František Hečko (1905 – 1960)
- narodil sa v Suchej nad Parnou. Jeho rodičia sa zaoberali vinohradníctvom. Prežil chudobné a ťažké detstvo najmä potom, keď jeho rodičia prišli o majetok. Hečko získal odborné vzdelanie na vinársko-ovocinárskej škole v Bratislave a v hospodárskej škole v Košiciach. Začínal ako básnik, neskôr sa venoval už len próze.
Veľký úspech dosiahol hneď svojím prvým románom Červené víno. Spojil v ňom kritický realizmu s lyrizovanou prózou. Ide o generačný román s autobiografickými prvkami. Dej románu sa odohráva vo vinohradníckej oblasti na západnom Slovensku, v autorovom rodisku. (Suchú nad Parnou tu nazval Zelená Misa). Opisuje osudy troch generácií rodiny Habdžovcov v prvej polovici 20. stor. Za prototyp románovej rodiny mu poslúžila vlastná rodina, on sám sa skrýva za postavou Marka Habdžu. Román podáva aj presný obraz o živote poľnohospodárov a vinohradníkov.
Dej: Michal Habdža a jeho žena Verona boli bohatí, hrdí a panovační gazdovia. Nemohli odpustiť svojmu synovi Urbanovi, že nemyslel na majetok a oženil sa s chudobnou sirotou Kristínou. Ich spolužitie v jednom dome bolo také zlé, že Urban sa rozhodol s Kristínou i synom Markom odísť. Kúpili si na dlh dom a dva vinohrady vo Vlčindole. Urazený Michal Habdža dlhé roky nechcel o nich ani počuť. Urbanovej rodine pomáhala len prababička. Urban tvrdo pracoval a stal sa uznávaným vinohradníkom. Jeho rodina sa rozrastala, narodila sa dcéra Magdaléna a dvojičky Cyril a Metod. Urban ako stúpenec reforiem a pokroku vstúpil do vinohradníckeho spolku, ktorý však skrachoval a Urban sa zadĺžil, aby zachránil dom pred dražbou. Odvtedy sa trápil splácaním dlhov. Po vypuknutí vojny musel Urban narukovať, o gazdovstvo sa staral Marek. Ich bieda v tomto období bola taká veľká, že Kristína prosila o pomoc svokra – Michala Habdžu. Ten sa správal povýšenecky, pokoril Kristínu i Marka a návšteva sa skončila konfliktom. Keď to videla prababička, vybrala sa do Vlčindola s jedlom, hoci vonku zúrila víchrica. Ráno ju našli zamrznutú pre Urbanovým domom. Vtedy sa starý Habdža na nimi zľutoval a poslal im jedlo. Ďalšou tragédiou rodiny bola smrť dvojčiat – zomreli na záškrt. Kristíne sa narodilo posledné dieťa, ale Kristína bola veľmi slabá, chorľavela a o gazdovstvo sa musel starať vtedy už 14 – ročný Marek a Magdalénka. Po skončení vojny prišiel Urban domov, znovu sa pustil do práce, ale opäť kvôli podvodníkom sa dostal do ťažkostí a musel predať ďalšiu časť majetku. Keď videl, ako prichádza o všetko, začal piť. Marek odišiel študovať do vinohradníckej školy. Po maturite sa vrátil domov a plánoval sobáš s Luckou Bolebruchovou. Potom musel nastúpiť na vojenčinu, kde ho zastihla správa o matkinej smrti. Urban sa po Kristíninej smrti celkom opustil, zakrátko zomrel. Dom a vinice kúpil Slvester Bolebruch, niekdajší Urbanov nepriateľ. Marek a Lucka sa zosobášili, čo Silvester nevedel dcére Lucke odpustiť, lebo bol na rozdiel od Habdžovcov veľmi bohatý. Marek a Lucka preto odišli zo Zelenej Misy – ticho a s prázdnymi rukami ako kedysi Urban a Kristína, odnášajúc si iba svoju lásku.
Ďalším jeho dielom bol román Drevená dedina, ktorý bol poznačený schematizmom socialistického realizmu. Zobrazoval začiatky kolektivizácie v prvých povojnových rokoch. Neskôr vyšla prvá časť pripravovanej trilógie pod názvom Svätá tma – dej tohto románu sa odohráva v časoch klérofašistického režimu v západoslovenskom vinárskom mestečku. Ďalšie časti trilógie už nestihol napísať.
Vladimír Mináč (1922 – 1996)
- bol hlavným predstaviteľom socialistického realizmu v období socializmu. Písal romány, novely a poviedky, v ktorých prevládala téma SNP a budovanie socializmu v prvých povojnových rokoch.
Jeho prvotinou bol román Smrť chodí po horách o období SNP. Pri zobrazení SNP a života väzňov v koncentračnom tábore vychádzal z vlastných zážitkoch. (Aktívne sa zúčastnil v SNP, v roku 1944 ho zatklo gestapo, bol väznený v koncentračných táboroch v Mathausene a v Dachau). Román má dve dejové línie, ktoré sledujú osudy dvoch bratov, partizánov Petra a Jána Lotára. Zranený Peter sa dostane do zajatia Nemcov a potom do koncentračného tábora. Ján sa snaží uniknúť z nemeckého obkľúčenia. Napokon sa obaja bratia zachránia – Peter sa po oslobodení koncentračného tábora vydáva na cestu domov a Jánovej skupine sa podarí dostať cez front k Sovitskej armáde. Toto dielo nebolo ešte poznačené socialistickým realizmom, autor sa sústreďuje na pocity a myšlienky hlavných hrdinov.
