by sa nám niečím zhodovali. No aj napriek tomuto faktu sa o to pokúsim.

O svätom Mikuláši:
Nosným bodom tohto smutného príbehu je osud chlapca Mikuláša, ktorý je sužovaný a trápený chorobou. Jeho vnútorný boj s ňou a možno aj jeho spoločenské postavenie (je chudobný) sa často prenáša na povrch. Tak je tomu napríklad aj v škole, keď majú žiaci za úlohu vystrihovať z papiera to, čo je ich srdciam najbližšie, čo sa im najviac páči, o čom snívajú. Jeden vystrihol koňa, iný dom, no Mikulášova práca sa nepodobala na nič. Alebo všetko čo vystrihol vyzeralo, akoby sa mu to nepodarilo. Z iného pohľadu to môže byť obraz jeho vnútorného sveta konfrontovaného so skutočnosťou. Táto naša postava, ako to už býva, je nielen chorá a utrápená, ale aj biedna: ,,Mikuláš má úzky chrbát, hlavička je doňho bojazlivo zasadená bez krku, krk sa stratil, lebo je zima“. Celé toto dielo je vlastne obrazom trpiaceho človeka, ktorý súboj s chorobou a s chudobou prehráva a zomiera. Ďalším charakteristickým znakom je ročné obdobie. Aj keď tu nie je presne určené, z opisov krajiny vieme, že sa jedná o zimu: ,,Zimné slniečko oprelo si unavenú hlavu o palmový list, čo cez noc na obloku vyrástol a škola bola úľ.“ , alebo ,,Široko-ďaleko napadol sneh, to sú ihličky v bosých nohách, nikto na svete ich nevyťahá, zima je ošklivá bezzubá baba a do ľahkých nohavíc sa zdrapila“. Možným dôvodom prečo si autor vybral práve toto ročné obdobie je fakt, že obe tieto mená sú charakteristické a spájajúce sa práve so zimou.

Život Jezu Krista:
Na rozdiel od prvej poviedky, v ktorej nepoznáme ani rodičov ani vek Mikuláša, v tomto diele je nám táto informácia podaná hneď v úvodnej časti. Toto dielo nám podáva ucelený obraz človeka od jeho príchodu na tento svet až po jeho smrť. Sme oboznámení so životom a s útrapami Francisca Poora, ktorý sa narodil v maštali, v mladom veku opustil rodičov kvôli volaniu svojho srdca, dostal sa do väzenia a na front kde bol ranený a stal sa invalidom, a ktorý nakoniec zomiera krutou smrťou matky prírody – zamrzne. Zvláštne, ale isté prepojenie je aj medzi postavami týchto príbehov. Mikuláš je biedny, čo je nám známe z jeho opisu a slovenský ekvivalent Franciscovho priezviska Poor je tiež biedny alebo chudobný. Tento príbeh je akousi výpoveďou o živote (zo začiatku úspešného) a neskôr každým dňom opakujúceho sa kolobehu neznesiteľnej neúspešnosti mladého človeka. Je to zamyslenie sa nad prácou ľudí, ktorá ich nenapĺňa. Je to apatia voči vtedajšej spoločnosti. Hlavným bodom, ktorá spája tieto poviedky je neúspech mladých ľudí dokázať dýchať v podmienkach, ktoré im diktuje spoločnosť. Život Jezu Krista je výpoveďou životného osudu, syna sluhu Jozefa a slúžky Márie, s ľudským osudom Ježiša Krista. Jilemnický stavia do kontrastu ideový zmysel biblickej legendy a životnej reality svojej doby. Dieťa sluhu a slúžky sa dá zlákať krásnou vidinou kočovného bábkového divadla a odíde s ním do sveta. Aj syn Márie - slúžky, podobne ako 12-ročný Ježiš v chráme, chodil a učil ľudí kráse, mravnosti, životu a jeho zmyslu. Toto ušľachtilé poslanie sa časom mení na rutinu, na chlebovú záležitosť, stratí pre neho príťažlivosť a on sa dostane do väzenia, odtiaľ na fronty prvej svetovej vojny a po ťažkom zranení do stopercentnej invalidity. Kúpi si papagája a chodí od dediny k dedine, no už nie ako zabávač, ale ako niekto, kto je odkázaný na pomoc iných: ,,Lúpežníci na svete vymreli, nastúpila nová krása, úbohá a hladná, prosiace oči a miska s niklovými peniazmi.“ až kým ako tridsaťtriročný nezomrel v snehu (opäť prepojenie so životom Ježiša Krista).
Táto poviedka sa čítala aj na večere DAV-u, lenže tam, nevedno prečo, ju vypískali. Bolo to pre jej nezrozumiteľnosť? Preto, že sa zdala byť náboženská, alebo naopak protináboženská?

Muzika:
Posledná poviedka nielen môjho výberu, ale taktiež záverečná poviedka Červenej sedmy. Jilemnický nám tu cez postavu Zoé, pisárky v advokátskej kancelárii, zobrazuje schopnosť sveta a práce vtiahnuť do seba celého človeka, ktorý sa spod tej nadvlády nedokáže dostať. Tak je to aj v tomto príbehu. Aj keď má hlavná postava cez víkend a v pondelok voľno, predsa sa len nevie zbaviť predstavy, že od utorka sa začína celý ten kolobeh opäť od začiatku. No na druhej strane môžeme metaforu ,,nádhernej muziky“ chápať ako náznak blížiacej sa revolúcie. Je priam neuveriteľné s akou ľahkosťou prepája autor muziku (revolúciu) s muzikou (na ktorej prežila Zoé a jej tajný rozprávač a ctiteľ nádherné chvíle).
Celkovo sa dá povedať, že všetky tieto tri poviedky majú za úlohu zobraziť trpiaceho človeka vtedajšej spoločnosti a rozpor medzi jeho vnútorným a vysnívaným svetom v konfrontácií so skutočnosťou (niečo, čo mal za úlohu romantizmus). Jeho neúspech žiť tak, ako si to človek predstavuje. Jeho neustálu závislosť na niečom. Všetko sú to vlastne tragédie ľudských osudov, ktoré sa končia smrťou - či už telesnou alebo duševnou.

Poviedky Červenej sedmy, aj keď sa to osobitne a naširoko neopisuje, ale v skratke dostatočne naznačuje (okrem Vraha) sú z domáceho slovenského alebo z českého prostredia. Hlavnými aktérmi sú mestskí a dedinskí proletári, korešpondentky, cirkusanti zatiaľ čo boháči, advokáti, milionári vstupujú do obrazu len cez ich optiku alebo cez kontrastný element sociálnych protirečení sveta. Tak ako Jilemnického život a dielo boli príkladom premeny spoločenského vedomia, tak isto sa stali vzorom pre spisovateľov a pre literárnu vedu. Dielo a život Petra Jilemnického tvoria chrbtovú kosť slovenskej socialistickej literatúry medzi dvoma svetovými a sú začiatkom druhej fázy slovenskej socialistickej literatúry po roku 1945. A to predovšetkým pre prenikavosť umeleckého pohľadu na národnú a sociálnu skutočnosť s perspektívou socialistickej revolúcie.