storočí už vznikali aj prvé psychologické romány. román sa však naširoko rozvinul v 19. storočí, ktoré dalo svetu takých vynikajúcich románopiscov ako Honoré de Balzac, Lev Nikolajevič Tolstoj, Fiodor Michajlovič Dostojevskij atď., ktorí tvoria skutočnú etapu vo vývine európskeho románu.
Do 19. storočia spadá aj rozvoj slovenského románu. Prvý slovenský román (Bajzov René mládenca príhodi a skúsenosti) vznikol ešte koncom 18. storočia. Významnými slovenskými románopiscami 19. storočia boli S.H. Vajanský, E.M. Šoltésová a M. Kukučín. Vývin románu sa nezastavil ani v našom storočí. Jednou z tendencií v jeho vývine je snaha román zosubjektívniť. Táto tendencia zasiahla aj našu literatúru (J.C. Hronský). Iná tendencia sa prejavuje snahou po objektívnom zobrazení spoločnosti a charakteristických znakov doby. U nás zasiahla románovú tvorbu P. Jilemnického a F. Kráľa. Obidve tieto tendencie pretrvávajú v našej literatúre dodnes. Najvýznamnejšími románopiscami slovenskej literatúry po oslobodení sú F. Hečko, V. Mináč, A. Bednár, R. Jašík a iní. Zo súčasných slovenských autorov medzi najvýznamnejších autorov patria L. Ballek, P. Jaroš, A. Hykiš, V. Šikula, A. Chudoba, J. Lenčo a iní. V západoeurópskych literatúrach 20 storočia vznikajú súčasne názory, že román neposkytuje už dosť možností vytvoriť skutočný obraz človeka a jeho duševného sveta. Román sa podľa týchto názorov dostal do krízy. Vznikajú pokusy zobraziť človeka pomocou novej epiky. Jedným z reprezentantov týchto názorov bola škola francúzskeho tzv. nového románu alebo antirománu. Podobných pokusov a škôl je v západoeurópskych literatúrach viac. I napriek negativistickým názorom román v súčasnej literatúre pretrváva nie iba u nás a je stále hlavným epickým žánrom.