Ďalšie jeho diela už boli poznačené schematizmom a zjednodušeným zobrazením skutočnosti, napr. román Modré vlny, zbierka poviedok Na rozhraní a i. Prvkov schematizmu sa sčasti Mináč zbavil vo svojich ďalších troch románoch, známych pod spoločným názvom Generácia. Jednotlivé časti trilógie majú názov Dlhý čas čakania, Živí a vŕtvi, Zvony zvonia na ďeň. Prvá časť trilógie sa odohráva niekoľko mesiacov pred vypuknutím Povstania a zobrazuje reakcie ľudí na klérofašistický režim, duhá časť sa odohráva počas SNP, tretia od roku 1944 do roku 1948. Aj keď sú jednotlivé časti bohaté na deje a udalosti a vystupuje v nich veľa postáv, autor sa sústrdil na morálne s psychologické analýzy postáv a ich činov, na životné osudy ľudí. Veľmi expresívne zobrazil zverskosť a beštialitu nacistov a gardistov. Už v prvej časti predstavil autor hlavné i vedľajšie postavy a ich osud sleduje aj v durhej a v tretej časti. Sú to napr. vysokoškolák Marek Uhrín, kapitán Labuda, komunista Janko Krap a jeho sestra Hanka Krapová, medička Ema, Oľga Ferkodičová a mnohí ďalší. K týmto postavám pribudli v duhej časti ďalšie, napr. čatár Koza, postavy gradistov a nacistov. Všetky postavy sú rozdelené podľa ich postoja a vzťahu k režimu. Jednu skupinu tvoria presvedčení nacisti, ku ktorým sa pridávali i karieristi a vypočítaví ľudia. Druhú tí, ktorí nechceli mať nič spoločné s fašizmom, dištancovali sa od neho, nevedeli však, čo by mali robiť, boli znechutení ( Marek Uhrín, Labuda, Ema, Oľga, ...). Do tretej skupiny patrili tí, ktorí sa aktívne zapojili do boja proti fašizmu (komunista Janko Krap a jeho otec).
V ďalších dielach sa venoval zo súčasnosti. Najväčší čitateľský úspech dosiahol dvojnovelou s ľúbostnou tematikou Nikdy nie si sama a satirickým románom Výrobca šťastia. Tematike zo súčastnosti sa venoval aj v zbierkach poviedok Tmavý kút a Záznamy. Po roku 1960 sa venoval publicistike a literárnej kritike.
Rudolf Jašík (1919-1960)
R. Jašík bol vynikajúcim prozaikom. Svojou tvorbou nadviazal na tradíciu slovenskej lyrizovanej prózy. Charakteristickým znakom jeho diel je lyrickosť a baladický tón. (využíval obraznú reč – najmä metafory, personifikáciu a prirovnania).
Vo svojich románoch a novelách spracoval najmä 2 témy: život ľudí na Kysuciach (autor sa narodil v Turzovke na Kysuciach) a obdobie druhej sv. vojny (zúčastnil sa vojny a SNP).
Do literatúry vstúpil baladickým románom Na brehu priezračnej rieky. Zobrazil v ňom osudy ľudí na Kysuciach v čase hospodárskej krízy.
Ďalším dielom R. Jašíka bol román Námestie sv. Alžbety. Dej románu sa odohráva počas 2. sv. vojny v Nitre. Jeho ťažiskom je príbeh tragickej lásky dvoch mladých ľudí – slovenského chlapca Igora a židovského dievčaťa Evy. Román je odsúdením rasovej diskriminácie a fašizmu.
Román Mŕtvi nespievajú opisuje osudy slovenských vojakov na východnom fronte. Ukazuje pravú tvár vojny – krv, smrť, utrpenie a bolesť.
V zbierke noviel Čierne a biele kruhy sa Jašík opäť vrátil k téme životných osudov kysuckých ľudí v medzivojnovom období. Sú to baladicky ladené príbehy s tragickým záverom. Jednou z noviel je novela Mŕtve oči o slepom mládencovi Adamovi. Lásky sa mu dostáva iba od matky, otec a brat sa k nemu správajú hrubo. Adam sa snaží získať ich lásku a uznanie nadľudskou prácou, ale dostáva sa mu len posmechu. Keď si vypočuje náhodou rozhovor otca a brata, že ho chcú dať do ústavu, rozhodne sa spáchať samovraždu – skočí do rieky. Na brehu zostane len jeho palička s kovovým hrotom.
Nedokončenou zostala jeho novela Povesť o bielych kameňoch. Rozpráva o dvoch osamelých ľuďoch – o starcovi a o chlapcovi, ktorému zomrela matka a cíti sa opustený.
