Ruža osudu ty poraniť si nás chcela
No ako tajomstvo uzamkla si sa do lupeňov
A úsmev tvoj bol meč tasený spod oblúka čela
Bol krásny rozkaz vyslovený rukou osudnou.

Zdvih tvojho kruhu stavbu podmanivo oživoval
Čo tŕň to myšlienka odchádzajúca na krvi
Nadšenie naše po tebe prahlo nahotou dosiaľ
A svet bol ľahký okolo nás. Prosté záchvevy.

Tajomstvá mora na pobrežiach zabúdame
A na hladine zabúda sa zase čierne dno,
Koraly pamäti zalisnú sa ti zrazu v plame...
Nezmúť ju... dotykom len čírym nevedno

Čim čerenie jej zlomíš... a už siahaš do jabloní
Vystretou rukou priadza rokov zovrie ťa...
Oj temná triaška v koreňoch a v rozlistvenej tôni
Lúč zabudnutý kiež prinesieš mi späť z podsvetia?

Pažite rozlúčky kiež zakvitnú zas ľaliami
A dozreté dni svitajú nám do náručí nebeských
Kde uzrieme len tie oči a nebudeme viacej sami
Kiež svätá duša znie jak pieseň flauty čo nám vezme
Dych...

Noc zavrela si oči azda? Zostáva z nej popol
Ako luk do zunenia ukryje sa v tetive
Zostáva trepot krídel na ktorý sa holub zmohol
A závrat na pobreží čiernom len tie roby šedivé.

Ruža vetra ty vedela si o všetkom a my sme slepí boli
Vo chvíli keď myšlienka klenula sa do mostov
Aby dva osudy prešli po nich ta do údolí
A do bledého svitu vliali sa spletené náhlou voľnosťou.

Kdeže sa podel ten deň zmeny to finále drámy?
Nieto už viacej rieky pre náš čln?
A nebo s rosou modré nebo nenájde sa ani
Pre dušu čo raz lotos vnoril do potopy vĺn?

Na skale odovzdania zjav sa zázrak: deň nám zažni
Čo roztvorí náš svet a všetko daruje nám hneď
Príď rozuzlenie všetkých tragédií posol spásny
Chvíľa keď ruže začnú od poludnia meravieť
V rozpuku... Purpurová ruža osudu a vetra
Si už len spomienka čo v duši ustrnie
Niet ťa viac ruža noci búrka nachu čo ma stretla
Víchrica mora... Svet predsa len jednoduchý je.