Literárna tvorba skupiny DAV

Vznik: prvá polovica dvadsiatych rokov

DAV sa nazývalo združenie slovenských ľavicovo orientovaných spisovateľov a politikov, ktorí v rokoch 1924 – 1937 vydávali rovnomenný časopis, popularizovali marxizmus a život v ZSSR. Davisti pri svojom vstupe do literatúry tiež rázne odmietli domácu literárnu tradíciu. Svoj revolučný postoj k skutočnosti sa snažili vysloviť novými výrazovými prostriedkami; v tvorbe sa orientovali na uvedomenú službu komunistickému ideálu, pričom čerpali podnety najmä z českej proletárskej poézie a z mladej sovietskej literatúry. V poetike nadväzovali na avantgardné umelecké smery – na futurizmus, expresionizmus, konštruktivizmus a poetizmus. Generačnú literárnu kritiku a publicistiku DAV-u rozvíjali Vladimír Klementis, Ladislav Novomeský, Eduard Urx, Ján Poničan, a Daniel Okáli.
Mali väčšinou pohnutý osud: právnik, publicista a politik Vladimír Clementis bol po tragickej smrti Jana Masaryka, československého ministra zahraničia, roku 1952 v najväčšom politickom procese za komunistického režimu nespravodlivo obvinený, odsúdený k smrti a popravený. Komunistickému žaláru neušiel ani najvýraznejší talent zo všetkých, básnik L. Novomeský. Literárny vedec a publicista Eduard Urx bol popravený nacistami v koncentračnom tábore Mathausen. V nacistickom tábore bol väznený aj prozaik Peter Jilemnický, pôvodom Čech, ktorý pôsobil ako učiteľ na Slovensku a od roku 1922 tiež po slovensky písal (romány Pole neorané a Víťazný pád, zbierka reportáží a próz zo ZSSR Kus cukru). Je považovaný za popredného predstaviteľa socialistického realizmu v slovenskej literatúre. Sociálnej problematike medzivojnového Slovenska sa venoval aj prozaik a básnik Fraňo Kráľ (revolučne vyhrotený román Cesta zarúbaná, knihy pre deti Jano a Čenkovej deti). .